„Francúzsky nádych“. Jazz a jeho parížsko-new orleanské spojenie
Je nám ľúto, táto položka je k dispozícii iba English. Abstrakty sú dostupné v angličtine.
Rock pop jazz
Čítať ďalej
Lukáš Oravec, mainstreamová osobnosť slovenského jazzu
Autor v štúdii analyzuje základné štýlotvorné tendencie v jazze po roku 2000. V konfrontácii so zahraničnými trendami poukazuje na špecifiká vývoja moderného slovenského jazzu. Jadrom práce je analýza skladby trubkára Lukáša Oravca: Moonday z druhého štúdiového albumu – Piotrology (2015) v neo-bopovom modernom mainstreame. Pomocou štýlovej, harmonickej a tektonickej analýzy autor poukazuje na špecifiká slovenského jazzu.
Rocková subkultúra v Bratislave
Hoci rocková subkultúra vznikla v Bratislave koncom 50. rokov, skupiny dostali príležitosť profesionálne vystupovať až od roku 1963. Na jednej strane rock vytláčal jazz ako žáner, na druhej strane tu boli rôzne problémy cenzúry. Bratislavská rocková subkultúra v priebehu vývoja prechádza od hard rocku cez art rock, zákazy sa týkali najmä punk rocku a heavy metalu. V 90. rokoch atraktívnosť rocku ako žánru začína vytláčať hip hopová subkultúra a rock prežíva najmä vďaka polyštýlovým prepojeniam.
Od Bratislavskej lýry po Československo má talent. Hudba v Bratislave v období 1966 – 2010
V Bratislave, hlavnom meste Slovenska, sa vždy konali vystúpenia umelcov svetového formátu. V období 1948 – 1963 sa väčšina významných vystúpení jazzových a populárnych umelcov uskutočňovala v Prahe. Po roku 1963, keď sa konalo vystúpenie Chrisa Barbera z Veľkej Británie v Bratislave, sa aj Bratislava stáva centrom jazzových a populárnych podujatí. Situácia s organizovaním jazzových, rockových a populárnych koncertov zahraničných umelcov v Bratislave v bývalom Československu sa zmenila so založením festivalov Bratislavská lýra (1966) a Bratislavské jazzové dni (1975). Bratislava sa stala rovnoprávnym emancipovaným mestom popri Prahe v organizovaní festivalov. Bratislavská lýra, ako autorská pesničková súťaž, vytrvala do roku 1992, ďalšie pokračovanie bolo neúspešné a nahradili ju karaoke Superstar (Super Idol) interpretačné súťaže od roku 2004. Bratislavské jazzové dni si zachovali kontinuitu až do súčasnosti na rozdiel od pražského Medzinárodného jazzové festivalu. Po roku 1989 sa koncertný život v Bratislave už nekoncentruje len na festivaly, ale pulzuje počas celého roka v kluboch, jedno rázových veľkých niekoľkotisícových vystúpeniach. Bratislava už nie je jediným veľkomestom Slovenska, kde sa konajú veľké koncerty zahraničných hviezd, ale deje sa tak aj v Košiciach, Žiline, Piešťanoch, Nových Zámkoch, Trenčíne a Trnave.
Luca Cerchiari: Storia del musical. Teatro e cinema da Offenbach alla musica pop (Cesty muzikálu. Od Offenbacha k pop music). Recenzia
Publikácia Cesty muzikálu (vydaná v novembri 2017 v talianskom vydavateľstve Giunti Editore/Bompiani) je najnovšou prácou z majstrovského pera talianskeho muzikológa, hudobného kritika a docenta milánskej univerzity Luca Cerchiariho. Cerchiari patrí v Európe k najväčším expertom v oblasti jazzovej a populárnej hudby, ich diskografie a produkcie a je autorom stoviek článkov a kníh (spomeňme napr. Jazz…
Spiritualita v slovenskom rape Kali, Majk Spirit, Rytmus, Suvereno
Predmetom výskumu tejto štúdie je analýza fenoménu spirituality v slovenskej rapovej hudbe. Štúdia je rozdelená na dve hlavné časti. V prvej podávame stručný úvod do problematiky spirituality a rapovej hudby v zahraničí. Ústrednou témou je problematická definícia spirituality a jej pluralitný, synkretický a ambivalentný charakter v rape. V druhej časti skúmame spirituálne alúzie v podobe tém, myšlienok či motívov s cieľom poskytnúť prvú sondu tejto problematiky v slovenskom kontexte. Súčasťou tejto časti je aj spirituálna charakterizácia tvorby jednotlivých raperov vzhľadom na pôvod a typ spirituálnych alúzií. Vzhľadom na veľký počet rapových spevákov a skupín sa diskurzívne vymedzujeme na tvorbu štyroch známych slovenských raperov: Kaliho, Rytmusa, Majka Spirita a Suveréna.
Hry s piesňovým textom
V dnešnom svete modernej hudobnej produkcie sa piesňový text stáva osobitým fenoménom, ovplyvňujúcim najmä mladšiu generáciu. Príspevok sa zaoberá možnosťami využitia piesňových textov v pedagogickom procese na rôznych stupňoch vzdelávania ako inšpiratívneho materiálu, pomáhajúceho rozvíjať textové kompetencie. Predstavuje niektoré techniky tvorivého písania zamerané na rôzne operácie s piesňovým textom. Vychádzajúc z hľadania dištinktívnych znakov medzi piesňovým textom a poéziou, naznačuje aj niektoré dominantné znaky súčasnej slovenskej textovej piesňovej tvorby.
K jazykovej kultúre textov slovenskej populárnej hudby
Štúdia sa zaoberá jazykovou kultúrou slovenských piesňových textov zhruba od 50. rokov 20. storočia po súčasnosť. Konštatujeme nedostatočný záujem lingvistiky o túto oblasť, ako aj metodologický problém uchopenia axiologickej stránky textov, ktorý predstavujú dva prístupy k jazyku, systémový a pragmatický, s rozdielnym prístupom k jazykovej norme. Na príkladoch konkrétnych textov uvádzame posun od sentimentálneho charakteru textov 50. rokov po chápanie textu ako výpovede od konca 60. rokov, keď sa vyššia jazyková a umelecká úroveň piesňových textov spájala s väčšou angažovanosťou básnikov v tejto oblasti. Zlomový rok 1989 priniesol jednak diverzifikáciu náhľadov na spisovný jazyk a jeho používanie v podobe rapídneho rozvoja sociolingvistiky a zároveň liberalizáciu jazyka v piesňových textoch s väčším zastúpením subštandardných prvkov, čo sa prejavilo v celkovom poklese jeho úrovne.
Americká a svetová jazzová scéna po roku 2000
Pred nástupom nového milénia v posledných troch dekádach podliehal jazz veľkým zmenám vo vývoji. Od 70. rokov môžeme sledovať fragmentáciu jazzu a zrod mnohých polyštýlových hudobných formácií. Jazz sa stal viac otvorený voči vplyvom iných žánrov a začali vznikať tzv. jazzové fúzie alebo jazz fusion. V súčasnosti umelci idú s fúziou ešte ďalej a vytvárajú mnohotvárne, eklektické projekty, ktoré zlučujú nielen žánre a štýly, ale aj rôzne druhy umenia. Teoretik Richard Lawn hovorí o zložitosti uchopenia vývoja v posledných dekádach, nakoľko nemáme dostatočný odstup na definíciu niektorých trendov, ktoré ešte podliehajú zmenám. Jednoznačné je, že jazz nie je mŕtvy, len už sa jeho vývoj neuberá smerom jedného štýlotvorného trendu ako tomu bolo v minulosti. Vývoj jazzu dospel v posledných dvoch dekádach k zásadným zmenám. Jednou z tých najvýraznejších zmien je upúšťanie od swingujúcej rytmickej sekcie, ktorá položila základy moderného jazzu v prvej polovici 20. storočia a pretrvávala ako základný rytmický model jazzu naprieč vývojovou líniou až do obdobia postbopu. Swingový rytmus sa úplne z frázovania nestratil, no takzvaná hard swingujúca rytmická sekcia si drží svoje postavenie najmä v oblasti mainstreamu. K veľkým premenám prispela zmena vývojovej paradigmy a s ňou spojený jav – globalizácie. Jazz prestal byť len záležitosťou amerického kontinentu a jeho vývoj sa presunul najmä do Európy a iných krajín sveta. Vďaka tomu si našli do jazzu cestu odlišné národne tradície, čoho následkom bolo obohatenie hudobného jazyka a aj inštrumentára. Premena sa udiala aj v estetike a sounde , ktoré ovplyvňujú rozličné žánre a súčasné technologické trendy. Niektorí teoretici, umelci a jazzoví žurnalisti považujú tieto tendencie za odlúčenie od priamej vývojovej línie jazzu. Tieto nové trendy sa objavovali už v 80. a 90. rokoch, no postupne naberali na intenzite a začali byť hlavnými prvkami predurčujúcimi vývoj v novom miléniu. Teoretik Mervyn Cooke sa o tomto období vyjadril ako o období, kedy jazz vstupuje do sveta pestrosti, ale aj nejasnej a nepredvídateľnej budúcnosti.
Scott Joplin’s Treemonisha (1911), „prvá“ čierna opera. Nová etnoantropologická a muzikologická analýza
Je nám ľúto, táto položka je k dispozícii iba English. Abstrakty sú dostupné v angličtine.
Melomani a Yosuke Yamashita Trio
Táto esej pojednáva o skupine Melomani a Yosuke Yamashita Trio z historického uhla pohľadu: represálií komunistického režimu a sociálneho trendu riešeniu problémov nenásilnou cestou až k avant-garde, slávnych postáv z týchto skupín – dvoch klaviristov, Krzysztofa Komedu a Yosuke Yamashitu, rovnako ako aj charakteristiká ich skladieb – melanchóliu a hystériu. Dve odlišné jazzové kapely sa prezentovali v dvoch odlišných krajinách, čo poukazuje na schopnosť jazzu vyvíjať sa rôznymi smermi v tom istom čase. Dá sa povedať, že jazz má vnútornú flexibilitu alebo inými slovami – rôzne možnosti vylepšovania, takže jazz je akceptovaný a milovaný aj spoza národného rámca.
Jazz v srdci Európy
Región strednej Európy bol až do roku 1989 uzavretý ideologickým nánosmi a rozdeľoval sa na hudobnú kultúru Východnej a Západnej Európy. Práve kvôli socialistickej kultúrnej politike sa často územie bývalého Československa nesprávne zaraďuje medzi krajiny východného bloku. Ak berieme do úvahy skôr geografické členenie Európy, tak hudobná kultúra Českej republiky a Slovenskej republiky patria do „srdca Európy“. Pokým územie Slovenska do roku 1918 kultúrne komunikovalo viac s Budapešťou a Viedňou, Praha mala bližšie kontakty s Nemeckom, ale aj inými metropolami Európy (Paríž). V súčasnosti sa región strednej Európy pri rozvíjaní hudobných kontaktov vníma ako ucelený v spojení so štátmi Česka, Poľska, Slovenska, Maďarska a Rakúska, čo je dôležité pri hľadaní komunikácie, kontaktov a manažérskych prepojení s ďalšími európskymi regiónmi. Slovenský jazz, ako reprezentant stredoeurópskeho regiónu, hľadá sieť kontaktov a partnerov v zahraničí. Rovnaký problém pri vytváraní manažérskej jazzovej siete majú všetky európske štáty, avšak na rozdiel od Slovenska, majú staršiu jazzovú tradíciu festivalov, klubov a jazzových osobností.
Hudba Michelle Gurevich ako spojenie medzi východom a západom
Analýza hudby Michelle Gurevich je pokus aktualizovať alebo rozšíriť tému o korelácii hudby Východu a Západu. Vzťah alebo protiklad medzi západnými a východnými spoločnosťami v tejto štúdii je znova precíznejšie definovaný prostredníctvom popularity západných hudobníkov indie scény na územiach bývalých východoeurópskych a stredoeurópskych krajín. Hudba Michelle Gurevich je súčasťou inidie scény, často opisovaná ako slowcore rock a lo-fi pop. Ruský alebo slovanský pôvod je významným momentom v hudobnom diele Gurevich, ktorá začínala v Kanade. Tam sa objavil pocit, vynárajúci sa v jej zmysloch a podvedomí, vyplývajúci z jej ruského pôvodu a života v západnom štáte, že umelkyňa nepatrí do tejto kultúry. „Pocit, že nepatrí do západného sveta“ bol hlavnou tézou pre analýzu hudby Michelle Gurevich ako spojenia medzi Východom a Západom.
Dobro ako kultúrne dedičstvo Slovákov
Rezofonická gitara dobro síce vznikla v Amerike, ale bez geniálneho strojcu menom Ján Dopjera (John Dopyera, anglická verzia mena), ktorý pochádzal zo Slovenska, by si ho Američania nemohli prisvojiť a zaradiť do kultúrneho dedičstva Ameriky. Dobro gitara nepatrí len do múzea, nie je len súčasťou muzeálnych exponátov, stále sa na ňom hrá a aktívne ho používajú profesionálni hudobníci v súčasnosti po celom svete v rôznych hudobných žánroch od country, blues, jazz až po pop music. Je dôležité vymedziť jeho miesto v systematike hudobnej vedy, kde je súčasťou organologickej disciplíny, pretože dobro nie je len gitara, ale jeho súčasťou je aj dômyselný technologický systém. V práci sa venujem deleniu strunových nástrojov, na ktorých sa využíva práve systém dobro. Analyzujem najčastejšie používané výrobné materiály. Všímam si, aké struny hudobníci používali, ako prešli od tenkých strún až po hrubšie struny. V hudbe najznámejších interpretov a skupín sa používali zväčša drevené korpusové gitary so systémom „dobro“. Neskôr sa prešlo od rezonančného systému k elektromagnetickým snímačom. Priblížim nielen vývoj nástroja, ale aj život vynálezcov, bratov Dopyerovcov, synov mlynára z Dolnej Krupej na západnom Slovensku pri Trnave. Dopyerovci sa sťahovali za prácou do Los Angeles v USA v roku 1908. Turbulentný a konfliktný bol vzťah investora G. Bauchampa s Johnom Dopyerom, žiaľ, ovplyvnil aj vývoj systému „dobro“. Keď sa dostali originálne americké dobro-gitary na Slovensko v 90-tych rokoch, táto etapa predstavovala nový vývoj kultúrnych americko-slovenských vzťahov.
K textom slovenských rockových skladieb
V dnešnom svete modernej piesňovej produkcie sa piesňový text najmä pod vplyvom skladieb z anglofónneho prostredia dostáva do úzadia. Príspevok sa pomocou stručného prieskumu pokúša zistiť, aké sú obľúbené slovenské rockové skladby dnešných mladých ľudí a či aj text zohráva úlohu v ich preferenciách. V prieskume dominovali skladby slovenských rockových kapiel Horkýže Slíže a Iné Kafe. Text piesne považujú účastníci prieskumu za relevantný, obľubujú však najmä jeho šokujúci a bizarný význam.
Nové tváre slovenského jazzu
Nové tváre slovenského jazzu je súťaž jazzových amatérskych skupín na Slovensku. Súťaž vznikla v roku 1986 ako súčasť Slovenského jazzového festivalu v Žiline, neskôr sa preniesla v roku 1995 do Bratislavy. Pomáhala pri profesionalizácii mladých začínajúcich jazzových hudobníkov. Takmer štvrtina účastníkov tohto podujatia sa postupne etablovala na scéne a dosiahla svoje tvorivé, ale aj vrcholné obdobie v kariére. Patrili k nim takí hudobníci ako Ondrej Krajňák, Klaudius Kováč, Milo Suchomel, Martin Valihora, Hanka Gregušová, Michal Bugala, Štefan Bugala a ďalší. Príspevok prináša podrobný súpis osobností, ktoré sa zúčastnili súťaže v období 1986 – 2016. Vznikol rekonštrukciou historického diania prostredníctvom orálnej tradície, zápisníc z archívu Slovenskej jazzovej spoločnosti a roztrúsených informácií v bulletinoch, novinách a časopisoch.
Scott Walker, postmoderné tendencie jeho poetiky a diela
Šesť kľúčových pojmov, zviazaných s témou, ktorou sa autor tejto štúdie zaoberá, demonštruje nesporný význam Scotta Walkera pre svet umenia. Jedným z nich je konceptualizmus v estetike rockovej hudby, ako aj samotné funkcie a vzájomné pôsobenie takých pojmov ako vzťah autora a diela, intertextualita, prieniky popovej a vážnej hudby, intermedialita a estetika škaredosti.
V postave Scotta Walkera prezentuje autor najväčších hudobných „chameleónov“ v dejinách populárnej hudby; speváka, hudobného skladateľa populárnej, rockovej, vážnej aj avantgardnej hudby, autora filmovej hudby, textára a poetika, ktorý svojou viac ako päťdesiat ročnou hudobnou kariérou dáva exemplárny príklad progresívnosti a synkretizmu v širokom umeleckom univerze. Na jeho osobe a diele je možné demonštrovať príklad nastupujúceho „nového“ typu umelca, nespokojného, pochybovačného a neuchopiteľného. Korene týchto jeho vlastností stopuje do vnútra samotnej populárnej kultúry ešte z pred digitálneho sveta polovice šesťdesiatych rokov, odkiaľ prechádza spolu s reflexiami autora a jeho diela až do dnešnej tekutej doby. Chameleón je zviera, ktoré prispôsobuje svoje maskovacie sfarbenie podľa okolitého prostredia, no Walker svoje umelecké odtiene mení výsostne veľmi ľubovoľne, sviežo a neočakávane. Táto štúdia sa bude zaoberať príbehom o odvahe, naslúchaní hlasu múz a schopnosti artikulovať najhlbšie zákutia ľudského bytia autora i recipienta ako aj vnútra médií, prostredníctvom ktorých dialóg medzi dvoma zmienenými stranami prebieha.
Zábavná hudba v Bratislave do roku 1938
Bratislava koncom 19. a začiatkom 20. storočia bola multikultúrnym malým mestom, ktoré postupne do roku 1938 preberalo mnohé prvky veľkomestskej zábavy. Krížili sa tu maďarská, nemecká, slovenská hudobná kultúra, ale prenikali aj kultúry iných národnostných menšín ako napríklad klezmer, rómska hudba, česká hudba a iné. V tomto období v Bratislave dominovali žánre dychovej hudby, hudba promenádnych orchestrov, spevy pouličných sprievodov, cigánska hudba, salónne orchestre, kinohudba, ľudová hudba a opereta. Do nich postupne preniká zábavná hudba z veľkých miest v podobe shimmy, two-step, one step, tango, charleston, rumba, cha-cha a jazz. V tomto multikulturálnom prostredí vzniká prvá slovenská tanečná pieseň D. Pálka-Š. Hoza: Nepovedz dievčatko nikomu.
Miles Davis – Od bebopu k hip hopu, Päťdesiate roky
Tonalita, ktorú začala v Európe spochybnovať druhá Viedenská škola Schönberga, Weberna a Berga, sa opäť silne upevňuje v americkej populárnej hudbe, zatiaľčo tonálne cítenie jazzu už aj s bebopovými prvkami (chromatizmy, bitonalita, sekundové súzvuky, rozpínanie foriem a štruktúr) sa ocitlo v kríze a nastupuje v 50. rokoch svoju vlastnú cestu; cestu, ktorá indikuje ďaľšie nové perspektívy do budúcnosti: odklon od piesňovej formy a od improvizácie na akordickom základe, ktoré uskutočňoval Cecil Taylor, príklon k výrazovým možnostiam, ktoré ponúka modalita, a rodiaci sa záujem o prvky mnohonárodnostnej etnickej hudby. Nový hudobný jazyk je spojený s technologickými inováciami; zatialčo ku rádiu sa pridáva televízia a filmová produkcia rapídne napreduje ako celosvetový fenomén. Nahrávanie na magnetické pásky a zrod LP platne (teda disku s 33 otáčkami) zase rozširuje a modifikuje kreatívne vzťahy a snahy o konfrontácie v hudbe. Je to však práve hard-bopový prúd, ktorý Miles Davis intuitívne vycíti a šíri ešte predtým, než ho klavirista Horace Silver, bubeník Art Blakey, trubkár Clifford Brown a iní formálne nasmerovali na využívanie typicky afro-amerických tém.
Etnografický výskum alternatívnej hudobnej scény v Bratislave
Táto štúdia sa venuje etnografickému výskumu alternatívnej hudby v Bratislave od novembra až do decembra 2014. Pre naše pozorovanie sme vybrali dva hudobné kluby v Bratislave, ktoré neustále propagujú alternatívne skupiny: Majestic Music Club a British Rock Stars Club. Etnografický výskum bol zameraný na tri vystúpenia: koncert Wayne Hussey v British Rock Stars Club a na vystúpenie skupiny Lamb a Laibach v Majestic Music Club. Hlavným cieľom nášho výskumu bolo lepšie pochopenie hudobnej kultúry alternatívnej hudby alebo indie scény. Hlavnou metódou bola analýza vzťahov alebo komunikácia medzi obecenstvom a hudobníkmi ako proces vzájomných subjektívnych reakcií a reflexií.