K základným špecifikám harmonickej zložky súčasnej jazzovej hudby patrízvukovosť zdôrazňujúca priestorovosť. V jazzovej hudbe sa objavila v 50-tychrokoch 20. storočia najmä zásluhou progresívnych snáh Milesa Davisa a jeho zamerania sa na novátorské princípy, vychádzajúce zo znovuobjavenej modálnej hudby. V kontinuite štýlových premien jazzu sa na prelome milénia dostáva do popredia ďalší trend. V ňom sa spája americká a európska hudobná tradícia, zastrešená pod značkou vydavateľstva ECM. Ten v dnešnom prostredí bez hraníc vytvára pevný skelet pre neustále nové tendencie formujúce súčasný jazzový „language“, ktoré prichádzajú z individuálnych, ale aj globálnych vplyvov. Pre oblasť vývoja harmónie jazzu priniesol tento trend ďalšie špecifiká, ktoré sa v tejto štúdii snažíme odhaliť. Medzi najvýraznejšie individuality z aspektu formovania zvukomalebného harmonického jazyka jazzu patrí americký gitarista Bill Frisell. Rozborom jeho kompozičného a improvizačného štýlu, sledovaním jeho hudobných východísk, ale aj poukázaním na paralely s hudbou európskej tradície, prinášame pohľad na princípy, ktoré tvoria základy akordickej zvukomaľby v jazze.
