Variabilita komprovizačných metód tvorby súčasnej hudby

Úvod

Za viac ako dekádu, ktorá ubehla od vyhlásenia Compro.sk11 (2011)¹ skupiny súčasných slovenských skladateľov, hudobníkov, muzikológov a performerov, sa vo verejnom diskurze našej hudobnej kultúry de facto etabloval pojem komprovizácie. Postihuje rôzne komplementárne fúzie vopred nakomponovaných a improvizovaných spôsobov tvorby hudobného diela, nadobúdajúceho v ontologických transformáciách už od konca 60. rokov 20. storočia (Faltin, 1992) neraz rôzne podoby hudobného eventu, happeningu, ko(i)mprovizovanej hudby a celého spektra audiálnych umení (radio artu, sound artu či sonic artu) a pod. Dnes sa už v oveľa väčšej miere stretávame s tým, že samotní skladatelia aj mimo okruh spomínaného vyhlásenia – u nás napríklad Daniel Matej, Miloš Železňák či David Kollar, v českom prostredí Mikoláš Chadima alebo Peter Graham – používajú tento termín, hoci vždy s istým sebe vlastným vymedzením, na označenie niektorých svojich opusov. Popri európskych krajinách a USA sa v posledných rokoch rozprúdila pomerne živá odborná diskusia o fenoméne komprovizačných metód tvorby súčasnej hudby aj v Južnej Amerike, predovšetkým v Brazílii, kde v univerzitnom prostredí vznikol celý rad špecializovaných predmetných štúdií či dizertačných prác na tému „comprovisaçăo“ autorov ako Arthur Faraco, Alil Luzelei, Damián Keller, Otávio Kavamata a i. – odkazujúcich, mimochodom, aj na naše výskumy.² Tematizácii a reflexii „kauzy“ komprovizácie vo vzťahu k vlastnej hudbe, ale najmä k hudbe viacerých kolegov predovšetkým z našej hudobnej scény som nedávno venoval priestor aj v texte Bilancia komprovizácie made in SK (2021)³, poukazujúc na jej „peripetie“ prijatia , ale predovšetkým na jej užšie chápanie, ale aj existenciálne širšie poňatie, z ktorých obe predstavujú životaschopné alternatívy prístupov k vytváraniu progresívnej hudby. Nezabúdajúc pritom, že v našom nie veľmi prajnom hudobno-kultúrnom prostredí neskorej fázy zmutovaného kapitalizmu išlo o príbeh etablovania komprovizácie v zmysle ako sa stala „z núdze cnosť“. Tu narážam na nedostupnosť možnosti sústredenej a dlhodobej spolupráce s väčšími hudobnými telesami a orchestrami, čo malo za následok hľadanie iných alternatív tvorby diel s organickou apropriáciou fenoménu muzicírovania v kontexte voľnej, niekedy nepresne nazývanej neidiomatickej, kolektívnej improvizácie.       

O značnej variabilite a heterogénnej, konvergentnej i divergentnej rôznorodosti komprovizovaných prístupov svedčia rozmanité diela špecifickej poetiky a akosti, albumy a koncerty dnešných hudobných tvorcov, či už v pozícii skladateľov alebo spolutvoriacich interpretov, ktorí sa ku komprovizácii hlásia explicitne, alebo ju implicitne artikulujú. V nasledujúcich riadkoch sa podujímam na sondážny, do istej miery „zástupne modelový“ prieskum prostredí, v ktorom sa siaha k princípom symbiózy komponovaných a improvizovaných metód v organickom celku dejúcej sa hudobnej udalosti, a to v disparátne inakostných kontextoch a súradniciach.

 

Sondážny prieskum rôznych komprovizácií

Popri niektorých, v poslednej dekáde pôsobiacich pozoruhodných hudobných komorných telesách na Slovensku, venujúcich sa hudbe 20. a 21. storočia, spomeňme z nich aspoň Quasars ensemble, Cluster ensemble či Ensemble Ricercata, je u nás čoraz aktívnejší EnsembleSpectrum pod vedením dirigenta a skladateľa Mateja Slobodu, zameraný na prevažne súčasnú tvorbu skladateľov mladšej generácie. K povšimnutia hodným, novším projektom EnsembleSpectrum patrí pokračovanie línie New Dawn, tentoraz ďalšej časti Vol. 2 s názvom La femme armée (Žena v brnení), na ktorom nachádzame aj komprovizáciou sa vyznačujúce, alebo ňou ovplyvnené kompozície. Hlavná koncepčná téma projektu má evokovať alúziu na tému starobylej svetskej piesne z 15. storočia L’homme armé (Muž v brnení) avšak v intenciách zmeny až výmeny rodových úloh v súčasnosti, kedy práve ženy sú neraz v pozícii „obrankýň“ (napokon isto nielen) vlastných práv i slobôd. To však postmoderný feminizmus našťastie už nevníma v militantnej opozícii voči mužom, ale v zmysle imanentne autentického hľadania vlastnej, z vnútra prameniacej integrity ženy „an sich“ a neredukovateľného tajomstva jej jedinečného fenoménu. Tohto „zadania“ sa kreatívnym spôsobom chopili rôzne oslovené skladateľky a treba povedať, že výsledkom ich snaženia sa stali persuazívne naozaj pôsobivé diela, v niektorých prípadoch aj bez ohľadu na ich miestami priznaný, resp. tematicky príznačný mimohudobný kontext, resp. program.⁴ Samotný projekt vyústil ako do štúdiovej, tak aj do koncertnej⁵ podoby, z ktorého poukazujem na tie počiny, ktoré možno označiť za komprovizačné, a to aj na základe osobnej korešpondencie s vedúcim súboru M. Slobodom.

Anna Paluchová vytvorila svoje pokojne nervné, priam podmanivo epické dielo HUGH I. (2021) formou predloženia mustry (L’homme armée) a verbálneho opisu svojho hudobného imagenu (zo špan. obraz, pozn. editora), na základe ktorých členovia telese sústredene improvizovali svoje „party“ do vopred fixnej elektronickej plochy, tvoriacej „Ariadninu niť“ celej skladby. Nemalú úlohu v nej zohrávajú glissandové rozmazávania znejúcich siahodlhých tónov, obohatených o odskakujúce „iskry“ priezračne znejúcich zvukov klavíra, ktoré strieda jemný ženský spev v pozadí.

Súčasná česká skladateľka a experimentálna intermediálno-hudobná umelkyňa Lucie Vítková vo svojej – obrazne i azda doslovne poňatej – „izbe“ Room (2020/2021) siaha k oveľa štruktúrovanejšiemu (poly)rytmickému riešeniu hudobného plánu, pripomínajúcom minimalistické patterny s voľne dominantnou úlohou klavírneho partu, pričom v záujme interferencie plynutia nezávislých procesualít znie ako „organum“ sound-artovej nahrávky ruchov dažďa za oknom pomyslenej izby. Boli vytvorené, mimochodom, tzv. bielym, ružovým a hnedým šumom, ktorý sa miestami stráca inokedy silnie. V kompozícii ide o kombináciu a zvláštnu interakciu tradičnej partitúry (s vypracovaným notovým zápisom výšky aj dĺžky tónov) a voľne poňatej, maľovanej obrázkovej partitúry (s umiestnenými “trigger” slovami, spúšťajúcimi mentálne hudobnú akciu), ako aj „audiopartitúry“ v slúchadlách, obsahujúcej spomínaný biely šum. V tomto kontrapunkte vnemov a impulzov však zohráva nemalú úlohu aj hovorené slovo jednej osoby, „zmiešané“ simultánne z viacerých viet.

 

Obrázky č. 1, 2  Lucie Vítková: Room (2020/2021) – ukážky maľovanej partitúry  a tradičnej partitúry.

Štúdiový projekt „žien v brnení“ obsahuje aj jeden z vrcholov celého projektu, temer dvadsaťminútový „príbeh“ a chantar… (lacuna) (2021) lotyšskej skladateľky Santy Bušsovej. Vychádza v nej z apropriácie jednej z mála dochovanej dávnej piesne trubadúrky Comtessy de Dia A chantar m’er de so qu’eu no volria, pojednávajúcej podľa slov Mateja Slobodu „o nevere, upieranej sexualite a osobnej zrade“ (citát zo spomínanej osobnej korešpondencie). Koncízny výsledný tvar pritom vyviera z  kolektívnej improvizácie, avšak riadenej na základe veľmi detailne vypracovaných pokynov. Najmä prvých päť minút Bušsovej skladby je ponorených takmer v úplnom tichu, z ktorého sa vynárajú len mikrozvuky jednotlivých, niekedy ťažko rozlíšiteľných nástrojov. Postupne však dynamicky narastá plynutie viacerých úrovní sofistikovane poňatej, totálne autonómnej sonoristiky a dochádza tak k ich nesmierne podmanivému multidialógu. Napriek veľkorysému temporálnemu rozsahu, celá táto špecificky komprovizovaná kompozícia, udržiava poslucháča v neustálej pozornosti a vzrušujúcom implicitnom napätí, nakoľko prináša množstvo prekvapivých hudobných mikroudalostí v  organicky vykreslenom veľkom dynamickom oblúku, ktorý ho prenáša do inočasopriestorovej reality.

Obrázok č. 3   Santa Bušs: a chantar… (lacuna) (2021) – ukážka partitúry.

Inú podobu koprovizovanej hudby súčasnosti predstavuje projekt Bezelstně (Polí5, 2020) českého dua skladateľov a hudobníkov Jan Faix & Pavel Hrubý, ktorý by bolo možné označiť za multižánrový akusticko-elektronický postjazz, vyznačujúci procesuálnou multidimenzionálnosťou, ale aj hudobným espritom a vtipom. Jan Faix  bol členom Orchestra Berg, alebo zoskupení Skrytý půvab byrokracie, Count Portmon, či Stratocluster a Pavel Hrubý  bol členom telies Limbo, Tellemarkk, Phoenix Quartet či Pigeon Saxophone Quartet. Jan Faix (klávesy, syntetizátory, živá elektronika, beaty, live processing a samplovanie) a Pavel Hrubý (alt saxofón, basklarinet a hlas) nahrali tento pozoruhodný album, plný nečakaných zvratov, pulzácií a vzruchov na pomedzí bizarne poňatej elektronickej hudby a podmanivej akustiky dychových sólových nástrojov. Nejde o žiaden blazeovaný „meditačný“ dialóg, ale hudobne komprovizačnú konverzáciu plnú konfrontačných napätí, občas i sonoristicky drsných stretov, ale aj komplementárne súznejúcich línií. Títo dvaja renomovaní „harcovníci“ českej „inej“ alternatívnej hudobnej scény sa stretli na tomto počine po prvýkrát a treba povedať, že im to „ladí“, a to ako v rapsodicky kľudnejších, étericky ťažko uchopiteľných, tak aj priam „noise“ nervných pasážach.

Hrubého témbr je presvedčivý nielen v hre na altovom saxofóne, ale aj na basklarinete v snahe o nachádzanie nových, invenčných artikulačných techník niekedy až za hranicou „freejazzu.“ Faix je zas nápaditý tvorca prekvapivých elektronických tkanív, (poly)rytmických plôch i pravidelnej pulzácie, pripomínajúc miestami hravú transžánrovosť, bohužiaľ, nedávno zosnulého Cora Fuhlera. Čo je však dôležité, obaja vždy kreujú plochy skladieb vo vzájomnej komprovizačnej rovnováhe, vzájomnom rešpekte k inakosti druhého a to v miestach, kde je faktúra priam prehustená. Dokazujú to skladby Pec nám spadla v úvode i na ňu v závere nadväzujúca Pec nespadla, novodobé Blues ze Saturnu, Průzkum na začiatku s dronovým zvukom takmer tibetsky vibrujúceho basového klarinetu, alebo aj sónicky bruitistická K-Pax. Celý album, ktorý odľahčujúco uzatvára alúzia na staročeský šláger Lásko, bože lásko, patrí k z najvydarenejším titulom na poli voľne ko(i)mprovizovanej hudby posledného obdobia v strednej Európe. Hoci nahrávka vznikla ešte v lete 2019 pred koronakrízou, vyznieva tento „neo-cyber-punk-free-jazz“ trochu anticipačne ako ideálny soundtrack k prípadnému pokračovaniu filmu Blade Runner v čase dystopie, ktorá sa stala realitou v „koronových“ rokoch 2020 a 2021.

Ak by sme chceli načrieť do iných prúdov súčasnej hudobnej scény, v ktorých sa zračí záujem o archetypálne hlbšie podložia našej hudobnosti a zároveň v nich možno vybadať niektoré princípy komprovizácie, potom môžeme siahnuť k dielu Zvony (Hevhetia 2021). Pod tento svojbytný a zemitý album sa podpísali osobitá slovenská skladateľka, hráčka na bicích nástrojoch, resp. perkusiách, píšťaly a fujare Michaela Antalová a multižánrovo agilný nórsky kontrabasista/gitarista Adrian Myhr. Antalová je známa jednak z neprehliadnuteľne svojského nórsko-slovensko-českého zoskupenia MIKOO, Pražského improvizačného orchestra alebo zo skupiny Dunajská vlna, ktorá predchádzala reunionu Dunaja. Pokým prvá osobnosť z tohto dua sa na ňom venuje najmä netradičnej hre na našu „národnú basovú flautu“ (ako žartovne fujaru premenoval svojho času Vladimír Merta), na nórsku „koncovku“ seljefløyte a zvončeky, jej spoluhráč skúma možnosti neraz všemožnými spôsobmi rozvibrovaného kontrabasu a „starobylého“ dreveného harmónia. To vo výsledku vzájomných ko(i)mprovizovaných dialógov prináša zaujímavé hudobné expresie. Rezonancie ťahania sláka po basových strunách či vo vysokých polohách a flažoletoch si tu veľmi dobre interferenčne rozumejú s bujarým i introvertným fujarovaním a hrou na spomínaných píšťalách.

Hodnota tohto spojenia však nespočíva len v zmyslovo podmanivých súzneniach, ale v artikulovaných, priam z archetypálnej hĺbky vynárajúcich sa, neverbalizovateľných obsahov. Hoci na jednej strane toto duo otvorene čerpá z dedičstva tradičnej ľudovej hudby (v skladbách Ej, nožičky ma bolia, Kivlemøyane či Smutná breza, kde sa ozýva nápev zboru mužov zo Šumiaca), inde bez toho, aby sa ho vzdávalo, vytvára svojim preludovaním akoby novodobý nekonvenčný „transfolklórny“ pendant k tomu, čo prúdi z ich nástrojov ako živá miazga „prahudby.“

Aj keď každá analógia trochu zavádza, v tejto súvislosti mi napadá výskum prapôvodnej hudby Islandu amerického skladateľa a dirigenta Stephena Luckyho Moskoa s doslova endemickým typom hudobného myslenia na míle vzdialený našim modálnym systémom. Stephen Mosko do hĺbky preskúmal a ozrejmil skutočnosť, že sa na tomto ostrove vyvinulo úplne iné hudobné myslenie. To nám modelovo môže napomôcť pochopiť aj Antalovej a Myhrovo poodhaľovanie dávno zabudnutých vrstevníc, či sedimentov hudobno-kultúrnej skúsenosti, zasunutých kdesi v tmavých hlbinách nášho kolektívneho nevedomia. Obaja svojím prazvláštnym muzicírovaním akoby tieto vrstvy v nás oživovali a sprítomňovali. Dokazujú to najmä v takých komprovizujúcich skladbách ako Noc, v titulných Zvonoch, alebospomínanej Kivlemøyane, v ktorej ožíva nórska legenda o persuazívnej sile hry pastierok na svojich píšťalách. Tie vylákali veriacich počas omše z kostola, za čo ich rozhnevaný farár po „kresťansky“ preklial, až tie na mieste skameneli. Ale rovnako aj v miniatúrach ako Solbakken,  Morning Stars Faded a En Liten Hallig i v záverečnej kóde V záhrade, po poli, po horách s terénnou nahrávkou lúky z okolia Zlatna. Tento zvláštny hudobný výlet do „prastarých končín“ nášho nad(?)vedomia by mohol byť práve tým iniciačným momentom s podstatnou zmenou vnímania skrytých záhybov našej audiálnej, neraz konfliktnej kultúrnej semiosféry, ale aj nás samotných, ktorí sa s ňou, súc v nej existenciálne ponorení, musíme každodenne vysporiadať.

Za hudobným projektom Dysphoria (Hevhetia 2021) stojí Soheil Peyghambari, iránsky hudobník a skladateľ, hráč na basovom klarinete, sopránsaxofóne a elektronike, absolvent konzervatória v Teheráne. Je veľmi aktívny aj na francúzskej hudobnej scéne. Venuje sa postmodernému jazzu, nu-fusion, ale aj etnickej tranžánrovej hudbe a voľnej, neidiomatickej improvizácii častokrát s poprednými hudobníkmi z celého sveta ako sú Markus Stockhausen, Yuri Honing, Adam Pierończyk, Kevin Kastning, Franck Dadure, ba i Tony Levin či Arve Henriksen.

Jednotlivé skladby a preludovania na tomto do nemalej miery komprovizačne poňatom titule sú zoradené podľa zaujímavej dramaturgie do piatich častí. Peyghambari na ňom predstavuje veľmi zaujímavý originálny prístup k basovému klarinetu i ostatným nástrojom, v ktorých cítiť jeho ukotvenie v tradícii „orientálnej“ hry na rôznych píšťalách. Tento spôsob hry sa vymyká nášmu modálnemu mysleniu, nakoľko veľmi invenčne pracuje s mikrointervalmi, glissandami i artikulačnými možnosťami zvukového korpusu nástrojov. Nie je však napojený „len“ na živú miazgu koreňov iránskej prastarej hudobnosti, ale je schopný ňou vyživovať svoje nekonvenčnejšie až experimentálne rozvetvenia, a to v ich vzájomnej symbióze. Prirátajte k tomu aj prácu s tzv. živou „ruchovou“ elektronikou, zaujímavú rytmizáciu multiplikovanými samplami v looperoch (miestami pripomínajúce „kraftwerkovské“ či Jarreho princípy, ale i humorne ladené synthy-patterny alebo minimalistické plochy). Výsledkom je tak vždy iná nálada a prirodzene znejúci polyštýlový hudobný kolorit.

Spomeniem modelovo aspoň Les souvenirs de demain, v ktorej hosťuje  na kontrabase Leila Soldevila (v portfóliu vydavateľstva Hevhetia ju nájdete na titule ko(i)mprovizujúceho tria Nebula Machina Vento nebbie torrenti, 2019) alebo podmanivú, priam mysticky znejúcu sólovú etudu The Inversion. Ak by sme však chceli zažiť komprovizačnú hybridizáciu „king crimsonovských“ & „reichovských“ alúzií, ktoré sa rozletia do prekvapivých girlánd dialógu s basklarinetom, treba siahnuť k titulnej, pre dnešné časy priliehavo nazvanej komprovizácii Dysphoria s hosťujúcim bubeníkom Rozbehom Fadavim. Pre zaujímavosť, v tretej sprvoti pokojnej, potom bizarne elektronickej skladbe L´obre de Dieu použil Peyghambari historický záznam hlasu Mozaffara Ad-din Shaha Quajara, piateho kráľa svojej dynastie – vôbec prvú audio nahrávku v Iráne (z roku 1905) –, kde tento „monarcha“ hovorí o sebe ako „tieni Boha“. Či ním skutočne bol, to sa z pozoruhodnej Peyghambariho hudby nedozvieme, no jeho Disfória (zo stargréckeho dysphoros) isto neevokuje len stavy hlbokej depresie, diskomfortu a úzkosti, ale môže vyvolať aj euforicky katarzný účinok. 

 

Záver

Uzatvárajúc text zameraný na sondáž rôznych variabilných prístupov ku komprovizačnej tvorbe súčasnej hudby v jej rozmanitých podobách sa žiada dodať, že poskytuje iba fragmentárny obraz. Je to len limitovaná reprezentatívna vzorka obdivuhodne pestrého sveta komprovizácie nekonvenčnej hudby v súčasnosti. Z vlastnej skúsenosti polyžánrového muzikanta a nekonvenčného skladateľa môžem potvrdiť, že komprovizačné metódy sú produktívne využiteľné v rôznych, a to aj polyštýlových kontextoch⁶ – v rozpätí od kreovania živej hudby k filmom nemej éry (so zoskupením tEóRia OtraSu: Nosferatu, 2002 alebo Jánošík 2004, v tomto prípade aj s multiinštrumentalistom Vladimírom Mertom a speváčkou Janou Lewitovou), cez komponovanie experimentálnych akuzmatických skladieb (Petrofónia, 2010; Nitrianske Atlantídy, 2013, vytvorených pre projekt Radiocustica Českého rozhlasu – Vltava), až po vytváranie rizomatického projektu kaleidoSONICope! (Hevhetia 2020) alebo hudobné asambláže s apropriáciou terénnych nahrávok zvukových prostredí  a tzv. zvukových sôch na albume Transparent Sculptures (Hevhetia 2022). Využitie komprovizačných metód je variabilné a nevyčerpateľné vo vyslovene dobrodružných procesoch tvorby rôznych druhov súčasnej progresívnej hudby. Tá je plná prekvapujúcich, vopred nepredvídateľných impulzov a riešení – o čom svedčia aj vyššie analyzované a  interpretované hudobné diela.

 

Poznámky:

1. sk 11 – estetický „manifest“ jedenástich umelcov, skladateľov, hudobníkov, performerov, hercov a teoretikov akými sú Martin Burlas, Július Fujak, Ján Boleslav Kladivo, Miro Tóth, Juraj Vaja, Boris Vaitovič, Peter Katina, Jozsef R. Juhász, Attila Tverďák, Valér Miko a Robert Roth, ktorí sa bez nároku na vytvorenie jednoliatej skupiny prihlásili svojou tvorbou, resp. jej časťou k vlastnému poňatiu komprovizácie. Toto vyhlásenie, zasadené do hudobných, umeleckých, ale aj existenciálne širších súvislostí, zverejnilo v roku 2011 viacero periodík. Následne vyšiel vo formáte multimediálneho CDextra rovnomenný „e-book“ (TJ Vjuga (ed.), Vlna 2012) s hudobnými a audio-vizuálnymi ukážkami tvorby „signatárov“ a odbornými textami Júliusa Fujaka Komprovizácia – na margo diskusie o opodstatnenosti termínu a Valéra Miku Viac transparentnosti do umeleckej komunikácie alebo Ako sa hľadá nová aktívna sila človeka.
2. Uvedení autori z juhoamerického prostredia reagujú a citujú vo svojich prácach najmä štúdiu FUJAK, Július: Comprovisación: Notas para la discusión sobre la validez del concepto. In. Oro Molido. 2012, roč. 4., č. 33, s. 24-31, ktorá je španielskym prekladom vyššie uvedeného textu zverejneného, mimochodom, prvýkrát na stránkach muzikologického periodika Musicologica.eu č. 1/20211: http://www.musicologica.eu/komprovizacia-%e2%80%93-na-margo-diskusie-o%c2%a0opodstatnenosti-terminu/
3. FUJAK Július: Sondáž nezávislej Sondáž nezávislej hudobnej kultúry na Slovensku. Edícia Navzdory. Nitra: Filozofická fakulta, Univerzita Konštantína Filozofa, 2021, s. 133-146.
4. Ako uvádza Matej Sloboda na margo prístupu skladateliek: „Púšťajú sa do odhaľovania problematík disociatívnej poruchy identity, ohradzovania osobného priestoru, opúšťania ´hmlistých, neistých´ plôch svojho vedomia, osobnosti, života, vyrovnávania sa s neobjasnenou smrťou mladej duše v tme noci, prípadne skúmajú upieranú sexualitu, vášeň a lásku v ženskej poézii trubadúrok neskorého stredoveku.“ Viac pozri: https://ensemblespectrum.sk/projekty
5. Pre úplnosť treba dodať, že súčasťou projektu telesa EnsembleSpectrum New Dawn Vol. 2 – La femme armée sú aj pozoruhodné kompozície Martiny Kachlovej Pray for Viola (2021) a Estery Wityńskej Zostawiam v tyle mgły (I am leaving the haze behind me; 2020), ktoré sú fixované v podobe tradičnej partitúry bez prvkov komprovizácie či improvizácie.
6. Premiérového koncertného uvedenia sa projekt New Dawn Vol. 2 – La femme armée dočkal 7. 6. 2021 v Štúdiu RTVS v Košiciach a  8. 6. 2021 v Novej Cvernovke v Bratislave. Pozn. Repertoár koncertov bol tematicky obohatený o rannú renesančnú miniatúru Roberta Mortona Il sera pour vous combatu/L’homme armé.
7. VESELÝ, Ondrej: Hudba v hudbe. Podoby polyštýlovosti v hudobnej tvorbe slovenských skladateľov 2. polovice 20. storočia. Nitra: Filozofická fakulta, Univerzita Konštantína Filozofa, 2021, s. 139-165.

 

Bibliografia:

FALTIN, Peter: Ontologické transformácie v hudbe šesťdesiatych rokov. In: Slovenská hudba, 1992, roč. 18, č. 2, s. 175 – 179.

FARACO, Arthur: Perception of a Comprovisation: The Ambiguity of Listening to a Composed Musical Piece Derived from Improvisational Material. In: OPUS, 2021, roč. 27, č. 2, s. 25.

FUJAK, Július: Comprovisación: Notas para la discusión sobre la validez del concepto. In: Oro Molido. 2012, roč. 4., č. 33, s. 24-31.

FUJAK, Július: Sondáž nezávislej hudobnej kultúry na Slovensku. Nitra: UKF, 2021, 236 s. ISBN 978-80-558-1658-6.

TJ Vjuga (ed.): Compro.sk11. CDextra príloha. Bratislava: Vlna, 2012, roč. 14, č. 51.

SLOBODA, Matej:  New Dawn Vol. 2 – La femme armée. [cit. 2022-06-15] Dostupné na:

https://ensemblespectrum.sk/projekty

VESELÝ, Ondrej: Hudba v hudbe. Podoby polyštýlovosti v hudobnej tvorbe slovenských skladateľov 2. polovice 20. storočia. Nitra: Filozofická fakulta, Univerzita Konštantína Filozofa, 2021, 196 s. ISBN 978-80-558-1670-8.

 

Text vznikol v rámci riešenia vedeckej úlohy VEGA 1/0015/19 Kompozícia v kontextoch jazzu, rocku, európskej hudby 20. storočia a súčasnosti.