K estetike tvorivej praxe: Neidiomatická improvizácia ako tisíc plošín
Táto štúdia rozvíja filozofickú a estetickú interpretáciu neidiomatickej improvizácie prostredníctvom konfrontácie jej interpretačných postupov s konceptmi rizómy, stávania sa, deteritorializácie a tela bez orgánov, ktoré formulovali Gilles Deleuze a Félix Guattari. Popri tejto konceptuálnej diskusii vychádza z dokumentácie workshopu vedeného Tristanom Honsingerom v Haagu a analyzuje cvičenia a reflexie týkajúce sa ticha, temporality, gesta, pozastavenia zaužívaných reakcií a kolektívnej interakcie. Tieto materiály umožňujú chápať improvizáciu nielen ako absenciu ustáleného hudobného idiómu, ale ako kontextovo podmienenú tvorivú prax, v ktorej hudobné vzťahy vznikajú prostredníctvom počúvania, experimentovania a pretvárania zaužívaných návykov. Príspevok sa zároveň zaoberá kritickými a politickými implikáciami improvizácie, najmä jej potenciálom spochybňovať konvencie hudobnej organizácie, virtuozity, interpretácie a počúvania. Jeho prínos spočíva v prepojení filozofickej interpretácie s dokumentovanou interpretačnou praxou, na základe čoho predstavuje neidiomatickú improvizáciu ako otvorený estetický proces a spôsob kritického skúmania hudby.