facebooktwittergoogle_plusredditpinterestlinkedinmail

Publikované: Musicologica 1/2017, Rock pop jazz | Streda, 29. november 2017, 18:17

Autor: | E-mail | Domovská stránka

Jazz v srdci Európy

Abstrakt:

Región strednej Európy bol až do roku 1989 uzavretý ideologickým nánosmi a rozdeľoval sa na hudobnú kultúru Východnej a Západnej Európy. Práve kvôli socialistickej kultúrnej politike sa často územie bývalého Československa nesprávne zaraďuje medzi krajiny východného bloku. Ak berieme do úvahy skôr geografické členenie Európy, tak hudobná kultúra Českej republiky a Slovenskej republiky patria do „srdca Európy“. Pokým územie Slovenska do roku 1918 kultúrne komunikovalo viac s Budapešťou a Viedňou, Praha mala bližšie kontakty s Nemeckom, ale aj inými metropolami Európy (Paríž). V súčasnosti sa región strednej Európy pri rozvíjaní hudobných kontaktov vníma ako ucelený v spojení so štátmi Česka, Poľska, Slovenska, Maďarska a Rakúska, čo je dôležité pri hľadaní komunikácie, kontaktov a manažérskych prepojení s ďalšími európskymi regiónmi. Slovenský jazz, ako reprezentant stredoeurópskeho regiónu, hľadá sieť kontaktov a partnerov v zahraničí. Rovnaký problém pri vytváraní manažérskej jazzovej siete majú všetky európske štáty, avšak na rozdiel od Slovenska, majú staršiu jazzovú tradíciu festivalov, klubov a jazzových osobností.

Kľúčové slová: , , , ,

Súčasná hudobná kultúra v novom miléniu predkladá pred hudobníkov nové problémy v oblasti produkcie albumov a organizácie koncertov. Keďže sa mení situácia na trhu celosvetovo, predaj CD na trhu klesal od 90. rokov, nastupujú internetové portály a streamingové služby, to sa dotýka aj slovenskej scény. Nemení sa však len situácia v hudobnom priemysle, ale mení sa aj vkus poslucháča, ktorý vyhľadáva rýchly a bezprostredný komunikatívny zážitok. Poslucháč očakáva profesionálny výkon na najvyššom stupni najmä pokiaľ ide o ovládanie techniky hudobníkov, kde sa preferuje rýchlosť, extrémna technická vycibrenosť, často aj na úkor originality prejavu a kompozície, alebo naopak, ak je prejav originálny a chýba mu obvyklá remeselná zručnosť, býva takýto projekt odmietnutý ako problémový. Ako sa manažovať, čo ponúkať publiku, na akých projektoch pracovať, aký formát zvoliť, na aký typ publika sa zameriavať, to je skutočne v súčasnosti problém, najmä ak umelecká produkcia (umelci a producenti) majú isté predstavy o svojom vývoji a progrese, alebo ako sa to moderne dnes nazýva „posune vpred“. Na všetky tieto otázky je možné odpovedať z rôznych uhlov pohľadu a z hľadiska rôznych štýlov a žánrov. Pozrime sa na ne z pohľadu jazzu v „srdci Európy“, jazzu na Slovensku v kontexte strednej Európy. Je tu nutné analyzovať historický prínos slovenského jazzu, pozrieť sa na celkové trendy jazzu vo svete a na perspektívy slovenského jazzu v budúcnosti. Jazz, ako typický prejav mestskej hudobnej kultúry, má v Bratislave tradíciu, ktorá súvisí s hot dance music od 20. rokov 20. storočia až do súčasnej podoby moderného jazzu. Hoci po roku 1989 vzniklo mnoho festivalov po celom Slovensku, Bratislava na to musela reagovat a modifikovať pôvodne jeden monopolný festival Bratislavské jazzové dni na Jarné BJD, usporiadavané od roku 2008 a jesenné tradične konané Bratislavské jazzové dni. Súťaž v organizovaní jazzových podujatí narastá a stúpa aj počet organizovaných jazzových podujatí priamo v Bratislave. Stačí spomenúť One Day Jazz Fest, NUJazzDayz (od roku 2002), organizačné a dramaturgické aktivity Nikolaja Nikitina v klube Hlava XXII (2008-2010) a Safončík Jazz Production (2009-2011), ktorí priniesli do Bratislavy významné jazzové osobnosti. Bratislavský jazzový život však musí viac komunikovať s medzinárodnými inštitúciami a organizáciami v európskom, ale aj svetovom meradle.

Prínosy

V minulosti sa spolupráca jazzmenov pokiaľ ide o koncertné projekty zameriavala na pôsobenie v medzinárodných ensembloch, na vyhľadávanie kontaktov na hudobníkov v zahraničí. Možno spomenúť napríklad klaviristu Gabriela Jonáša a jeho spoluprácu s poľským spevákom, skladateľom, multiinštrumentalistom Czesławom Niemanom, alebo s Atillom Zollerom, s ktorým spolupracoval počas pôsobenia v USA. Takéto etablovanie mu na dlhé roky prinieslo renomé etablovaného jazzmana s vynikajúcimi dispozíciami, keďže sa vo svete nestratil a naopak, svoje kvality potvrdil. Je to len jeden z príkladov a určite možno menovať viaceré. Avšak nie všetky takéto medzinárodné koncertné projekty slovenských jazzmenov boli zaznamenané na zvukových nosičoch, stačí spomenúť len množstvo koncertov so zahraničnými hudobníkmi, s ktorými spolupracoval Jozef „Dodo“ Šošoka a neboli nahraté na žiadnej LP a ani CD. Čiže svetový trend v minulosti, keď sa všetko dianie v hudobnom priemysle koncentrovalo na realizáciu nahrávky, zvukového nosiča a jej propagáciu prostredníctvom turné až do začiatku 90. rokov, sa vymykal situácii na Slovensku v jazze. Tu produkcia jazzových LP a CD bola veľmi obmedzená a vzniklo tu veľké historické vákuum. Slovenský jazz v produkcii albumov dobiehal situáciu ešte ďalších 20 rokov po revolúcii.

Región strednej Európy sa v súvislosti so štátnymi útvarmi menil. Hudobníci v regióne strednej Európy s v 60. rokoch kontaktovali aj s hudobníkmi v rumunsko-maďarskej oblasti. Keď rumunský klavirista s maďarskými koreňmi, Yanci Kőrössy, získal príležitosť v Československu nahrať LP Jazz Recital, Supraphon 1961, spolupracoval na ňom aj s českými jazzmenmi (Milan Pilar, Karel Turnovský, Miroslav Kefurt). Takmer všetci z nich po roku 1968 emigrovali na západ (okrem Turnovského a včítane Kőrössyho) a nedostatok rozvíjajúcej sa siete jazzových kontaktov nahradili pôsobiskom v Nemecku alebo v USA. K nim sa zaradila celá plejáda jazzmenov, ktorí emigrovali do roku 1989 z bývalého Československa, ako napríklad Jiří Mráz, Miroslav Vitouš, Jan Hammer, Jan Jankeje, Laco Déczi, Igor Čelko, Juraj Berczeller, Viktor Zappner… Podobná situácia bola aj v ďalších socialistických krajinách, ktoré patrili do oblasti regiónu strednej Európy a zo zahraničných emigrantov možno spomenúť László Gardony, Adam Makowicz, Krzysztof Komeda, Joachim Kühn (odhadovaný počet emigrantov je asi 22%). Všetci spomenutí jazzmeni urobili významnú kariéru v zahraničí a potvrdili svoj profesionálny status.

Ak sa zamýšľame nad tým, čo priniesol región strednej Európy pre svetový jazz, teda nie čo získali jednotliví jazzmeni emigráciou, ale čo priniesli jednotliví hudobníci do svetového jazzu, tak sa ukazuje, že je to rozvíjanie modálnej improvizácie. S podhalanskou stupnicou v jazze nepracovali len slovenskí jazzmeni (Ján Hajnal: CD Monkov tatranský sen, 1999), ale nájdeme ju aj na albume Krzysztofa Komedu (Ballad for Bernt, 1960). Aj ďalší jazzmeni zo strednej Európy rozvíjali tvorivo a invenčne modalitu – Viktor Zappner (Huon Pine, 1962), Jan Hammer (Ej vyletěl fták, 1965), Ladislav Gerhardt, Laco Déczi (LP Dobre sme sa oženili, 1969), Emil Viklický (V Holomóci městě, 1978), Szabados György(Az esküvő, 1975)…i Modálny typ improvizácie má skutočne svoju tradíciu v strednej Európe, v českej, poľskej, slovenskej a maďarskej ľudovej hudbe, z ktorej sa preniesol aj do stredoeurópskeho jazzu, voľne povedané do „genetickej výbavy“ a hudobného dedičstva jazzmenov. Naopak, pri porovnaní s nemeckou tradíciou, jazzoví klavirista Joachim Kühn ukazuje ďaleko väčší sklon k experimentovaniu a abstrakcii napríklad na nahrávke Mike Mainieri (vibrafón) a Klaus Doldinger Band (Nemecko) s medzinárodným obsadením – Niels Pedersen (bass, Dánsko), Al Foster (dr., USA),ii než spomenutí hudobníci zo strednej Európy. Spomenuté príklady však patria do histórie jazzu, tento prínos ale nie je len minulosťou a hudobníci ho rozvíjajú aj v súčasnosti, či už spomenieme osobnosti ako Radovan Tariška, Milo Suchomel, Štefan Bugala, Michal Bugala, Pavol Bodnár, Erik Rothenstein, Ľuboš Šrámek, Peter Adamkovič, Klaudius Kováč, Nikolaj Nikitin, Ľudmila Štefániková, Jana Bezek… Otázkou je, ako vyzerá súčasná situácia, pokiaľ sa pýtame na úspechy stredoeurópskeho jazzu vo svetovom a aj globálnom jazze.

Z úspešných projektov posledného desaťročia, rezonujúcich v povedomí európskej a svetovej verejnosti sú americký spevák Gregory Porter & český hammond organista Ondřej Pivec a ich cena Grammy za CD Take me to the Alley, 2017iii. Projekt maďarského trubkára Kornel Fekete Kovácsa a jeho Modern Art Orchestraiv, jeho spolupráca s Bob Mintzerom, Kurt Ellingom a pred tým s bubeníkom Gergő Borlaim získala zaslúženú pozornosť, avšak nie svetovú a už vôbec nie globálnu recepciu. Ten istý problém pri propagácii sa ukazuje pri ensembli Leszek Możdżer, Lars Danielsson a Zohar Frescov, poľsko-švédsko-izraelsko-tureckom triu, kde trio vzhľadom na kvalitu a reprezentatívnosť jazzovo-etnickej hudby malo šancu preniknúť až ku globálnemu poslucháčovi, avšak manažment tieto méty nedosiahol. Zo slovenských úspechov treba spomenúť Andreasa Varadyho a jeho prienik na svetovú scénu prostredníctvom manažmentu Quincy Jonesa, či už za menom Andreasa Varadyho budeme vidieť rómsko-maďarsko-írsko-slovenské korene a budeme mať problém s jeho prijatím ako „slovenského jazzmana“, je to porovnateľná situácia, ako keď sa k slovenským koreňom hlási Diana Krall, pretože jej prarodičia emigrovali do USA ešte v roku 1905, keď o slovenskej štátnosti rozhodne nebola žiadna zmienka.

Trendy

Do roku 1989 sa hudobná kultúra sústreďovala najmä na tvorbu „produktov“ v podobe nahrávky na LP a CD. K tomu boli prispôsobené vystúpenia na festivaloch, koncertné turné, rozhlasové a televízne programy o jazze, kde vyvrcholením pôsobenia jazzmenov bol hudobný nosič – nahrávka. Prioritu, progres a vysoké méty v tomto období predstavovali najmä nahrávky amerického jazzu a tak možno povedať, že európsky jazz z historického a analytického hľadiska je doposiaľ terra incognita, najmä pokiaľ hovoríme o globálnom poslucháčovi. Pre mnohých súčasných poslucháčov najzaujímavejšie inovácie v jazze prebiehajú práve v európskych krajinách. Situácia sa mení nielen v jazze, ale vo všetkých žánroch s degradáciou významu CD nahrávky v 90. rokov pre celkový hudobný priemysel a po roku 2 005 v momente, keď nastupujú internetové portály a „streamingové služby“ typu youtube, iTunes, Spotify, Myspace, Deezer, Amazon… Celkovo klesá predaj CD najmä v 90. rokoch a osobitne sa ukazuje, že ide o celkový trend najmä po roku 1999, keď sa objavil prípad hackera Shawn Napster“Fanninga, ktorý otvoril celkovo známu situáciu so vzájomným zdieľaním nahratých súborov prostredníctvom internetu a počítača.Situácia s predajom CD pre jazz a aj vážnu hudbu nevyzerala dobre. Jee Clark-Meads hovorí:Jazz pokračoval vo svojom všeobecnom klesajúcom trende napriek krátkemu vzostupu v roku 1996, keď vlani (1997) skončil na 2,8% a zaznamenal pokles o 4% v porovnaní s rokom 1991.vi

Ruppert Christiansenvii analyzuje situáciu a pýta sa, či ide „konečnú oponu“ pre klasickú hudbu, keď tvrdí: „Predaj vážnej hudby zaznamenal pokles v porovnaní s rokom 1990, keď bol podiel na celkovom trhu 11% a v roku 2010 klesol na 3,2%“.

Aké sú teda trendy v súčasnom jazzovom dianí? Ako odpovedať na otázku čo, ako a pre koho? Môžeme zhrnúť už známe fakty. K dispozícii sú nové formáty nahrávok v podobe CD, DVD, MP3, ale prebieha aj opätovný návrat k LP, najmä po roku 2010 (v roku 2016 mala výroba vinylových LP až 25% podiel v predaji na svetovom trhu). Sú tu nové spôsoby promotion a šírenia prostredníctvom internetu – Spotify, You Tube, iTunes, keď si poslucháč vyberie z nahrávky len to, čo sa mu páči a nemusí kúpiť celý album. Čiže je tu návrat k singlovému predaju k obdobiu prvej polovice 20. storočia. Naopak, nastáva obnova klubových aktivít, čo je pozitívny znak, pretože klub predstavuje isté špecifikum pre vývoj jazzu, jeho progresivitu, inováciu a obnovu spontánnej improvizácie. Je tu renesancia jazzového koncertu, ktorého výroba a cena stúpla na rozdiel od realizácie nahrávky, ktorej cena poklesla, pretože koncert sprostredkováva jedinečnosť umeleckého a estetického zážitku. Pre jazz je koncert vysoko sofistikovaný spôsob prezentácie umelcov, jazzový sólový koncert sa objavil najmä v 70. – 80. rokoch (Keith Jarreth, Bobby Mc Ferrin), dovtedy nevídaný, avšak vďaka nárastu ceny realizácie koncertu, si máloktorí z umelcov trúfne na takomto koncerte ešte improvizovať, pretože tým riskuje stratu svojho renomé. Naopak, improvizácia sa presúva do klubov, ktorých cena má šancu postupne sa zvyšovať v prípade, že sa záujem poslucháča o jazz bude zvyšovať. Festivaly hľadajú inovácie v podobe balíka ponúk pre poslucháča a diváka, kde sa vyhľadávajú atrakcie v podobe nezvyčajných „performácií“ a umeleckých projektov, ale objavuje sa aj snaha poskytnúť komplexný zážitok a ponúkaný „produkt“ v podobe spojení jazzu a jedla (napríklad s francúzskou kuchyňou), jazzu a drinku (ochutnávka vína), jazzu a „worship“ (v spojení s konfesiou a duchovným zážitkom), jazzu a rodiny (programy pre deti a rodičov), jazzu a turistike (festival a stanovanie v kempingu), jazzu a tanca, jazzu a auta (hudba do rádia a počúvanie jazzu v aute, keďže transport je bežnou súčasťou nášho spôsobu života), jazzu a interaktívnosti s poslucháčom (zapojenie poslucháča do improvizačného procesu)… Relatívne novým, avšak čoraz častejším trendom pri organizácii festivalov je úcta k jazzovej histórii a tradícii – koncerty s dedikáciou jazzovým velikánom (D. Ellington, John Coltrane, Joe Zawinul…).

Perspektívy

Pre vystúpenie z regiónu strednej Európy a hľadanie ďalších kontaktov je dôležité uvedomiť si, kam sa chcú hudobníci dostať a kde by mohli nájsť pre svoj typ hudby najvhodnejšieho poslucháča. Hovoríme tu nielen o cieľovej skupine, ale aj o celkovej mentalite poslucháčov vzhľadom na región, v ktorom sa budeme pohybovať. Net – sieť kontaktov sa dá rozvíjať nielen v strednej Európe, ale spomeňme iné možné európske regióny, ktoré sú v súčasnosti obohatené o nové štátne celky ako napríklad škandinávske krajiny (Švédsko, Nórsko, Dánsko, Fínsko, Estónsko, Litva), románske krajiny (Portugalsko, Španielsko, Taliansko, Francúzsko – Švajčiarsko), kde niektoré územia presahujú do iných regiónov, napríklad v južnom Švajčiarsku sa koná taliansko-švajčiarsky Festival di cultura e musica Jazz Di Chiasso. Za ďalší región možno pokladať územie Nemecko – Rakúsko – Švajčiarsko, môžeme spomenúť región stredozemného mora (Cyprus, Grécko, Izrael…). Toto uvedomenie si rozšírenia možností z výlučného manažovania len v strednej Európe, je dôležité pre uvedomenie si kam chcem ísť a kam sa chceme dostať. Samozrejme, je tu americký kontinent – USA, Kanada, alebo Latinská Amerika, avšak nemusia byť vždy cieľom jazzmenov, keďže situácia v jazze sa mení.

Network

Európska jazzová sieť The Europe Jazz Networkviii registruje 118 organizácií, producentov a prezentérov z 35 krajín Európy so sídlom v Paríži. Organizuje stretnutia manažérov v podobe konferencií The European Jazz Conference. V tomto roku bol hlavným usporiadateľom organizátor Cankarjev dom s podporou ministerstva kultúry Slovinska (21-24. septembra 2017) a paralelne tu bežali vystúpenia na Ljubljana Jazz Festivale. Ak sa pozrieme na sieť festivalov z rôznych európskych krajín, tak najviac ich nájdeme vo Francúzsku, Nemecku a Taliansku. Pochopiteľne, sú to krajiny s najstaršou jazzovou tradíciou v Európe. Česká republika má v tejto organizácii zaregistrovaných 4 usporiadateľov festivalov v Prahe, jedného v Brne a jedného v Pardubiciach (Galerie Skolska 28, Praha, Uni Jazz, Praha 1, Reduta Jazz Club Praha, Divadlo 29-Pardubice, Moravia Music Fest Brno, Bohemia Jazz Fest Praha). Slováci majú registráciu ako organizátori koncertov vďaka jazzovému klubu Igora Vidu pod názvom Na´Conxypan Civic Association v Dunajskej Strede. Pritom jazzových festivalov je na Slovensku omnoho viac a je škoda, že nie sú napojení na Europe Jazz Network.

Ak sa pozrieme na jazzové kluby v tejto európskej jazzovej network, tak Česi majú zaregistrovaných 19 jazzových klubovix (Agharta Jazz Centrum, Lucerna Music Bar, Reduta Jazz Club, Jazz Dock, Jazz Tibet Club Olomouc, Skleněná louka Brno, klub Hudební Bazar – Ostrava…) a Slováci 8 jazzových klubov (KC Dunaj, Music Gallery, Flame Music Bar, Praotec Music Bar, Hlava 22, Jazz Café & Club (Ventúrska 4), z toho 6 v Bratislave, Jazz klub 12 Banská Bystrica, Na´Conxypan Civic Association v Dunajskej Strede).

K ďalším možnostiam rozvíjania kontaktov prostredníctvom siete organizátorov v jazze je napojenie sa na International Jazz Day (30. Apríla), vyhlásenom organizáciou Unesco a hlavným iniciátorom Herbiem Hancockom, ktorý beží od roku 2011.x Jediná zmienka o Slovensku na tomto portáli je vďaka podujatiu Esprit, ktorého hlavným organizátorom je Boris Čellár. S cieľom nadväzovať zahraničné kontakty v slovenskom jazze sa v tomto roku konalo podujatie Esprit Jazz Summit, kde sa zúčastnili 3 manažéri zo zahraničia, György Wallner, zakladateľ jazzového klubu The Budapest Music Center, Dubi Lenz,riaditeľa Rádia IDF a Umeleckého riaditeľa Red Sea Jazz Festivalu v izraelskom Eilate, aktívneho člena v Europe Jazz Network, Andreas Felber, redaktor Österreich 1, jazzového vysielania v Rádiu ORF1.xi Slovenský jazz tu zastupovali Peter Lipa a Matúš Jakabčic.

Ďalšia sieť, cez ktorú je možné organizovať podujatia počas celého mesiaca apríl, je Jazz Appreciation Month-JAM, ktorú od roku 2001 vyhlasuje Smithonian Jazz Museum (National Museum of American History) vo Washingtone. Samotné jazzové múzeum bolo založené v roku 1991.xii

Záver

Pokiaľ sa jazzmeni zo strednej Európy sústreďujú len na realizáciu projektov, je tu samozrejme veľké pole pôsobenia, avšak sú závislí od sponzorov, grantových systémov a schém, ponúkaných v strednej Európe. Ich možnosti sa v súčasnosti ukazujú ako najviac využité, avšak poukazujú na problém väčšej ponuky, než je skutočný dopyt na trhu, vzhľadom na začínajúci problém s presýteným a znudeným poslucháčom. Osobitne v Bratislave je tento problém aktuálny už viac ako 10 rokov. Cesta odtiaľ vedie k napojeniu sa na zahraničnú sieť a rozširovaniu možností organizovania podujatí nielen na území Slovenska, ale aj v iných regiónoch, resp. v spolupráci a prepojení na iné regióny.

Táto práca bola podporovaná Agentúrou na podporu výskumu a vývoja na základe Zmluvy č. APVV-14-0681.

Bibliografia:

Clark-Meads, Jee , „IFPI Report: Rock Leads, R&B Up in Global Sales“, in Bilboard, August 29, 1998, p. 10, 20.

Christiansen, Rupert, „Is this the final curtain for classical records?“ in The Telegraph, 1 June 2010, p. 10.

Tschmuck, Peter, The Economics of Music. Newcastle-Upon-Tyne: Agenda Publishing, 2017.

i Krzysztof Komeda – Balad for Bernt, LP Crazy Girl, 1962, z Roman Polanski: Knife in the Water (Roman Dylag – bass, Leszek Dudziak – dr.)

Emil Viklický – Ukolébavka pro Teu, LP V Holomóci městě, 1977, L. Andršt – guit., F. Uhlíř – bass, Milan Vitoch – dr.

Mike Mainieri (vibes) & Joachim Kühn (p.), Niels Pedersen – bass (Dánsko), Al Foster – dr., Klaus Doldinger Band (Nemecko), https://www.youtube.com/watch?v=6ssH17Um84w

vhttps://www.youtube.com/watch?v=uIN71J3tahM, Incognitor, DVD The Time, 2007

xi http://www.jazz.sk/summit