Preskočiť na obsah

40. Nové tváre slovenského jazzu, 1986 – 2026

Abstrakt

Podujatie Nové tváre slovenského jazzu dnes píšu svoju 40 ročnú históriu. Vznikli v roku 1986 ako súčasť Slovenského jazzového festivalu v Žiline a neskôr od roku 1995 sa už konali v Bratislave pod názvom Nové tváre – Jazzové Vianoce. Keďže názov bol trochu mätúci, z iniciatívy dlhoročnej manažérky Slovenskej jazzovej spoločnosti, Kataríny Ovseníkovej, bol premenovaný na Nové tváre slovenského jazzu. Uplynulých 40 rokov “Nových tvárí” prinieslo na scénu množstvo jazzových hudobníkov, ktorí sú profesionálne schopní uplatniť sa na všetkých západných scénach. Avšak nielen NTSJ oslavuje, ale aj Slovenská jazzová spoločnosť, organizátor tohto podujatia, pretože v tomto roku sa môže pýšiť svojou 35 ročnou existenciou.

Formácie:

  1. Juraj Kalász Trio (Jakub Turác, dr. – Juraj Kalász, db., víťaz NTSJ z roku 1989, Nikolaj Nikitin, sax. – Peter Palaj, guit.)
  2. Ondrej Krajňák – sólo klavír (víťaz NTSJ z roku 1990)
  3. Bossa Noha (Marcel Buntaj, dr., víťaz z roku 1991 – Martin Gašpar, , – Peter Preložník, keyb. – Stano Počaji, guit.)
  4. Silvia Josifoska Band (Marcel Buntaj, dr. – Martin Gašpar, basg. – Ondrej Krajňák & Peter Lipa ml., keyb. – Stano Počaji, guit., Sisa Michalidesová, fl. – Silvia Josifoská, voc., víťaz 1994)
  5. Piranis Group (Štefan Bugala, guit. – Róbert Vizvári, basg. – Eugen Vizváry, keyb.), kapela-víťaz 1995
  6. Elie Quartet (Marián Ševčík, dr. – Juraj Kalász, db. – Luboš Šrámek, p. – Milo Suchomel, sax.), víťaz 1998
  7. Luboš Šrámek Ensemble (Altar Q), (Marián Ševčík, dr. – Juraj Griglák, basg. – Luboš Šrámek, p. – Nikolaj Nikitin, sax., Pavol Bereza, guit.), víťaz 1998
  8. Pišta Bartuš JazzBrothers (Marián Ševčík, dr. – Štefan Bartuš, db. – Alan Bartuš, p. – Milo Suchomel, sax. – Michal Bugala, guit.), víťaz 2001
  9. Stanislav Palúch Band (Martin Kukučka, dr. – Robert Ragan Jr., db. – Klaudius Kováč, p. – Stanislav Palúch, vi.), víťaz 2001
  10. FuseJazz (Štefan Bugala, dr. – Juraj Gregorík, basg. – Eugen Vizváry, keyb. – Mário Belák, sax. – Michal Bugala, guit.), víťaz 2001
  11. Zuzana Mikulcová (Jakub Kačic, dr. – Daniel Griglák, basg. – Martin Štefánik, keyb. – Štefan Bugala, guit. – Zuzana Mikulcová, voc., p.), víťaz 2009
  12. Jana Dekánková (Fats Jazz Band), (Juraj Griglák, bass. – Michal Cálik, trp. – Peter Palaj, guit. – Stanislav Palúch, vi. – Jana Dekánková, voc.), víťaz 2012
  13. Samuel Hošek (Jakub Kačic, dr. – Daniel Griglák, basg. – Martin Štefánik, keyb. – Samuel Hošek, voc.), víťaz 2013
  14. Jazzinfection Trio (Róbert Vizvári, bass, víťaz 1998 – Sisa Michalidesová, fl., víťaz 2003 – Pavol Bereza, guit.)
  15. Kotlár – Bereza (Štefan Bugala, dr. – Robert Vizvári, bass. – Ľudo Kotlár, p. – Pavol Bereza, guit.), víťaz 2013
  16. Ľubomír Gašpar (Martin Kukučka, dr. – Matej Štubniak, dbass. – Ľubomír Gašpar, cimbal), víťaz 2016
  17. Júlia Kozáková (voc., víťaz 2016) – Ondrej Krajňák (p.)
  18. Alan Bartuš Trio (Marián Ševčík, dr. – Štefan Bartuš, dbass. – Lukáš Oravec, trp. – Alan Bartuš, p.), víťaz 2017  
  19. HipZZ (Jakub Kačic, dr. – Daniel Griglák, basg. – Peter Lipa ml., keyb. – Lukáš Šnábel, guit. – Mário Belák, sax.), víťaz 2018
  20. Lenka Gálisová Quartet (Martin Kukučka, dr. – Matej Štubniak, dbass. – Luboš Šrámek, p. – Lenka Gálisová, fl., voc.), víťaz 2020
  21. Lukáš Šnábel Quartet (Jakub Turác, dr. – Robert Ragan Jr., dbass. – Ľudo Kotlár, p. – Lukáš Šnábel, guit.), víťaz 2022
  22. Klaudia Kováčová (Jakub Turác, dr., Matej Štubniak, dbass., – Klaudius Kováč, p. – Klaudia Kováčová, voc.), víťaz 2025
  23. Juraj Griglák Bass Inferno (Marcel Buntaj, dr. – Juraj Griglák, Róbert Vizvári, basg. – Eugen Vizváry, Peter Lipa ml. – Michal Cálik, trp.)

 

Podujatie Nové tváre slovenského jazzu dnes píšu svoju 40 ročnú históriu. Vznikli v roku 1986 ako súčasť Slovenského jazzového festivalu v Žiline a neskôr od roku 1995 sa už konali v Bratislave pod názvom Nové tváre – Jazzové Vianoce. Keďže názov bol trochu mätúci, z iniciatívy dlhoročnej manažérky Slovenskej jazzovej spoločnosti, Kataríny Ovseníkovej, bol premenovaný na Nové tváre slovenského jazzu. Uplynulých 40 rokov “Nových tvárí” prinieslo na scénu množstvo jazzových hudobníkov, ktorí sú profesionálne schopní uplatniť sa na všetkých západných scénach. Avšak nielen NTSJ oslavuje, ale aj Slovenská jazzová spoločnosť, organizátor tohto podujatia, pretože v tomto roku sa môže pýšiť svojou 35 ročnou existenciou.   

Tváre, profily, umelci alebo ako vidí umelec sám seba? Odtiaľto vychádza inšpirácia pre názov jazzového podujatia “Nové tváre”. Tón, farba, rytmus, timing, harmónia, improvizačný prístup, štýl, to všetko robí jazzového hudobníka hudobníkom. A mohli by sme vymenovať mnoho charakteristík jazzmana. Ale najmä jazzmana umelca. Jedného zo zakladateľov slovenského jazzu, gitaristu Karola Ondreičku, sa raz vo výťahu do Agentúry Rock-Pop-Jazz asi v roku 1990 spýtali: “Pane, a Vy ste tiež umelec?” Karol na to reagoval: “Bol som v rozpakoch, čo na to odpovedať? Ak hrám jazz, tak nie som umelec?”[1] Doba našťastie pokročila a za uplynulých 40 rokov sa podarilo dokázať, že jazz je umenie, rovnocenné s inými a nikto o tom nepochybuje. Jazz ale súčasne hľadá cesty medzi umením a neumením, medzi zábavou a hodnotou, medzi slobodou a pravidlami, medzi hot a straight, medzi smiechom a slzami… Mohli by sme takýchto protikladov nájsť mnoho. Sú zdrojom tých tvárí, nových profilov, nových umelcov, koncepcií a štýlov.

Aj keď sa zdá, že všetci robia to isté, nikdy to nie je to isté. Ak rovnaký jazzový štandard hrá umelec nespočetne mnohokrát, predsa nikdy nevstúpi do tej istej vody. Kým sa však jazzmen vyprofiluje z tváre na umelca, prejde mnoho rokov. Dnes by sme chceli predstaviť 40 jazzových hudobníkov, ktorí prešli touto cestou. A najmä, súťaž Nové tváre slovenského jazzu rezonovala v ich kariére ako významný moment.   

 

 Ivan Köhler o spontánnom nápade založenia festivalu hovorí:

„Tesne pred vznikom žilinského festivalu (1986) sme boli s Honzom Dudekom a Elenou Filippiovou na Karlovarskom festivale. V ošiali nad vydareným podujatím sme z priečelia najznámejšieho hotela ukradli oficiálny transparent Československý jazzový festival. Po príchode na Slovensko sme Česko odstrihli a ten istý transparent použili na Dome kultúry. … Hlavnou motiváciou bola súťažná prehliadka amatérskych jazzových hudobníkov, aby sme dokázali aj českej strane, že talenty na Slovensku sú a fungujú. A bolo to obrovské prekvapenie aj pre porotu, ktorá si myslela, že nebude mať kto súťažiť. Nakoniec sme mali toľko prihlásených, že sme ich rozdelili na dva dni a niektoré kapely sme vzhľadom na poslanú kvalitu nahrávok ani neodporučili. Nedalo by sa to časovo zvládnuť. Bolo to obdobie vyložene spontánne, priateľské, založené na minimálnych finančných prostriedkoch, s využitím celej plejády rôznych ľudí, architektov, výtvarníkov, milovníkov jazzu bez nároku na finančné ohodnotenie.“

 Ivan Köhler

Organizátor prvých ročníkov

Slovenského jazzového festivalu v Žiline

In: Emília Balážová: Jazz v Žiline, FPVZU, Žilina 2009, in: Nové tváre slovenského jazzu,

 

„Tomu sa dá skutočne len veľmi ťažko veriť. Štyridsiatka!! Boli roky, keď som pri tom nebol, ale tých bolo celkom málo. Musím jednoznačne konštatovať, že úroveň išla podstatne hore. Aj miera odvahy poslať prihlášku do súťaže je rozvážnejšia. Pamätám sa na časy, keď k nám prišlo kadečo. Svet sa stáva informovanejším a v hudbe to platí dvojnásobne. Je veľmi dôležité vedieť odhadnúť vlastné sily a schopnosti. Keď slabiny odhalí poslucháč, tak to môže byť aj nepríjemné. Súťaž pomáha mladým hudobníkom urobiť dôležitý prvý krok do sveta. Ak by som bol dnes začínajúcim hudobníkom, tak by som takúto šancu určite využil. Teším sa na poučné stretnutie s novými tvárami slovenského jazzu, lebo aj my starší a skúsenejší sa máme čo učiť.

Taká je už tradícia tejto hudby!“

 

Peter Lipa

Prezident Slovenskej jazzovej spoločnosti

Organizátor tridsaťjeden ročníkov NTSJ

Dlhoročný člen poroty NTSJ

 

„Je to neuveriteľné – čaká nás už 40. ročník súťaže Nové tváre slovenského jazzu – NTSJ (prvých 9 ročníkov pod iným názvom). S výnimkou rokov môjho zahraničného štúdia som bol pri všetkých ročníkoch a od roku 1995 som mal tú česť byť predsedom poroty. Keď sa ohliadnem späť a čítam mená všetkých zúčastnených rok po roku, uvedomujem si, že mám pred sebou významnú časť histórie slovenského jazzu. Takmer všetci poprední slovenskí jazzmeni, ktorí dnes majú menej ako 50 rokov, sa ako začínajúci umelci, zúčastnili tejto súťaže. Pre mnohých z nich sa NTSJ stalo akýmsi odrazovým mostíkom v ich profesionálnej kariére. Ich vystúpenia mám v živej pamäti a keď si uvedomím, aký krok dopredu ako umelci urobili a zároveň aký pokrok ich zásluhou urobil slovenský jazz, tak ma to napĺňa úžasom a pokorou.

       Organizátorom NTSJ je Slovenská jazzová spoločnosť. Samozrejme, bez pomoci inštitúcií by nebolo možné takéto podujatie zorganizovať. Už dlhé roky je jedným z hlavných a pravidelných podporovateľov NTSJ Hudobný fond. Druhým hlavným pravidelným sponzorom bolo v minulosti Ministerstvo kultúry, v súčasnosti je ním Fond pre umenie. V posledných rokoch financovaním zvláštnej ceny podujatie podporuje aj SOZA.“

 

Matúš Jakabčic

Predseda poroty NTSJ

Riaditeľ Hudobného fondu

 

„Celé to začalo kedysi dávno pred osemdesiatymdeviatym. Bolo to v Žiline a bolo to podľa vzoru našich českomoravských bratov z Přerova. Tam sa súťaženie v  jazze začalo koncom šesťdesiatych rokov. Nám to trvalo asi tak ďalších 20 rokov, keď Žilina začala byť miestom ďalšieho festivalu, na ktorom porota rozdávala ceny, diplomy, sošky a gratulácie. Súťaženie v umení je tak trochu nezmysel, lebo kvalita výkonov kolektívov a jednotlivcov sú objektívne nemerateľné. Športovci to majú oveľa jednoduchšie. Aj tak sa mi ale zdá, že pre nováčikov na poli umeleckom je súťaž dobrým prvým krokom do budúcej, možno dlhotrvajúcej kariéry. Aj ja som kedysi súťažil a rád na to spomínam. Dôležité je nerobiť poradie. To je predsa blbosť.   Ale my na súťažnej prehliadke Nových tvári slovenského jazzu – NTSJ (to je úplne nová skratka, aby som to celé nemusel opakovať) – poradie nerobíme, takže mladí sa nemusia báť, že budú  tretí alebo desiaty. My len oceníme tých, ktorí sú najlepší. O ostatných taktne pomlčíme. Ale dôležité je prísť a zahrať si pred očami a ušami porotcov a kolegov z iných kapiel.  Po koncerte porotcovia – profesionálni hudobníci, bez okolkov povedia jednotlivým účinkujúcim, čo si o ich výkone myslia. Toto je asi najdôležitejšia časť celej súťaže. Takáto situácia sa „Novým tváram“ už asi nezopakuje nikdy v živote. Tohto roku sa nám prihlásilo 18 účinkujúcich. To je rekord! Kto by povedal, že ambícia hrať náročnejšiu inštrumentálnu hudbu je taká nákazlivá? Tým sa však trochu zdvihla aj latka pre tých, čo sa dostanú do finále. Prvé kolo je výberové. Tam vyberáme z prihlášok a nahrávok. Tentoraz sme pozvali do Bratislavy 6 súťažiacich. V jednom prípade sme riešili malú dilemu. Polovica jednej formácie je z Čiech. Akceptovali sme ich, lebo keď sme modelovali situáciu, v ktorej by sme sa nachádzali, keby prišla prihláška vynikajúceho sólistu – Slováka s kompletne zahraničnou kapelou, tak by sme ju museli akceptovať tiež. Darmo, máme v názve NT”S”J. 28.11. sa teda stretneme v Nu Spirit-e. Už sa celkom teším. Za tie roky sa tam ukázali aspoň raz všetci mladí, ktorých dnes registrujeme ako profesionálov, v minulom roku napríklad vynikajúca speváčka Zuzana Mikulcová. A vo svetlej pamäti mám súťažné vystúpenie Stana Palúcha. Po koncerte sme mali všetci členovia poroty chuť si s nim zahrať.“

Peter Lipa, prezident SJS

In: Sme, blog, 10.11.2010

 

Najskôr predstavme niekoľko bubeníkov, bez ktorých by slovenský jazz nebol jazzom. Použijem slová nestora, saxofonistu Dušana Húščavu: “Sú bubeníci, ktorí sú presní a technicky perfektní, čo je pre jazz dôležité, ale nevedia pri improvizácii nič ponúknuť. Tí druhí nie sú až takí presní, ale vedia ťa inšpirovať a ponúkajú ti množstvo podnetov ako spoluhráčovi.”[2] Zvyčajne kompromis medzi oboma prvkami predstavuje to, čomu sa v jazze hovorí “timing.” Za jazzových bubeníkov, ktorí sa vyprofilovali na Nových tvárach slovenského jazzu možno v súčasnosti pokladať takých umelcov ako Štefan Bugala, Marcel Buntaj, Marián Ševčík, Jakub Kačic.   

Štefan Bugala (1976, bicie nástroje) – profiluje sa nielen ako bubeník, ale aj ako vibrafonista, skladateľ a aranžér. Jeho profesionálna dráha zasahuje do jazzu, populárnej hudby, muzikálu i klasickej hudby, čo z neho robí mimoriadne všestranného interpreta. Významnú časť jeho jazzovej kariéry predstavuje vlastná formácia Fuse Jazz, s ktorou vystúpil aj na Bratislavských jazzových dňoch a realizoval autorskú tvorbu. Jeho kompozície s Fuse Jazz vyšli na albumoch Labyrint (2003) a Euphoric Union (2007). Ako bubeník a perkusionista spolupracoval s Petrom Lipom, Oskarom Rózsom, Erichom „Bobošom“ Procházkom, Eugenom Vizvárym, Luciou Lužinskou a Borisom Čellárom, Silviou Josifoskou a ďalšími osobnosťami. K jeho posledným projektom patrí album Sagacita (2017). V oblasti populárnej hudby sa podieľal na projektoch Jany Kirschner, Heleny Vondráčkovej, Roba Opatovského či Gabriely Gunčíkovej. Jeho interpretačnú flexibilitu dokumentuje celoeurópske turné muzikálu Jesus Christ Superstar v roku 2004. Výnimočné miesto v jeho profile má vibrafón a marimba, prostredníctvom ktorých rozšíril svoje pôsobenie za rámec klasickej úlohy bubeníka. Ako skladateľ sa venuje jazzovej a populárnej hudbe, ale aj kompozíciám pre marimbu, vibrafón a komorné obsadenia. Od roku 2016 pôsobí ako bubeník skupiny Elán, čím sa jeho kariéra výrazne prepojila aj s hlavným prúdom slovenskej populárnej a rockovej hudby.

Marcel Buntaj (1974, bicie nástroje) – presadil sa ako koncertný i mimoriadne vyhľadávaný štúdiový hudobník. Jeho kariéra prepája jazz, fusion, rock, pop a ďalšie žánre, pričom účinkoval na viac ako 150 albumoch. Zásadným obdobím jeho kariéry bolo pôsobenie vo formácii Free Faces v rokoch 1997 – 2001 spolu s Andrejom Šebanom, Oskarom Rózsom a Marošom Hečkom. Od roku 2002 tvorí spolu s Jurajom Tatárom a Martinom Gašparom BKK Trio, ktoré patrilo k jeho najvýznamnejším autorským a interpretačným projektom. Spolupracoval s Petrom Lipom, Mariánom Vargom, Richardom Müllerom, Jarom Filipom, Andrejom Šebanom, Janou Kirschner, IMT Smile, skupinou Elán, Team a množstvom ďalších hudobníkov. Jeho medzinárodné skúsenosti zahŕňajú aj spoluprácu s takými umelcami ako Victor Bailey a Richard Bona. Popri hre na bicích nástrojoch pôsobí aj ako producent, skladateľ a aranžér. Jeho význam potvrdzuje aj Cena Ladislava Martoníka za jazzovú interpretáciu z roku 1995 a ocenenie Grand Prix ZAI (1998) ako inštrumentalista roka.

Jakub Kačic (1996, bicie nástroje) – osobnosť mladšej generácie slovenských bubeníkov pohybujúcich sa medzi jazzom, world music, alternatívnou a populárnou hudbou. Výraznejšie sa presadil ako člen projektu Ľudové Mladistvá, ktorý spája slovenský folklór s jazzom, groovom a súčasnými aranžérskymi postupmi. Jeho hra na albume skupiny bola oceňovaná najmä pre dynamickú a hudobne citlivú prácu s bicími nástrojmi. V roku 2023 vydal spolu s Danielom Salontayom a Danielom Špinerom experimentálne ladený album Zedzdžez, ktorý prekračuje tradičné žánrové hranice. Jeho všestrannosť dokladá skutočnosť, že v ďalších projektoch pôsobí aj ako gitarista, napríklad s Fallgrapp a Emmou Drobnou, a ako basgitarista v kapele Petra Lipu. Ako bubeník sa zároveň venuje súčasnému jazzu, napríklad v Motion Project saxofonistu Dávida Oláha. Podieľal sa aj na nahrávaní albumu Slovenská strela skupiny Banket s Richardom Müllerom.

Martin Kukučka (1989, bicie nástroje) – jazzový bubeník, skladateľ a producent, ktorý od roku 2013 pôsobil v USA ako hráč v muzikálových produkciách The Brat Pack v Los Angeles a Swing! na Broadwayi. Spolupracoval s hudobníkmi ako Gabriel Jonáš, Jiří Stivín, Nikolaj Nikitin, Juraj Kalász a Miloš Železňák, účinkoval v zoskupeniach Lenka Gálisová Quartet a Lukáš Šnábel Quartet, s ktorým nahral album Future Colours (2026). V roku 2021 získal ocenenie za zrelý interpretačný výkon na súťaži NTSJ. Vo vlastnom experimentálnom projekte Drumology prepája jazzovú improvizáciu s elektronickou hudbou, ambientom a prvkami drum’n’bassu, čo dokumentujú nahrávky Weightless Memories (2021), A Year of the Lunar Sun (2022) a Integrity (2025).

Marián Ševčík (1978, bicie nástroje) – patrí k etablovaným slovenským jazzovým bubeníkom, ktorého kariéra je spojená predovšetkým s mainstreamovým a moderným jazzom. V druhej polovici 90. rokov pôsobil v Triu Shawna Loeschera, Láďa Kerndl Jazz Friends a Elie Quintete Juraja Kalásza. Od roku 1999 sa stal členom významnej bebopovej formácie Hot House Juraja Bartoša, v ktorej spolupracoval s Jurajom Griglákom, Radovanom Tariškom a Ondrejom Krajňákom. Pôsobil tiež v Peter Cardarelli Quartet, Ondrej Krajňák Trio a Milo Suchomel Quartet. Na Bratislavských jazzových dňoch vystúpil v období 2000-2003 s Petrom Cardarellim, so skupinami Hot House a Milo Suchomel Quartet. Jeho kariéra má výrazný medzinárodný rozmer – koncertoval na festivaloch v Rakúsku, Nemecku, Holandsku, Anglicku a Škótsku, spolupracoval so zahraničnými jazzovými hudobníkmi. Od roku 2009 je spojený aj s kvartetom českého saxofonistu Ondřeja Štveráčka, čím sa zaradil medzi slovenských bubeníkov pravidelne pôsobiacich v širšom stredoeurópskom jazzovom priestore.

Jakub Turác (2004, bicie nástroje) – bubeník, vibrafonista a skladateľ. Je laureátom viacerých ocenení zo súťaže Nové tváre slovenského jazzu. Spolupracoval s hudobníkmi ako Radovan Tariška, Nikolaj Nikitin, Michal Bugala, Alan Bartuš, Štefan Bartuš, Juraj Griglák či Ľubomír Šrámek. Vedie vlastné zoskupenie Jakub Turac Trio.

Pulzácia basovej linky predstavuje nesmierne dôležitú časť rytmiky, ktorá úzko komunikuje s bicími nástrojmi, ale zároveň vytvára harmonickú vrstvu jazzu. Bez ohľadu na to, či je bas štylizovaný do kontrabasu alebo basgitary, musí reflektovať timing, techniku a jeho moderné prejavy. Juraj Kalász, Štefan Bartuš, Juraj Griglák, Martin Gašpar, Robert Vizvári, Juraj Gregorík, sa rôznym spôsobom zhostili úlohy tradičného kontrabasu, slapovej basgitary, ale všetkým sa podarilo ukázať svoju osobitú tvár. Podobne sa o to snažia aj mladí hudobníci ako napríklad Daniel Griglák, Róbert Ragan ml., Matej Štubniak.

Štefan “Pišta” Bartuš (1978, kontrabas) – patrí k medzinárodne najaktívnejším slovenským jazzovým kontrabasistom. Na začiatku kariéry pôsobil v rôznych žánroch vrátane klasickej hudby, world music a gospelu. Od začiatku nového tisícročia sa však jeho hlavným priestorom stal jazz. Už v mladom veku spolupracoval s Petrom Lipom, Janou Kocianovou, Bercom Baloghom a Matúšom Jakabčicom. Po presťahovaní z Lučenca do Rakúska (2012) postupne rozvinul rozsiahlu medzinárodnú kariéru. Spolupracoval s osobnosťami ako Benny Golson, Peter Erskine, Rick Margitza, Danny Grisset, Gregory Hutchinson, Ron Affif, Bill Evans, Antonio Faraò, Benito Gonzáles, Jeff Gardner, Andy Middleton či Harry Sokal. Významné sú aj jeho aktivity so stredoeurópskymi jazzmanmi ako napríklad Fritz Pauer, Janusz Muniak, Piotr Baron, Gábor Winand a Kornél Fekete-Kovács. Jeho hra vychádza z moderného jazzového mainstreamu, kde preferuje akustický jazz zakorenený v jazzovej tradícii kontrabasových velikánov minulosti a súčasnosti. Spolupracoval s Radio-Symphonieorchester Wien, s Českou filharmóniou, Štátnou filharmóniou Košice, s Barbara Bruckmüller Big Band, Big Band RTV Slovenia. Jeho debutový album Collectivity & JazzBrothers Feat. Andy Middleton (2012) vzbudil pozornosť verejnosti rovnako ako aj neskorší projekt Connectivity(2021). V roku 2024 získal Cenu Ladislava Martoníka ako jazzman roka. Účinkoval vo väčšine európskych krajín, v USA, Rusku, Číne, Indii, Kube, Južnej Afrike, Maroku…  

Martin Gašpar (1972, basgitara, kontrabas) – jeho kariéra je úzko spätá najmä s umelcami Marcelom Buntajom a Jurajom Tatárom. Začiatkom 90. rokov pôsobil s Buntajom v Bratislavskom jazzovom kvartete, v skupine O klobáse a ďalších jazzových formáciách.  V polovici 90. rokov sa stal členom ASH Bandu Andreja Šebana a následne Lipa – Šeban Bandu, s ktorým koncertoval aj v zahraničí. Významnú kapitolu predstavuje jeho participácia s Andrejom Šebanom na albume Ba(n)d… (1997). Od roku 2002 tvorí spolu s Marcelom Buntajom a Jurajom Tatárom BKK Trio (al­bum Bukake, 2004), ktoré patrí k výrazným slovenským fusion projektom. Bol členom skupín Bossa noha, Scat Adrieny Bartošovej, Made II Mate, Tutu. Počas kariéry sa uplatnil v jazze, fusion, rocku a populárnej hudbe. Stal sa vyhľadávaným koncertným i štúdiovým hudobníkom.

Juraj Gregorík (1974, basgitara) – slovenský jazzový basgitarista, ktorý sa profiloval najmä v oblasti jazzrocku a fusion. Výrazne sa presadil ako člen skupiny Fuse Jazz, s ktorou nahral albumy Labyrint (2003) a Euphoric Union(2007) a vystúpil na BJD. Pôsobil aj v skupinách Bluesweiser a Supple People, spolupracoval so speváčkou Janou Daňovou a Petrom Lipom. Podieľal sa aj na albume Štefana Bugalu Sagacita (2017).

Juraj Griglák (1963, basgitara, kontrabas) – už pri vstupe na scénu v 80. rokoch sa pohyboval medzi funkom, jazzom a fusion,  pôsobil v skupinách Tamis, Tagore, Jazz Q Martina Kratochvíla a Esprit.  Výrazne sa presadil ako basgitarista fusion formácie Stop Time Matúša Jakabčica, s ktorou nahral rovnomenný album (1990). Neskôr pôsobil v ASH Bande Andreja Šebana, The Quartet, Matúš Jakabčic Tentet, Hot House, Gabriel Jonáš Quartet a v ďalších jazzových projektoch. Jeho kariéra je výnimočná paralelným profesionálnym účinkovaním v jazze a klasickej hudbe – od roku 1991 pôsobí ako kontrabasista Slovenskej filharmónie.  Ako jazzový hudobník spolupracoval s množstvom domácich i zahraničných interpretov, významné miesto v jeho kariére majú kontakty s americkou jazzovou scénou. V roku 2000 vydal prvý autorský album Bass Friends, na ktorom účinkoval aj americký gitarista Ron Affif.  Neskôr rozvíjal vlastný projekt Juraj Griglák & Company, orientovaný najmä na moderný jazz, funk a fusion. Jeho Time to Fly získal cenu Esprit za najlepší slovenský jazzový album roku 2014. Griglák je charakteristický virtuóznou technikou, výrazným groovom a schopnosťou prechádzať od akustického kontrabasu k basgitare. V roku 1994 získal Cenu Ladislava Martoníka a Krištáľové krídlo v kategórii hudba (2019). Dnes už nestor slovenského jazzu predstavuje jednu z kľúčových osobností, ktoré prepojili tradíciu akustického jazzu s jazzrockom, fusion a modernou basgitarovou estetikou.

Daniel Griglák (1996, basgitara) – pochádza z hudobníckej rodiny, je synom významného jazzového kontrabasistu a basgitaristu Juraja Grigláka. Vo svojej hudobnej činnosti sa orientuje na jazz-rock a fusion. Spolupracuje so svojím otcom Jurajom Griglákom, s ktorým účinkuje v projekte Fretless Ballads, založenom na zvuku bezpražcovej basgitary, netradičnom spojení dvoch basgitár v jazzovej improvizácii. V tomto zoskupení vystupuje spolu s klaviristom Eugenom Vizvárym a perkusionistom Ajdžim Sabom.

Juraj Kalász (1963, kontrabas) – vstupoval na jazzovú scénu ešte v 80. rokoch. Pôsobil vo formáciách Esprit a Kvinteto Jána Hajnala, s ktorým sa v roku 1987 predstavil na Bratislavských jazzových dňoch. Následne spolupracoval s Andrejom Kellenbergerom, Jozefom „Dodom“ Šošokom, Ľubomírom Tamaškovičom a ďalšími hudobníkmi. V roku 1991 založil vlastnú bebopovo orientovanú skupinu Just Jazz a o rok neskôr formáciu Jazz Special. Významná bola aj jeho spolupráca s českými hudobníkmi, z ktorej vznikol Československý Quintet s Karlom Růžičkom, Stanislavom Máchom a slovenskými umelcami Ľuborom Priehradníkom a Marcelom Buntajom. Kalász sa dlhodobo orientuje predovšetkým na bebop, hardbop a mainstreamový jazz. Spolupracoval s Peter Cardarelli Quartet, takými hudobníkmi ako Ján Hajnal, Juraj Henter, Matúš Jakabčic, Juraj Bartoš, Gabo Jonáš, Emil Viklický, Jiří Stivín, Larry Smith, Toninho Horta, Piotr Wojtasik, Danillo Castellano, Greg Burk… K jeho nezastupiteľným aktivitám patrí organizovanie jam sessions v bratislavských kluboch (Hlava XXII, Pub u zeleného stromu). Svojou koncertnou, organizačnou a pedagogickou aktivitou pomáha udržiavať kontinuitu slovenského mainstreamového jazzu.

Róbert Ragan ml. (1990, kontrabas, basgitara) – v roku 2008 získal s kvartetom saxofonistu Martina Uhereka 2. miesto na medzinárodnej súťaži 1st Tarnow International Jazz Contest v Poľsku a na súťaži NTSJ ocenenie za individuálny inštrumentálny výkon. Spolupracoval s takými hudobníkmi ako Lukáš Oravec, Radovan Tariška, Ondrej Krajňák, Klaudius Kováč, Peter Palaj, Robo Opatovský a s orchestrom Matúš Jakabčic CZ-SK Big Band. Podieľal sa na nahrávaní albumu Introducing Lukáš Oravec Quartet feat. Radovan Tariška (2013), ktorý získal cenu Esprit za najlepší slovenský jazzový album roka. V roku 2018 vydal debutový autorský album Turns s klaviristom Klaudiusom Kováčom, bubeníkom Petrom Solárikom a hosťujúcim saxofonistom Ondřejom Štveráčkom. Vo vlastnom projekte Hi-Fly Trio (vznik 2014) s klaviristom Jakubom Tökölym a bubeníkom Kristiánom Kurucom, prepája moderný jazz s prvkami rhythm and blues a fusion.

Matej Štubniak (1997, kontrabas, basgitara) – v roku 2017 získal ocenenie za inštrumentálny výkon na súťaži NTSJ. Pôsobí v zoskupení Lenka Gálisová Quartet, s ktorým nahral album V znamení Návrat (2023), vystúpil na BJD 2025. Spolupracuje s takými hudobníkmi ako Nikolaj Nikitin, Ľuboš Šrámek, Martin Uherek, Klaudius Kováč, Erik Rothenstein, Michal Motýľ, Pavol Bereza, Peter Solárik, je členom Slovenského národného jazzového orchestra. Podieľal sa na nahrávaní albumov Humanity Suite (2026) Nikolaja Nikitina, Songs (2026) Miloša Stančíka a Heavyweight Jazz Meeting (2026) Erika Rothensteina a Michala Motýľa.

Robert Vizvári (1977, basgitara, kontrabas) – je dlhoročným slovenským basgitaristom a štúdiovým hudobníkom s výraznými presahmi medzi jazzom, fusion a populárnou hudbou. V jazzovom prostredí spolupracuje napríklad s Ľubošom Šrámekom, Sisou Michalidesovou a ďalšími poprednými slovenskými hudobníkmi. Ako kontrabasista hrá v súbore klasickej hudby, Hilaris Chamber Orchestra,  ale je aj členom Slovenskej filharmónie (od roku 2004 je vedúcim skupiny kontrabasov). Okrem záberu do klasickej hudby, významnú časť jeho profesionálnej dráhy tvorí zároveň spolupráca s popovými spevákmi a kapelami.

Najsilnejší sú Slováci najmä v jazzovom klavíri. Dokazujú to nielen ich ambície, ale aj významné ocenenia v zahraničí. Klaviristi prenikli do európskeho alebo amerického jazzu, aj keď možno slovo globálneho jazzu najlepšie vystihuje súčasné trendy. Klavír vyžaduje nielen úžasné harmonické myslenie, ako vysokú požiadavku pre všetkých jazzových klaviristov, ale aj nespočetné množstvo harmonických kombinácií a vyhľadávaní najlepších harmonických a akustických riešení. Preto viacerí teoretici hovoria, že existuje niečo ako stredoeurópska jazzová klavírna[3] škola, na čo svojho času upozornil aj Chick Corea, keď ešte v roku 1986 navštívil aj Bratislavu a hovoril o modalite v spojení s Bélom Bartókom. (P.S. Béla Bartók hovoril aj po slovensky a zbieral ľudové piesne na západnom Slovensku).  

Alan Bartuš (2001, klavír) – patrí k medzinárodne najúspešnejším mladým slovenským jazzovým klaviristom a skladateľom. Je synom kontrabasistu Štefana „Pištu“ Bartuša a už od detstva vyrastal v prostredí jazzu i ľudovej hudby. Ako veľmi mladý hudobník začal vystupovať s vlastným triom a postupne sa presadil na slovenskej, rakúskej i medzinárodnej jazzovej scéne. Medzi jeho dôležité klavírne vzory patrí Kenny Kirkland. Ako sólový klavirista vydal album Solology (2022). Na albume Born in Millennium (2023) sa prezentuje v ensemblovej hre ako klavirista a skladateľ, na ktorom spolupracoval s renomovanými hudobníkmi Gregorym Hutchinsonom, Kornélom Fekete-Kovácsom, Štefanom Bartušom a Dávidom Hodekom. Album Synergy (2024) nahral v duu so saxofonistom Robertom Unterköflerom. Spolupracoval s hudobníkmi ako Jerry Bergonzi, Tim Armacost, Jeff „Tain“ Watts, Robert Hurst, Peter Erskine, Lukáš Oravec či Nikolaj Nikitin. V roku 2023 získal prvé ceny na súťažiach Artedea a International Piano Competition v Langnau a dostal sa do semifinále prestížnej americkej Herbie Hancock International Piano Competition. V roku 2024 získal Dave Brubeck Living Legacy scholarship. Významný medzinárodný úspech dosiahol v roku 2026, keď ho časopis DownBeat v rámci Student Music Awards ocenil ako víťaza kategórie „Jazz Soloists for the Future“. Jeho hra vychádza z moderného postbopového jazyka, pričom výrazné miesto v nej má improvizácia, rytmická flexibilita a vlastná kompozičná tvorba. Bol zaradený do prestížneho výberu najúspešnejších Slovákov Forbes 30 pod 30 v roku 2025 v kategórii Umenie a kreatívny priemysel.  

Tomáš Gajlík (1979, klavír) – jeho hudobný prejav ovplyvnil nielen jazz, ale aj ďalšie hudobné žánre, čo sa prejavuje v jeho interpretácii a kompozíciách. Počas svojej kariéry spolupracoval s významnými domácimi i zahraničnými hudobníkmi, medzi ktorých patria Red Holloway, Harry Sokal, Howard Curtis, John Purcell, Laurie Antonioli či Jure Pukl. Zo slovenských hudobníkov spomeňme napríklad umelcov ako Michal Bugala, Milo Suchomel, Jozef „Dodo“ Šošoka, Robo Opatovský a Lucia Lužinská. Jeho kariéra zahrňuje štýly od moderného jazzu cez soul až po groove.  

Ľudovít Kotlár (1992, klavír) – orientuje sa predovšetkým na bebop, hardbop a moderný mainstreamový jazz. Je lídrom vlastného tria a kvarteta, spolupracuje s gitaristom Petrom Palajom, saxofonistom Martinom Uherekom a kontrabasistom Róbertom Raganom ml. Jeho klavírna hra vychádza z tradície amerického jazzu, pričom kladie dôraz na swingovú rytmiku, improvizáciu a harmonickú invenciu.

Klaudius Kováč (1976, klavír) – patrí k najvýraznejším slovenským jazzovým klaviristom svojej generácie. Vyrastal v hudobníckej rodine a jeho jazzové smerovanie ovplyvnili najmä Oscar Peterson, Bud Powell, Wynton Kelly a Thelonious Monk. V rokoch 1996 – 1998 pôsobil v skupine Swing Q saxofonistu Štefana Čemana a následne sa stal členom Nothing but Swing Tria s Róbertom Raganom a Petrom Solárikom. Je vyhľadávaným sprievodným klaviristom pre svoju kompatibilitu so sólistom, kde vytvára rovnocenné partnerstvo, napríklad duo učiteľ a žiak Kováč & Uherek. Spolupracoval s umelcami Dodo Šošoka, Milo Suchomel, Juraj Bartoš, Robert Balzar, Janusz Muniak, Piotr Baron, Lazaro Cruz, Yvona Sanchez, Lee Andrewson… Dlhodobo pôsobí aj v Lukáš Oravec Quartete. V roku 2026, pri príležitosti svojich 50. narodenín, absolvoval s Lukáš Oravec Quartet jubilejné koncertné turné po Slovensku pod názvom Klaudius Kováč 50 Jubilee Celebration Tour. S klaviristami Ľuboš Šrámek a Ondrej Krajňák vytvoril projekt 3 Pianos, s ktorým nahral album Threeesonance (2026). V jeho hre sa spája tradícia mainstreamového jazzu, bebopu s moderným jazzovým jazykom a improvizačnou spontánnosťou.

Ondrej Krajňák (1978, klavír) – skladateľ a aranžér, výrazný predstaviteľ slovenského moderného jazzu. Už ako desaťročný získal so svojím triom ocenenie Objav festivalu na Žilinskom jazzovom festivale. V roku 1999 sa stal členom bebopovej formácie Hot House spolu s Jurajom Bartošom, Radovanom Tariškom, Jurajom Griglákom a Mariánom Ševčíkom. S Radovanom Tariškom vytvoril úspešné duo, ktoré v roku 2007 vydalo album Elements. Od roku 2002 pôsobí aj na českej jazzovej scéne, kde spolupracoval so speváčkou Idou Kelarovou, saxofonistom Ondřejom Štveráčkom a bubeníkom Ottom Hejnicom, v jeho triu je dlhoročným členom. Sólový klavírny album ForevErnest (2013) je venovaný tvorbe jazzového klaviristu a skladateľa Ernesta Oláha. Dlhodobo spolupracuje aj so speváčkou Hankou Gregušovou, nahral s ňou  niekoľko albumov vrátane Twin Flame (2016). Spolu s klaviristami Klaudiusom Kováčom a Ľubošom Šrámekom účinkuje v projekte Three Pianos, s ktorým vystúpili na BJD v roku 2006. V roku 2026 vydali album Threeesonance, zachytávajúci ich spoločné vystúpenie na One Day Jazz Festivale v roku 2024, pričom v troch skladbách účinkujú aj kontrabasista Juraj Griglák a bubeník David Hodek. Je držiteľom Ceny Ladislava Martoníka 2007 za prínos do slovenského jazzu. Jeho interpretačný štýl charakterizuje technická virtuozita, temperamentná improvizácia a prepájanie bebopovej tradície s prvkami modernej jazzovej harmónie a klasickej hudby.

Peter Lipa ml. (1980, klavír, klávesové nástroje) – profesionálnej hudobnej činnosti sa venuje od svojich devätnástich rokov. Od roku 2007 pôsobí v skupine Peter Lipa Band, v ktorej zastáva aj pozíciu leadra. Spolupracuje so saxofonistami Radovanom Tariškom a Michalom Žáčkom, basgitaristom Michalom Šimkom a bubeníkom Michalom Fedorom. So svojím otcom sa podieľa na komponovaní nových skladieb a tvorbe aranžmánov, pričom sa ako klavirista predstavil aj na albume Beatles in Blues (2002). Okrem interpretačnej činnosti sa venuje hudobnej produkcii a spolu s otcom pôsobí vo vydavateľstve East-West Promotion, ktoré v roku 2025 vydalo album Lipa spieva AMC Trio.

Peter Preložník (1970 klavír) – hrá na klávesových nástrojoch s orientáciou najmä na moderný jazz a fusion. Počas kariéry pôsobil v početných jazzových, bluesových, rockových a popových projektoch vrátane skupín Brož Band, The Meditation Blues Band Jozefa Barinu, Prúdy Pavla Hammela, Bassfriends Juraja Grigláka či Fermata. V roku 1999 sa stal súčasťou obnovenej Fermaty a spolu s Františkom Griglákom, Fedorom Frešom, Martinom Valihorom nahrali album X. Spolupracoval tiež so Silviou Josifoskou, Andrejom Šebanom, Bercom Baloghom, Dodom Šošokom, Sisou Michalidesovou, Robom Opatovským, Luciou Šoralovou, Vašom Patejdlom, Tinou a ďalšími hudobníkmi. Jeho meno sa objavuje na početných albumoch slovenskej jazzovej, fusion a populárnej hudby. Venoval sa tiež filmovej a divadelnej hudbe, je spoluautorom hudby k filmom Zima kúzelníkov, Malé oslavy a i.

Ľubomír Šrámek (1977, klavír) – patrí k výrazným predstaviteľom strednej generácie slovenských jazzových klaviristov, skladateľov a aranžérov. Od konca 90. rokov pôsobil vo viacerých jazzových formáciách a neskôr sa etabloval aj ako líder vlastných projektov. V roku 2004 založil formáciu Five Reasons, v ktorej spolupracoval s Jurajom Bartošom, Matúšom Jakabčicom, Jurajom Griglákom a Mariánom Ševčíkom. Jeho prvý profilový album Correspondance vyšiel v roku 2005 a obsahoval jeho vlastné kompozície venované osobnostiam ako Herbie Hancock, Kenny Kirkland, McCoy Tyner, Duke Ellington, Keith Jarrett či Chick Corea. Neskôr viedol East European Artsemble, s ktorým nahral albumy Abstructures (2008) a White Dream (2015). Na druhom z nich hosťoval svetoznámy americký bubeník Peter Erskine. Šrámek spolupracoval s množstvom slovenských a zahraničných hudobníkov akými sú Jerry Bergonzi, Billy Hart, Ingrid Jensen, Mark Murphy, Jeff Ballard, Juraj Bartoš, Juraj Griglák, Milo Suchomel, Radovan Tariška, Sisa Michalidesová, Erik Rothenstein, či Martin Valihora. Spolu s Ondrejom Krajňákom a Klaudiom Kováčom vytvoril projekt 3 Pianos, ktorý pokračuje aj v súčasnosti, spolu nahrali album Threeesonance (2026). Jeho klavírny a kompozičný prejav charakterizuje technická precíznosť, bohaté harmonicko-melodické myslenie a výrazný zmysel pre rytmus. Popri interpretácii sa intenzívne venuje komponovaniu, aranžovaniu a pedagogickej práci. Za svoju tvorbu získal viacero ocenení vrátane Ceny Ladislava Martoníka (2006), Radio_Head Award za album White Dream (2015) a hlavnej ceny Esprit za album Performances (2019).  

Martin „Majlo“ Štefánik (1993, klávesové nástroje) – vo svojej tvorbe prepája jazz, folklór, klasickú a súčasnú hudbu. V roku 2016 založil skupinu Ľudové Mladistvá, s ktorou získal ocenenia na BJD a v súťaži NTSJ. V roku 2018 vydal s týmto zoskupením album Viete ako…, nominovaný na Radio_Head Awards. Spolupracoval s hudobníkmi a spevákmi Emma Drobná, Celeste Buckingham, Majk Spirit a Strapo. V autorskom projekte STEFANIK sa venuje experimentálnej hudbe, elektronike a novým zvukovým technológiám; v roku 2023 vytvoril kompozičný cyklus Suita Almanach.

Eugen Vizváry (1977, klavír) – v roku 1995 založil skupinu Chorea Minor, s ktorou sa prezentoval na jazzových súťažiach. Neskôr sa stal vyhľadávaným štúdiovým a koncertným hudobníkom. Spolupracoval s mnohými slovenskými a českými umelcami, zo zahraničných osobností spomeňme Eric Marienthal, Mark Kelles, Kim Davis, Vivian Sessoms… Popri hre na klavíri a klávesových nástrojoch sa venuje komponovaniu, aranžovaniu a hudobnej produkcii. Jeho autorská tvorba spája jazz s funkom, soulom, groove a prvkami brazílskej hudby.  Významnú časť jeho diskografie predstavuje séria autorských albumov vydávaných od roku 2014-2026 pod názvami Part One, Part 2: For Jaco, Part 3: Saturnus, Part 4: Rare. Album Part 2: For Jaco získal Radio_Head Award za najlepší jazzový album roka 2016. Je nositeľom Ceny Ladislava Martoníka za rok 2026. 

Pár slov o gitare. Nepatrila vždy k typickým jazzovým nástrojom, až kým jej čaro objavil pre moderný jazz Charlie Christian v období bebopu. Odvtedy prešla gitara ako nástroj mnohými zmenami od elektroakustickej až po elektrickú gitaru. Možnože treba spomenúť, že v pozadí jej inovácií bol Slovák, John Dopyera, ktorý ako prvý na svete už v roku 1931 prišiel s modelom elektroakustickej gitary napojenej na snímač a reproduktory. Vynálezcom elektrickej gitary s pevným akustickým telom bol jeho spoluinvestor, George Beauchamp, ktorý však začínal na výrobe gitary spolu s ním. Akokoľvek, jazzová gitara čakala na nové maximálne využitie najmä v spojení s rockom a množstvom fúzií, o ktoré sa uchádzajú aj slovenskí gitaristi z Nových tvárí slovenského jazzu – Michal Bugala, Stano Počaji, Pavol Bereza, Peter Palaj, Lukáš Šnábel.

Pavol Bereza (1982, gitara) – vstúpil na scénu v novom miléniu ako skladateľ a vyhľadávaný štúdiový hudobník. Dlhodobo spolupracuje s Milom Suchomelom, Erikom Rothensteinom, Adrienou Bartošovou, Sisou Michalidesovou a objavuje sa aj v mnohých nadžánrových projektoch.  V roku 2017 vydal svoj autorský debut Intuition, pozostávajúci zo siedmich vlastných kompozícií, na ktorom participovali Tomáš Baroš, Dávid Hodek, Oskar Török a Milo Suchomel. Jeho tvorba vychádza z moderného jazzu a prepája ho s fusion, funkom a world music. V roku 2024 vytvoril s klaviristom Ľudovítom Kotlárom spoločný Bereza & Kotlar Project a vydali album Personal Preferences.

Michal Bugala (1982, gitara) – patrí k najvýraznejším slovenským jazzovým gitaristom strednej generácie. Prezentuje sa súčasne aj ako skladateľ, aranžér a kapelník. Pôsobil v skupinách FuseJazz, Bluesweiser Juraja Turteva, bol leadrom BugoBros/6 th Sense (s bratom Štefanom a Eugenom Vizvárym), Juraj Griglák Company a Bass Inferno, Oskar Rózsa Partnership Unlimited, Martin Valihora Group, FunkPunk Project, Dodo Šošoka Jazz Quartet (2003 – 2005), Marcel Palonder & Tango Ultimo, Štefan „Pišta“ Bartuš & Jazz Brothers. V roku 2004 získal Cenu Ladislava Martoníka, udeľovanú významným slovenským jazzovým hudobníkom. Počas svojej kariéry spolupracoval s poprednými slovenskými jazzmanmi, medzi ktorých patria Juraj Bartoš, Juraj Griglák, Martin Valihora, Milo Suchomel, Ľuboš Šrámek či Eugen Vizváry. Významné sú jeho aktivity so zahraničnými hudobníkmi ako napríklad Harry Sokal, Howard Curtis, Lazaro Cruz, Wayne Darling, Andy Middelton, Stephen Wood, Jure Pukl, Nenad Vasilic, Bobby McFerrin, Victor Bailey, Eric Marienthal, Poogie Bell, Seamus Blake či Rick Margitza. Ako líder vytvoril vlastnú formáciu Michal Bugala Group, v ktorom prezentoval predovšetkým autorskú tvorbu. Jeho profilový albumom Y (2011) získal Cenu Esprit. V nasledujúcich rokoch pokračoval v spolupráci s poprednými slovenskými jazzovými hudobníkmi, pričom sa podieľal na nahrávaní albumov Collectivity (2012) Štefana „Pištu“ Bartuša, Part One (2013) a Part Two – For Jaco (2016) Eugena Vizváryho, Portrait (2016) Petra Adamova či Sagacita (2017) svojho brata Štefana Bugalu. Významnú súčasť jeho aktivít predstavuje aj organizovanie jazzových festivalov Trnavský jazzyk a Winter JazzFest Trnava. V roku 2022 založil multižánrové trio Triple Jump s basgitaristom Richardom Csinom a bubeníkom Dávidom Hodekom, v ktorom prepája jazzovú improvizáciu s funkom, hip-hopom, spevom a rapom. S týmto zoskupením absolvoval v roku 2022 turné po slovenských a českých mestách a  vystúpil na Bratislavských jazzových dňoch 2023.

Peter Palaj (1994, gitara) – ako štrnásťročný získal Cenu Objav roka na súťaži NTSJ 2008 a v roku 2015 na tej istej súťaži ďalšie tri ocenenia vrátane Ceny SOZA za pôvodnú autorskú tvorbu. Pôsobí ako líder vlastného tria a kvarteta, spolupracoval s hudobníkmi Martin Uherek, Ľudovít Kotlár, Róbert Ragan ml., Kristián Kuruc, Juraj Kalász a ďalšími. Na debutovom autorskom albume News for Peter (2019) predstavil kompozície vychádzajúce z tradície hardbopu 50. a 60. rokov. V roku 2024 vydal druhý autorský album Second Avenue Stroll.

Stano Počaji (1964, gitara) – v súčasnosti je známy predovšetkým ako líder formácie Stano Počaji Trio (Počaji-Šelep-Mele), v ktorej rozvíja komornejšie poňatie jazzovej gitary založené na improvizácii a intenzívnej súhre hudobníkov. Je spoluzakladateľ a frontman skupín Bossa Noha, Aftertee, P & P Quartet a iných. Neskôr realizoval najmä komorné projekty s Jurajom Schweigertom, v duu Friends of Asia (so speváčkou Asiou Andersen) a v triu Peter Adamov – Gabo Jonáš – Stano Počaji. Vychádza z mainstreamového jazzu, ale využíva aj prvky latinskoamerickej hudby a ďalších žánrov. Spolupracoval s viacerými poprednými slovenskými jazzovými hudobníkmi, venuje sa aranžovaniu a pedagogickej činnosti. 

Lukáš Šnábel (2000, gitara) – zameriava sa na moderný jazz, fusion a autorskú inštrumentálnu hudbu. Je lídrom zoskupenia Lukáš Šnábel Quartet, v ktorom spolupracuje s bubeníkom Martinom Kukučkom, Martinom Kapusníkom a Ľudom Kotlárom. V roku 2026 vydal s kvartetom autorský album Future Colours vo vydavateľstve Bebe Rebe, na ktorom predstavuje vlastné kompozície založené na prepojení jazzovej improvizácie s prvkami súčasnej hudby.

Saxofón je najtypickejším nástrojom jazzu. Jeho zvuk je nenahraditeľný, nech už hovoríme o akejkoľvek jeho farbe z rodiny saxofónov od barytónu tenor, alt až po soprán. Saxofón má nezastupiteľné miesto v big bande, kde poskytuje svoje blue nasadenie vo swingu až po modernú expresiu postbopového prejavu. Tremolovo mood atmosféra, rovný tón v nasadení, to všetko sú inšpirácie pre saxofonistov v jej histórii, či už spomenieme Colemana Hawkinsa, Lestera Younga, Sonny Rollinsa, či Johna Coltranea… Nájsť si miesto v saxofónovej sekcii a vedieť pritom aj sólovo originálne upozorniť na seba sa podarilo dvom osobnostiam „Nových tvárí“. Patria k nim Milo Suchomel, Nikolaj Nikitin a Mário Belák.   

Mário Belák (1990, saxofón) – pôsobil v big bandoch Slovak Young Swing Generation, Stage Band a Swingless Jazz Ensemble. Ako sólista spolupracoval s Petrom Lipom, Radovanom Tariškom, Dávidom Hodekom, Eugenom Vizvárym a Ivanom „Kingom“ Verešom. Účinkoval v skupine Funkiez a v zoskupení Hip-zz klaviristu Ernesta Vizváryho, s ktorým vystúpil na Bratislavských jazzových dňoch (2023). V roku 2022 predstavil vlastný projekt Mário Belák Session spolu s klaviristom Ondrejom Krajňákom, trubkárom Michalom Cálikom, kontrabasistom Róbertom Raganom ml. a bubeníkom Mattiom Müllerom. Jeho nový autorský projekt Belax (2026) prepája jazz s R&B, neo-soulom, hip-hopom a elektronickou hudbou. Ako saxofonista sa podieľal aj na nahrávaní albumu S úsmevom (2021) speváka Ľuda Kuruca, venovaného tvorbe Karola Duchoňa.

Nikolaj Nikitin (1983, saxofón) – skladateľ, leader, producent, pedagóg a dramaturg. V roku 2008 založil s Erikom Rothensteinom NikiStein Jazz Sextet a pôsobil aj vo Fats Jazz Bande. S vlastným kvartetom, v ktorom hrali Gabriel Jonáš, Juraj Griglák a Jozef Döme, nahral debutový album Personal Suite (Real Music House, 2012). K jeho ďalším autorským nahrávkam patria New Winter Stories (2012) a Music for Boys and Girls (2013). Spolupracoval s americkým trubkárom Patchesom Stewartom a s kontrabasistom Miroslavom Vitoušom, ktorý sa podieľal na janáčkovskom dvojalbume Príbehy z môjho denníka s kapelou Polajka (2014). Od roku 2017 vydáva s klaviristom Ľubošom Šrámkom nahrávky pod názvom Altar. Na albumoch projektu účinkovali Tom Harrell, Johnathan Blake, Drew Gress či Nenad Vasilić. V roku 2019 uviedlo Altar Quartet so Štátnou filharmóniou Košice orchestrálne skladby Nikitina a Šrámka pod taktovkou Adriana Harvana. Album Altar Ensemble (2022) získal ocenenie Radio_Head Awards. Nikitin je zakladateľom vydavateľstva HLAVA XXII a spoluzakladateľom Medzinárodnej jazzovej dielne Doda Šošoku v Piešťanoch. V roku 2026 vydal autorský album Humanity Suite (HLAVA XXII).

Milo Suchomel (1976, saxofón) – skladateľ, leader a aranžér. V období 1996 – 1997 spoluzaložil Elie Quartet a spolupracoval v ňom s nestormi slovenského jazzu akými sú Ľubomír Tamaškovič, Gabriel Jonáš, Dušan Húščava, Peter Lipa, Matúš Jakabčic, Juraj Bartoš…  V rokoch 2000 – 2001 bol členom medzinárodného big bandu European Union Jazz Youth Orchestra/Swinging Europe, s ktorým absolvoval európske turné. Pôsobil v Tatra Kvintete Jána Hajnala spolu s Jurajom Bartošom, Jánom Hajnalom, Petrom Čudekom, Petrom Solárikom a Riou Hajnalovou. V roku 2003 sformoval Milo Suchomel Quartet, s ktorým získal štvrté miesto na medzinárodnej súťaži Jazz Hoeilaart v Belgicku a vystúpil na Bratislavských jazzových dňoch.  Pôsobí v Orchestri Gustava Broma pod dirigentskou taktovkou Vladimíra Valoviča. Zo spolupráce so zahraničnými hudobníkmi menujme také osobnosti ako Kenny Werner, Joe LaBarbera, Jerry Bergonzi, Dennis de Blazzio, Adelhard Roidinger, Harry Sokal…  Participuje na albumoch Sisy Michalidesovej, Štefana Bugalu, Brigity Szelidovej, Pavla Berezu, Ľuboša Šrámka, Berca Balogha, Matúša Jakabčica… Pod svojím menom vydal albumy Quartet live in concert (BMG 2003, 2008), I alway tell you (2007), Suchomel Quartet bolo zaradené aj na sampler The Best of 25 Years Jazz Hoelaart Intern’l Contest – Belgium(1978-2003, na značke New Baltic). Od roku 2011 je zakladateľom a umeleckým riaditeľom festivalu Gypsy Jazz Fest Bratislava.

Michal Cálik (1993, trúbka) – pôsobí na slovenskej a českej jazzovej scéne. Spolupracoval s hudobníkmi Juraj Griglák, Radovan Tariška, Eugen Vizváry, David Hodek, Peter Lipa a s orchestrami Gustava Broma, Bratislava Hot Serenaders či Matúš Jakabčic CZ-SK Big Band. Od roku 2016 vedie zoskupenie The Dudes of Ellington, ktoré sa zameriava na swingový repertoár zo začiatku 40. rokov 20. storočia. Účinkoval aj v skupinách Tibor Feledi Kairos Quintet, Valér Miko Trio a Ajdži Fluidet, s ktorým vystúpil na BJD 2024. Participoval na nahrávaní albumov Portrait(2016) Petra Adamova a Nemám sa s kým hrať (2020) Petra Zajačeka.

Husle majú svoje miesto v jazze skôr v spojení so staršími formami jazzu predswingovej a swingovej éry. Viažu sa s francúzskym ponímaním hot jazz clubu gitaristu Django Reihardta a huslistu Stephana Grappeliho. Avšak moderný jazz vyhľadáva aj prvky starého jazzu a opiera sa oň v nových podobách. Na slovenskej scéne sa o integráciu husieľ do jazzu pokúša už viac ako dvadsať rokov Stano Palúch.

Rovnako cimbal na pôde jazzu je niečo skutočne jedinečné, transformované z etnickej hudby. Cimbal zaujímavo prepája jazz s ľudovým ponímaním hudby a prináša nové prvky štylizácie o čo sa snaží cimbalista Ľubomír Gašpar.

Flauta v porovnaní so saxofónom nebola natoľko obvyklá v historických obsadeniach, našla si miesto v modernom jazze od 50. rokov 20. storočia. Avšak prvých predstaviteľov nájdeme v orchestri Bennyho Cartera (flautista Wayman Carver), Counta Basieho swingovej éry. Flauta je aj na pôde slovenského jazzu rovnako výnimočná a to v podaní Sisi Michalidesovej. Na Sisu Michalidesovú najnovšie nadväzuje aj Lenka Gálisová, ktorú v našich „Nových tvárach“ uvádzame aj ako speváčku.

Ľubomír Gašpar (1989, cimbal) – je lídrom Ľubomír Gašpar Cimbal Project, ktorý pôsobí od roku 2016 v zostave Jakub Tököly (klavír), Peter Korman (kontrabas) a Kristián Kuruc (bicie nástroje). S týmto kvartetom získal Jazz Fruit Award v Prahe a dve ocenenia na súťaži NTSJ 2016. Debutový album The Point of View (2017) obdržal Radio_Head Award za najlepší album v kategórii world music. Na albume Ľubozvuk (2021) spolupracoval okrem členov vlastného kvarteta aj so speváčkou Sisou Fehér, huslistom Jurajom Stierankom a Spectrum Quartettom. Jeho Cimbal Project vystupoval aj s americkým gitaristom Ronom Affifom a bubeníkom Martinom Valihorom. V projekte Classic with Roots spolupracuje aj s izraelským kontrabasistom Adamom Ben Ezrom.  

Sisa Michalidesová (1983, flauta) – jazzová flautistka, skladateľka a herečka sa výrazne uplatnila predovšetkým prostredníctvom vlastných autorských projektov. Michalidesová patrí medzi mimoriadne produktívne jazzové skladateľky, pričom jej diskografia zahŕňa tematicky koncipované albumy inšpirované literatúrou, mytológiou, divadlom a filmovou hudbou. Na albume 3 plus 1 spolupracovala s takými hudobníkmi ako Peter Preložník, Viktor Hidvéghym ml., Marek Rusek, Matúš Jakabčic, Juraj Griglák, Pavol Bereza a Stanislav Palúch. Projekt Sisa a Sivý holub realizovala s klaviristom Mikim Skutom a akordeonistom Borisom Lenkom.  V projekte Sisa & Band účinkovali okrem iných Peter Preložník, Pavol Bereza, Juraj Griglák, Marián Ševčík a spevák Samuel Hošek. Jej album Dream Rhapsody získal cenu Esprit za najlepší slovenský jazzový album roku 2015. Rovnaké ocenenie obdržala aj za Chloe v roku 2017. Na albume Majster a Margaréta sa podieľali napríklad Ľuboš Šrámek, Peter Preložník, Pavol Bereza, Róbert Vizvári, Marián Ševčík, Martin Gašpar, Juraj Griglák, Andrej Šeban, Nikolaj Nikitin a Stanislav Palúch. Od roku 2015 spolupracovala s takými zahraničným osobnosťami ako Benito Gonzalez, Kornél Fekete-Kovács, Piotr Wyleżoł, Jiří Stivín, Ameen Saleem, Andrew Renfroe, Mark Whitfield Jr., Alex Ayala, Daniel Prim, Noah Abraham Gershwin, Marko Kukobat, Klemens Marktl, Marcel Comendant, Jovan Torbica… Popri vlastných jazzových projektoch komponuje hudbu pre film, televíziu a divadlo. K jej ďalším nahrávkam patria Expresie (2014), Colours of Solitude (2018), Drops of Me (2023), Fatal Gulp (2024) a A Day Off (2025). V roku 2025 sa predstavila aj v komornom zoskupení Jazzinfection Trio s gitaristom Pavlom Berezom a basgitaristom Róbertom Vizvárim. Popri jazzovej tvorbe komponovala hudbu k filmom Malé oslavy, Zima kúzelníkov a Leto, ako aj k divadelným inscenáciám Malé manželské zločiny (Divadlo L+S), Partybreakers (SND), Červená princezná (Astorka) a Zimná rozprávka (Nová scéna). Jej scénická tvorba zaznela aj v zahraničí, napríklad v inscenácii Trzy Świnki v poľskom Lubline.

Stano Palúch (1977, husle) – pôsobil v zoskupeniach ALEA, Acoustic Colours, Bass Friends, Solamente naturalia Komorní sólisti Bratislava. V roku 2004 založil PaCoRa Trio s moldavským cimbalistom Marcelom Comendantom a kontrabasistom Róbertom Raganom.  Spolupracoval tiež s Nothing But Swing Triom Klaudia Kováča, Róberta Ragana a Petra Solárika. Jeho aktivity pokračovali v projekte Bashavel (od 2006). Pôsobí v triu Triango s akordeonistom Borisom Lenkom a klaviristom Petrom Breinerom. Ako štúdiový hudobník sa podieľal na desiatkach albumov slovenských i zahraničných interpretov.  Jeho husle zaznievajú aj na nahrávkach Sisy Michalidesovej vrátane albumov 3 plus 1 a Majster a Margaréta.  Dlhodobo spolupracuje so SĽUK-om, pre ktorý od roku 2005 vytvoril hudbu k viacerým predstaveniam. V roku 2022 získal Cenu Nadácie Tatra banky za hudbu k nemému filmu Jánošík (1921), ktorú uviedol so Štátnym komorným orchestrom Žilina.  

Na podujatí Nové tváre slovenského jazzu sa etablovali aj speváčky. Musia vedieť nielen odspievať jazzové štandardy, ale aj zvládnuť scat a prekonať bariéru medzi inštrumentalistami, ich vysokými technickými schopnosťami a vyrovnať sa im improvizačne. To je často spojené s predsudkami, že jazzový spevák nemusí až toľko vedieť, stačí keď ohúri svojim šarmom. Realita je však iná. Niektoré spevácke osobnosti našli svoje umelecké ukotvenie v blues, ktoré do jazzového cítenia vnieslo charakteristický smiech cez slzy, prameniaci z hlbokých tradícií afroamerickej ľudovej hudby. Iné idú cestou jazzového mainstreamu alebo fusion až za brehy etnickej hudby. K vyprofilovaným finalistom „Nových tvárí“ patria Samuel Hošek, Júlia Kozáková, Lenka Gálisová, Claudia Kováčová, Zuzana Mikulcová, Jana Dekánková a Silvia Josifoská.

Janka Dekánková (1982, spev) – vystupuje aj pod umeleckým menom La Jana. Špecializuje sa na interpretáciu tradičného jazzu, swingu a blues. V roku 1999 založila ženské vokálne trio Serenaders Sisters, ktoré desať rokov pôsobilo ako súčasť orchestra Bratislava Hot Serenaders. Od roku 2011 je speváčkou orchestra Fats Jazz Band s leadrom klaviristom a saxofonistom Ladislavom Fančovičom. Vedie tiež vlastné zoskupenie La Jana & Her Cats, v ktorom prepája swing, moderný jazz, blues a latinskoamerickú hudbu. Spolupracovala s hudobníkmi Juraj Bartoš, Gabriel Jonáš, Klaudius Kováč, Róbert Ragan, Peter Solárik, Marián Ševčík a Juraj Kalász.

Lenka Gálisová (1993, spev, flauta) – v období 2010 – 2014 pôsobila vo formácii MINK, neskôr PLAN5. V roku 2017 vystúpila ako sólistka v slovenskej premiére scénického jazzového oratória Jazzové pašie amerických autorov D. Abrahamsona, A. Tecsona, B. Lewisa a B. Schiffa v réžii Pavla Smolíka v Nitre. Je speváčkou Swingless Jazz Ensemble a pôsobí aj v a cappella skupine Close Harmony Friends. Vlastnú formáciu Lenka Gálisová Quartetvytvorila s Jurajom Janíkom (klavír), Eneom Barim (kontrabas) a Martinom Kukučkom (bicie nástroje) z pôvodného nitrianskeho projektu JazzLab.

Samuel Hošek (1991, spev) – je nielen spevák, ale aj performer a výtvarník. Ako spevák spolupracoval so Swing Society Orchestra, s akustickým triom Hangsome a bol spoluzakladateľom projektu Electric Sabina. Účinkoval na Bratislavských jazzových dňoch, Pohode, Grape festivale a Open Jazz Feste. Spolupracoval s Fallgrapp, Ľudové Mladistvá, Sisou Michalidesovou, Supom, Martinom Matysom a Lyrikom H. Účinkoval ako vokalista aj s Marikou Gombitovou, Luciou Bílou, Benom Cristovaom a Majkom Spiritom. V roku 2020 vydal debutový album Our Time Is Now. Jeho druhý album Peace (2023) produkovali Ľuboš Šrámek a Nikolaj Nikitin. Účinkovali na ňom Robert Balzar, Juraj Griglák, Pavol Bereza, Sisa Michalidesová, Mucha Quartet, Mattia Müller, Jakub Valíček a Dušan Novakov.  

Silvia Josifoská (1971, spev) – patrí k etablovaným osobnostiam slovenskej bluesovej a jazzovej scény, kde profesionálne pôsobí od prvej polovice 90. rokov. Jej začiatky boli spojené so skupinou Sanyland, po ktorej založila vlastnú formáciu Mr. Band; tá sa dostala aj na kompiláciu Bluesová spoločnosť No. 2 (1998). Neskôr spolupracovala s takými umelcami ako Gabriel Jonáš, Juraj Burian, Martin Gašpar, Marcel Buntaj, Juraj Tatár, Erich Boboš Procházka a Ondrej Krajňák.  Zo zahraničných hudobníkov vystupovala s významnými osobnosťami bluesovej scény, medzi ktoré patria Stan the Man, Peter Rowan a King George. Dlhodobo vystupovala aj s formáciou Azúcar Cubana, koncertovala s africkou skupinou Manco Group. Ako štúdiová speváčka spolupracovala s Jarom Filipom, Richardom Müllerom, Jaromírom Nohavicom a Jankom Ledeckým. S Nohavicom naspievala duet Vánoce v Bratislavě (1999). Medzi jej vlastné projekty patria Silvia Josifoska Band, Silvia Josifoska Blues Band a Silvia Josifoska & Blues Laboratory.  

Claudia Kováčová (2006, spev) – je najmladšou tvárou dnešného podujatia. Vlani sa zúčastnila súťaže NTSJ v projekte Claudia & Natan quartet so svojím otcom, klaviristom Klaudiom Kováčom, Matejom Štubniakom (kontrabas) a Natanaelom Comendantom (bicie nástroje). Je líderkou kapely The 5th Sound. V roku 2026 vystupovala s Matúš Jakabčic CZ-SK Big Bandom na One Day Jazz Festivale a v projekte Alan Bartuš & Crew – Tribute to Michael Jackson spolu s Alanom Bartušom, Martinom Valihorom, Štefanom Bartušom a ďalšími.

Júlia Kozáková (1998, spev) – pôsobila v rómskom zbore Čhavorenge pod vedením Idy Kelarovej. Vedie vlastný projekt Manuša, spájajúcim rómske prvky s jazzom a populárnou hudbou. Album Manuša (2022) získal cenu Radio_Head Award v kategórii world music. Jeho pokračovanie Manuša II (2025) obdržalo to isté ocenenie znova a súčasne 1. miesto vo World Music Charts Europe. Kozáková pôsobí aj vo formáciách O Gadže Bašaven a SOLE. So SOLE vydala album ELOS a s O Gadže Bašaven EP Baro Hitos. V roku 2026 vydala live EP Flor Nueva (Live from Viva Musica! Festival) s vlastnou autorskou tvorbou.  

Zuzana Mikulcová (1989, spev) – speváčka, skladateľka a textárka. Od roku 2009 pôsobila v skupine Sanyland Slavomíra „Sanyho“ Gréka. Podieľala sa na nahrávaní albumu Divné videnie (2011), na ktorom účinkovali aj Juraj Griglák, Peter Binder a Roland Uškovitš. Neskôr rozvinula vlastnú autorskú tvorbu a realizovala albumy Slová (2015) a Dievča (2018). V medzinárodnom hudobnom projekte Fúzie (2021, vydané na drevenom USB kľúči) spolupracovala s českými spevákmi Danom Bártom, Barborou Mochowou a Jakubom Königom, sýrskou speváčkou Larou Abou Hamdan a Petrom Lipom. Výsledkom boli skladby Kráľovstvo, Zítra ráno, Whisper, Nenápadný nápad a Můj stín... Projekt vznikol v hudobnej produkcii Andreja Hrušku a jeho koncepcia vychádzala zo snahy o prepájanie rôznych kultúr, hudobných žánrov a jazykov. So svojou tvorbou vystupovala na slovenských hudobných festivaloch (BJD, Pohoda). Rozvíja spoluprácu s interpretmi jazzu, popu a alternatívnej hudby.

Producent: Michal Bugala

Manažér podujatia: Katarína Ovseníková

Prezident Slovenskej jazzovej spoločnosti: Peter Lipa

Predseda poroty NTSJ: Matúš Jakabčic

Sprievodný text: Yvetta Kajanová

[1] LÁBSKA, Yvetta – ONDREIČKA, Karol: Tak to bolo. Hovoríme s džezmanom Karolom Ondreičkom. In: Smena na nedeľu, 1991, Bratislava, roč. 25, č. 48, s. 5.

[2] LÁBSKA-KAJANOVÁ, Yvetta: Nielen saxofónista, ale aj pedagóg Dušan Húščava [rozhovor]

In: Hudobný život, 1994, roč. 26, č. 19, s. 8.

[3] Yvetta Kajanová: Communism and the Emergence of the Central European Jazz School, In: Journal of Literature and Art Studies, 2012, vol. 2, no. 6, p. 622 – 640.