facebooktwittergoogle_plusredditpinterestlinkedinmail

Publikované: Musicologica 1/2017, Rock pop jazz | Streda, 29. november 2017, 18:00

Autor: | E-mail

Dobro ako kultúrne dedičstvo Slovákov

Abstrakt:

Rezofonická gitara dobro síce vznikla v Amerike, ale bez geniálneho strojcu menom Ján Dopjera (John Dopyera, anglická verzia mena), ktorý pochádzal zo Slovenska, by si ho Američania nemohli prisvojiť a zaradiť do kultúrneho dedičstva Ameriky. Dobro gitara nepatrí len do múzea, nie je len súčasťou muzeálnych exponátov, stále sa na ňom hrá a aktívne ho používajú profesionálni hudobníci v súčasnosti po celom svete v rôznych hudobných žánroch od country, blues, jazz až po pop music. Je dôležité vymedziť jeho miesto v systematike hudobnej vedy, kde je súčasťou organologickej disciplíny, pretože dobro nie je len gitara, ale jeho súčasťou je aj dômyselný technologický systém. V práci sa venujem deleniu strunových nástrojov, na ktorých sa využíva práve systém dobro. Analyzujem najčastejšie používané výrobné materiály. Všímam si, aké struny hudobníci používali, ako prešli od tenkých strún až po hrubšie struny. V hudbe najznámejších interpretov a skupín sa používali zväčša drevené korpusové gitary so systémom „dobro“. Neskôr sa prešlo od rezonančného systému k elektromagnetickým snímačom. Priblížim nielen vývoj nástroja, ale aj život vynálezcov, bratov Dopyerovcov, synov mlynára z Dolnej Krupej na západnom Slovensku pri Trnave. Dopyerovci sa sťahovali za prácou do Los Angeles v USA v roku 1908. Turbulentný a konfliktný bol vzťah investora G. Bauchampa s Johnom Dopyerom, žiaľ, ovplyvnil aj vývoj systému „dobro“. Keď sa dostali originálne americké dobro-gitary na Slovensko v 90-tych rokoch, táto etapa predstavovala nový vývoj kultúrnych americko-slovenských vzťahov.

Kľúčové slová: , , , , , ,

Dobro gitara – všeobecná charakteristika  a zaradenie nástroja

Dobro patrí medzi strunové hudobné nástroje, odvodené od klasickej gitary s hmatníkom užším ako klasická španielska gitara, takzvané jumbo. Názov dobro vznikol spojením začiatočných slabík slov DOpyera BROthers, podľa vynálezcov nástroja, bratov Dopyerovcov. Na výrobu korpusu tohto nástroja sa používa drevo. Najvhodnejší je slovenský javor, pri inom je potrebné oboznámiť sa s jeho pôvodom rastu, aby sme spoznali štruktúru dreva, ktorá je dôležitá pri opracovávaní. Používa sa aj alpský, alebo americký javor. Na vrchnú dosku sa používa smrek, najčastejšie európsky, vyhovuje aj cédrové drevo, ale omnoho menej je používané z dôvodu náročnosti opracovávania. Na krk dobro-nástroja je ideálne použitie mahagónu. Drevo sa najčastejšie opracúva tzv.“husliarskym spôsobom“. Tento spôsob je najvhodnejším pri výrobe drevených hudobných nástrojoch, nielen pri výrobe husieľ. Pri tomto spôsobe sa používa technika korýtka, ktorá jemne lícuje a nezasahuje do nástroja.

Na zlepenie jednotlivých častí nástroje sa používajú lepidlá, najčastejšie chemické, ale najvhodnejší je glej. U nás ho používa len majster Vladimír Hlohovský[1] – dobrista, jediný výrobca dobra na Slovensku. Rastlinný glej na husliach vydrží viac ako 400 rokov, preto sa predpokladá, že vydrží aj na dobro gitare.  Zatiaľ to v praxi nemôžeme potvrdiť, nakoľko dobro nemá takú dlhú históriu, ako výroba husieľ, avšak podľa majstrov, glej je to najlepšie, čo existuje.

Pre bežný hudobný nástroj dobro sa používa nitrocelulózový lak, na drahšie varianty sa využíva violín varnish, čo je špeciálny husliarsky lak. Pre rezonanciu dobra je veľmi škodlivý polyester a polyuretán. Povrch dobra sa ošetruje handričkou na čistenie okuliarov, aby sa zamedzilo poškriabaniu laku, zachoval sa  kvalitný zvuk, krása, vôňa a „pozitívna energia“ nástroja. Každý nástroj je originál a preto „má aj svoju dušu“, čo potvrdí každý umelec. Nástroj by sa mal uchovávať pri izbovej teplote, mal by byť vhodne umiestnený proti pádu, na čo slúžia špeciálne stojany. Nemal by byť zatvorený v puzdre. Puzdro sa má používať len na presun. Špičkoví husliari–dobristi–výrobcovia dobra dávajú nástroju celoživotnú záruku. Medzi najznámejších sériových výrobcov dobra patria značky Gibson a Fender, SX, Epiphone.[2]

Štýl hry  na dobro gitare sa postupne vyvíjal. Zo začiatku sa používali struny hrúbky 0,8 mm, čím sa označuje sada strún podľa najtenšej struny E. Nakoľko hrúbka struny bola tenká a nedosahovala požadovanú hlasitosť, tak sa prechádzalo postupne na hrubšie sady. Hrúbka struny ovplyvňuje hlasitosť rezonancie struny, pretože čím hrubšie boli struny, tým hlasnejší a výraznejší zvuk sa docielil. Najčastejšie sa používajú 0,12 mm a 0,13 mm.[3] Hrubšie ako 0,12-0,13 mm sa používajú zriedkavejšie, nakoľko hra na týchto hrubých strunách býva veľmi obťažná. Prítlak na hmatník vyžaduje veľkú silu v prstoch hráča, ak chce získať čistý tón. Prvý spôsob hry na dobro bol rovnaký, ako pri hre na klasickej gitare, až neskôr sa vyvinula hra v štýle slide.[4]        

2Galvanek_obr.1a
Obr. č. 1, Rockové dobro Gibson

Bratia Dopyerovci – vynález, patenty, prienik medzi hudobníkov v Amerike

Ján Dopjera, neskôr John Dopyera, bol slovensko-americký vynálezca,  podnikateľ a výrobca strunových nástrojov. Narodil sa  6. júla 1893 v obci Šaštín–Stráže, ako jeden zo synov zo starej mlynárskej rodiny. Otec Jozef bol huslistom a zároveň výrobcom hudobných nástrojov, čo ovplyvnilo aj syna Jána, jeho bratov a ich ďalšie generácie. Neskôr sa presťahovali do Dolnej Krupej pri Trnave. Doteraz sa tam nachádza ulica Jána Dopjera ako spomienka na jeho                                                                                                                                                    unikátne diela. Dostalo sa mu hudobného vzdelania, hral podľa vzoru otca na husliach a k jeho obľúbeným nástrojom, na ktorých hral, neskôr pribudla mandolína, gitara, viola a bendžo.

 

2Galvanek_obr.2
Obr.č.2, John Dopyera

    Tak ako tisíce Slovákov v ťažkých časoch chudoby na Slovensku odchádzali za prácou do Ameriky, rodina sa vysťahovala do Los Angeles v roku 1908. Po príchode to nemala rodina Dopjerovcov jednoduché. Keď si John Dopyera otvoril prvú stolársku dielňu, nevenoval sa výrobe nábytku ani iného úžitkového umenia, ale oprave a výrobe hudobných nástrojov. John sa stal vyhľadávaným majstrom a keďže sa venoval aj hre na husliach, tak aj vyhľadávaným huslistom. Po čase sa so svojimi bratmi osamostatnil od otca a založili si spolu vlastnú dielňu na výrobu husieľ. Popri opravách a výrobe nástrojov sa ich snažil vylepšovať. V roku 1925 dostal zaujímavú zákazku. Majiteľ miestneho kabaretu George D. Beauchamp navštívil Dopyera s ojedinelou požiadavkou. V jeho kabaretnom orchestri sa nevedela zvukovo presadiť gitara v pomere k iným nástrojom. Požiadavka znela, aby vyrobil takú gitaru, ktorá by hrala hlasnejšie než doterajší nástroj a stala sa zvukovo rovnocenným nástrojom v orchestri. John Dopyera sa pokúsil svoj pôvodný nápad, ktorý použil pri husliach, aplikovať na gitare. Išlo o poplechovanie vrchnej dosky, ktorá sa skladala z poniklovaného korpusu, vyrobeného zo zliatiny 70 % hliníka a 30 % zinku. Ďalšími pokusmi  sa dopracoval k zisteniu, že najlepší zvuk má gitara s tenkými rezonátormi z postriebreného hliníka. Pri husliach sa nápad neujal. Tým, že vrchná doska na gitare bola väčšia, prišlo k očakávanému zvukovému dojmu. Dlhé experimenty priniesli požadovaný zvukový efekt a v roku 1926 John Dopyera požiadal o zápis patentu na celokovovú gitaru (dnes sa používa v kombinácii s drevom). Išlo o mechanické zosilnenie prostredníctvom troch rezonátorov. Táto inovácia zaznamenala nevídaný úspech. Keďže elektrické gitary neexistovali a zosilňovacie aparatúry tiež, tak nástroj bol vhodný do orchestrov, ale zaujal aj bluesových hudobníkov. Rezofonická gitara sa začala predávať pod názvom „National Tri Plate“. Bratia Dopyerovci založili spolu s investormi spoločnosť „National String Instrument Corporation“. Avšak úspechy začali sprevádzať problémy. Obchodní  partneri, ako to už býva, obhajovali svoje záujmy, čo vyvrcholilo odchodom bratov Dopyerovcov z firmy. Bratia Dopyerovci  založili novú spoločnosť. Tak vznikla firma „Dobro“.  John Dopyera, aj keď prišiel o patent na celokovovú gitaru, nemal strach o rodinnú firmu. Pustil sa do zdokonaľovania tohto unikátneho nástroja. Celokovovú gitaru doplnil o drevený korpus, miesto troch rezonátorov umiestnil rezonátor do stredu, ako to vidíme pri súčasných dobro nástrojoch.  Patent prihlásil jeho brat Rudolf v roku 1929, aby sa firma vyhla ďalším sporom s bývalými investormi. Technické riešenie na nástroji dosiahlo oveľa priezračnejší a zvonivejší zvuk. John Dopyera sa ale neuspokojil s týmto úspechom. Bratia Dopyerovci sa zapísali „veľkými písmenami“ do histórie nástroja pri výrobe prvej elektrofonickej gitary. Použili pri ňom elektromagnetický snímač. Pomohol im vývoj hudby a nových žánrov v USA. Rok 1932 môžeme považovať za prelomový v novodobých dejinách hudby. Nástroj sa presadil hlavne v americkej country hudbe. Vďaka štýlu blue-grass v americkej country dobro doslova zľudovelo. Nástroj sa zapísal do národného kultúrneho dedičstva Ameriky. Dobro gitara však prekročila postupným vývojom všetky hudobné žánre od country, cez blues, jazz, rock a poprock ako máloktorý iný hudobný strunový nástroj. Slovami Petra Radványiho, zakladateľa festivalu Dobrofest (1992 – 2008) v Trnave: „Koncom 20. storočia začalo byť dobro opäť čoraz aktuálnejšie a bez prehnania sa dá povedať, že je i dnes symbolom unplugged hudby. Siahajú po ňom nielen špecialisti dobristi, ale aj svetové hviezdy z iných hudobných žánrov.“[5]

John Dopyera zomrel 3. januára 1988 v Grand Passe v štáte Oregon v USA vo veku 94 rokov. V roku 2003 udelilo Johnovi Dopyerovi zastupiteľstvo mesta Trnava čestné občianstvo in memoriam.[6]

           

Investor a nápad

Po 1. svetovej vojne bolo veľké šťastie, že sa stretol investor s nápadom. Investorom bol kabaretný manažér a hráč na gitare George D. Beauchamp. Objednal si u Johna Dopyera systém na zvukové zvýraznenie gitary (1925), aby sa presadila v orchestri medzi bubnami, kontrabasom a plechovými nástrojmi. Podľa hesla „bez peňazí nie sú výrobky a bez nápadov nie sú peniaze“ sa George D. Beauchamp staral o peniaze a reklamu, John Dopyera o fabriku. Beauchamp bol človek, ktorý bol schopný za deň minúť 1200 dolárov, čiže 12-násobne viac v porovnaní s boháčmi v dnešnej dobe. Bol schopný neprísť niekoľko týždňov, ale aj mesiacov do práce a následne prísť v takom neprístojnom stave, že znečistil primerane k svojmu stavu topánky pred vstupom do firmy Johna Dopyeru. Táto charakteristika je dôležitá kvôli objasneniu vzťahov, ktoré ovplyvnili ďalší vývoj v obchodovaní a šírení systému dobro.

George D. Beauchamp mal peniaze, pretože vlastnil pozemky, na ktorých sa našla a ťažila ropa. Bohatý  Beauchamp sa stretol s Johnom Dopyerom, ktorý na rozdiel od neho mal nápady a zodpovednosť za chod fabriky. Naopak, John Dopyera bol nesmierne pracovitý, chodil väčšinou v jednom svetri a nemal rád obleky. John Dopyera vyžadoval presnosť, precíznosť a vracal výrobky naspäť do výroby už pri najmenšej chybičke, či už to bol zle „zašroubovaná“ skrutka na mechanike gitary, ale zašpinený korpus nástroja. Za to ho vo firme polovica zamestnancov neznášala, pretože bol „poctivec“ a pedant. George D. Beauchamp už v tej dobe bral drogy, užíval si pri alkoholických seansách a viac sa zaujímal o ženy, ako o chod firmy. V takýchto podmienkach vznikol jeden z najunikátnejších systémov, aplikovaných na strunových nástrojoch, ktorý sa nie náhodou ocitol v hmotnom aj nehmotnom kultúrnom dedičstve Ameriky. Keď robil George D. Beauchamp prvú reklamu  gitary s rezonančným systémom dobro, mal tú drzosť, že sa dal zviditeľniť na plagáte s gitarou dobro ako jej vynálezca. Doteraz sa môžeme stretnúť s historickým „omylom“, keď sa meno Beauchamp na internetových stránkach spája s vynálezcom, hoci zneužíval nápady druhých ľudí a neoprávnene si nárokoval právo na patenty. O 5 dní sa John Dopyera dozvedá z jednej recenzie v časopise, kde bol na pol strane zobrazený George D. Beauchamp s gitarou, že nie je len investor, ale aj vynálezca tejto unikátnej rezonančnej gitary. V tom momente prichádza k ostrým sporom. John Dopyera urobil chybu, že patent z roku 1926 si dal zaregistrovať len ako trojkuželový rezonátorový systém (1928), čo využil Beauchamp a dal si patentovať jednokuželový rezonátorový systém. George D. Beauchamp prichádza s nápadom robiť jednokuželové rezonátorové systémy a nie trojrezonátorové, ktoré vymyslel John Dopyera. V podstate nevymyslel nič nové, iba zrušil dva menšie rezonátory a zostal len jeden – centrálny. Táto rezofonická gitara so systémom dobro sa stala veľmi obľúbenou pre jej cenovú dostupnosť. Volali ju aj tzv. študentské dobro. Vyrábanie lacnejších verzií gitary so systémom dobro bola reakcia na príchod hospodárskej krízy, o ktorej George D. Beauchamp vedel, ako človek z vysokých kruhov. Jednokuželový systém John Dopyera odmietal ako nedokonalý, tak si ho dal patentovať Geoge D. Beauchamp. Po tomto spore John Dopyera firmu okamžite opúšťa. Zo dňa na deň zakladá novú firmu s dvoma bratmi (1929, Dobro Manufacturing Company), ktorí spolupracovali s istou papierenskou firmou a rozvážali im nový druh papiera. Tým, že každý z bratov vlastnil automobil Ford typu T, stali sa výhradnými distribútormi papiera pre papierenskú firmu. Bratia Rudy a Emil boli šikovní investori a zo zarobených peňazí z tejto distribučnej činnosti založili firmu Dobro s Johnom Dopyerom. Patentové práva prepísal John Dopyera na brata Rudyho, nakoľko sa obával sporu s Georgom D. Beauchampom, pretože otočil jednokuželový systém podľa Georga D. Beauchampa naopak, pretože vytŕčal,  dal naň pavučinovú kobylku, čiže nie tzv. „keksíkovú kobylku“.

Ak si zhrnieme postupnosť vo vývoji dobra, na začiatku bolo bendžo, potom trojrezonátorový kuželový systém vo firme National tri plate, potom nasledoval jednorezonančný systém dobra. Treba si uvedomiť, že jednokuželový rezonátorový systém dobra, ktorý použil  John Dopyera pri bendže, sa vzťahoval na všetky hudobné nástroje s rezonančným systémom, okrem gitary a ukulele, lebo na jedno kuželový mal patent George D. Beauchamp pri použití na gitare a ukulele. Vo firme Dobro sa aj naďalej používali trojrezonátorové rezonančné systémy. Firma Dobro začala vyrábať gitary triolián a duolián a pod. Treba však zdôrazniť, že vo firme National sa používal iný jedno kuželový rezonátorový systém ako vo firme Dobro. George D. Beauchamp urobil závažnú chybu, keď povedal vo firme Dobro a Johnovi Dopyerovi o svojom úmysle súdiť sa na patentovom úrade o oprávnenie používať jednokuželový rezonátorový systém na gitare. Tvrdil, že keď súd vyhrá on (Beauchamp), tak dá zničiť všetky jedno kuželové rezonátorové gitary vo firme Dobro, čo by bolo pre firmu likvidačné. Začal robiť masívnu kampaň, že jediné kvalitné rezonančné gitary sú len od firmy National. Ale to nemal robiť, pretože jeden z múdrych bratov Dopyerovcov, konkrétne Rudy, najal renomovaného právnika a podal celý prípad na zmierovací súd za 2,5 milióna dolárov. Súd bratia Dopyerovci síce vyhrali, ale nedali si vyplatiť plnú sumu ako náhradu, ale len ujmu za stratu dobrého mena. Zmierovacím súdom získali akcie Beauchampa a v tomto období už jeho firmy National, nakoľko nechceli „jeho“ peniaze. Po získaní akcií bratia Dopyerovci spojili firmu National s firmou Dobro.

Prvé rezonátorové gitary Gipson boli vyrobené vo firme Dobro. K odkúpeniu firmy Gipson sa ešte vrátim v ďalšej časti tejto práce. Prvá španielska gitara bola vyrobená vo firme Dobro v roku 1934 a nie ako sa mylne tvrdí a uvádza, že prvú španielsku gitaru vyrobila firma Gipson. V roku 1936 sa už používal systém dobro pri výrobe gitary. Posun nastal v tejto firme vtedy, keď po ôsmych rokoch získal Beauchamp zákazku na hlasnejšiu gitaru a John Dopyera prichádza s elektromagnetickým snímačom – navrhol gitaru, ktorú poznáme v súčasnosti ako elektrickú gitaru. Podľa môjho názoru, súčasnú elektrofonickú gitaru, používanú v rockových a jazzových kapelách, vynašiel John Dopyera. Keďže súdny spor skomplikoval situáciu s komerčným šírením dobra, vo firme National Dobro zostávali bratia Emil a Rudy Dopyera, John Dopyera sa stal len konzultantom. Všetky drevené aj kovové korpusy prechádzali pod dohľadom Johna Dopyera a spomínaní bratia dozerali nad chodom firmy čisto len ako manažéri. G. D. Beauchampa vyhodili z firmy a firma Dobro sa vracia do fabriky a opäť k výrobe jedno kuželových systémov na havajskej i španielskej gitare. Spojenie týchto dvoch firiem získava názov National Dobro Corporation (1932). Po dvojročnom spore sa opäť firma National stáva súčasťou firmy Dobro, pod názvom Internacionale Dobro. Treba si uvedomiť, keď prišlo k spojeniu s firmou National s firmou Dobro, že firma National pracovala len s drevenými korpusovými materiálmi, teda poplechovaním vrchnej dosky korpusu a nielen kovovo korpusového materiálu. Vo firme National v medzivojnovom období sa používali len drevené korpusové verzie gitary dobro. Dopyerovci nemali čas sa venovať rezofonickým rezonančným nástrojom v roku 1936 a odovzdali výrobu firme Regal, kde gitara so systémom dobro stratila svoje renomé, nakoľko kvalita  pozvoľne klesala, chýbal dohľad Johna Dopyera nad výrobou s jeho povestnou precíznosťou. Každé druhé dobro bolo zlé, čo niesol veľmi ťažko. Bola to veľkovýroba, „veľkotováreň“. Firma Regal vyrábala nástroje aj pre iné firmy, preto neboli precízni, „každé druhé dobro bolo zlé“ a nie všetky rozhodnutia boli vždy dobré. Aj Beauchamp kupoval diely od firmy Cay, terajšej firmy Fender.

John Dopyera urobil chybu, keď si rezofonické časti na nástroje dával prepravovať loďou z Chicaga do Los Angeles. V Chicagu zostal brat Ľudovít, Emil sa vrátil na západné pobrežie do Los Angeles za svojim bratom Johnom Dopyerom. Ľudovít si založil firmu DobroValco, ale 2. svetová vojna zastavila výrobu španielskej a hawajskej gitary dobro kvôli nedostatku kovového materiálu – kov bol určený na vojenské účely a stal sa nedostatkovým tovarom. Povojnová výroba firmy brata Ľudovíta Dobro – Valco už vyrábala len jednu amplifikovanú rezonančnú gitaru Resophonic National. [7]

Dobro nie je len gitara, ale systém ozvučníc kuželových rezonátorov aplikovaných na ukulele, bendžo, španielsku a hawajskú gitaru, na kontrabas a veľmi zriedka aj na husle. Bratia Dopyerovci, konkrétne Rudy prišiel s nápadom vyrábať aj kontrabas s rezonančným a rezofonickým systémom. Objem dreveno korpusového tvaru dával možnosť tento rezonančný systém aplikovať aj na tento druh nástroja. Stále hovoríme o dobre nie ako o gitare, ale ako o systéme ozvučenia prostredníctvom materiálov ako zinok a hliník, teda nie prostredníctvom elektromagnetického snímaču, ktorý bol vyvinutý až o 10 rokov neskôr. Hlasitosť gitary a mandolíny a iných hudobných nástrojov sa zvýrazňovala cez jedno a trojkuželové rezonátory. Tento systém bol najprv aplikovaný v spodnej časti korpusu ako pri bendže, avšak požadovaný efekt nebol natoľko účinný, pretože bol otočený k telu hráča a tým pádom ho tlmil.  John Dopyera ako vizionár otočil tieto kuželové rezonátory opačným smerom – na vrchnú časť korpusu gitary, čím vznikol zvukový efekt dva a pol krát silnejší ako pri bežnej gitare bez rezonátora.

Predvojnové hawajské dobro gitary, ktoré boli duto dreveno korpusové, nedisponovali výrezom – k možnosti dostať sa k horným partiám hranatého krku. Tieto hawajské gitary sa používali výlučne na hru v štýle slide style, volajú sa aj lap style a začali sa vyrábať s minimálnymi obmenami aj po vojne. Pred vojnou už vizionár John Dopyera uvádza na trh ukulele so systémom dobro, tzv. dobro elektrické bendžo, ktoré ešte nemalo elektromagnetický snímač, ďalej dobro mandolínu, dobro kontrabas a dobro husle. To boli hudobné nástroje konštruované firmou National a od roku1938 vyrábané firmou Dobro. Každý rok sa vlastne dobro vyvíjalo, v období 1926 až 1928 bolo kovovo korpusové dobro, v roku 1929 prichádza dreveno korpusové dobro s rezonátorom na vrchnej a spodnej doske, v roku 1934 už v praxi existovala elektrifikovaná gitara, ktorú nazvali Ód elektrick, čiže elektromagnetický systém sa dával do vnútra dreveno korpusového tela.

Jestvujú štyri verzie dobro gitár – klasická španielska gitara s oblým krkom určeným na hru vo vertikálnej podobe, dalo sa samozrejme na nej hrať aj v slide style. Druhá bola hawajská, ktorá mala hranatý krk, aby sa nešmýkala po stehnách hráča alebo podložke – bola výslovne určená na slide style a aplikovaná na elektrickú gitaru s tým istým krkom. Elektrické gitary už boli plno korpusové a duto korpusové. Čo sa stalo za 9 až 10 rokov? Všetko vynálezy objavovali Rudy a John, ale nespravili by to bez bratov Emila a Leopolda. John Dopyera, zdedil po svojom otcovi, Jozefovi Dopyerovi, všetky genetické dispozície pre objavy a vynálezy. Otec Jozef, mlynár, výrobca nábytku, opravár a výrobca husieľ. Pokým dvaja bratia Rudy a John boli vybavení schopnosťami viac po otcovi, ostatní bratia zdedili vlastnosti po mame, ktorá mala židovský pôvod, avšak konvertovala na kresťanskú vieru. Zjednodušene možno povedať, že išlo o spojenie „vizionárstva s obchodným duchom po matke“. Emil a Leopold sa stali geniálnymi investormi svojich dvoch bratov Rudyho a Johnyho.

Brat Leopold bol investor a aj stál pri inováciách dobro systémov. Firma Dobro Valco pod vedením Leopolda sa počas vojny preorientovávala na výrobu lietadiel, pretože vo vojnovom období sa výroba dobro gitár ukončila. Doteraz sa však môžeme ešte stretnúť s modelom lietadiel pod značkou Valco, ktorú neskôr predal leteckému priemyslu. Firma Valco instrument po vojne na čele s bratom Leopoldovom začala opäť s výrobou dobro gitary, ale sústredili sa na výrobu elektrofonických nástrojov s elektromagnetickým snímačom. Recepcia tohto nástroja však nebola celkom pozitívna, pretože podľa niektorých názorov tento typ nástroja nemá ducha a šmrnc, pretože za jeho vynálezom nestál génius John Dopyera.

Po vojne prichádzajú s výrobou dobro gitary Rudo a Eduard s oveľa väčším úspechom, ako brat Leopold, pretože sa vrátili naspäť k Johnovmu systému rezofonickej rezonančnej gitary z najúspešnejších predvojnových rokov. Najprv pod značkou D.B.co. v roku 1957 a až do prelomu rokov 1960–1961. Bratia Rudo a Eduard vlastnili patent na systém dobro od firmy Dobro Valco, ktorú vlastnil ich Leopold v Chicagu. Ako keby náhoda rozhodla 2 roky pred smrťou posledného riaditeľa z Dopyerovcov, patent vracia rodine a rodina pokračuje vo výrobe rezonančných a rezofonických gitár pod značkou D.B.co., ale podľa niektorých názorov, ani tieto gitary už nemali požadovaný profesionálny moderný zvuk.[8]

V roku 1993 došlo k prelomovej udalosti, kedy firma Gipson odkúpila licenciu na patent v trojkuželovej a jednokuželovej rezonančnej dosky pri výrobe gitary dobro. Odvtedy sa môžeme stretávať s plno korpusovým a duto korpusovým hudobným nástrojom v prevedení gitary len vo firme Gipson. Firma Gipson v menšinovej časti firme povolila výrobu aj firme Fender, konkrétne model Fx.[9]

Ako sa dostali hudobné nástroje Johna Dopyera na Slovensko

V roku 1990 sa previezla na Slovensko časť výstavy, ktorú v Pensylvánii usporiadal John Ed Dopyera. Išlo o putovnú výstavu, inštalovanú v mestách Handlová, Bratislava, Trenčín, Brezno, Košice a Prešov. Na tejto výstave sa široká slovenská hudobná obec dozvedela o vynálezcovi Johnovi Dopyerovi, zoznámila sa s výrobou dobro. Po ukončení  výstavy sa rozhodol John Ed Dopyera darovať všetky vystavené zbierkové predmety Slovenskému národnému múzeu, ktoré ich najskôr uložilo do depozita v Dolnej Krupej. Dnes ich môžeme obdivovať v Hudobnom múzeu v Dolnej Krupej.[10]

Dobro v Československu a na Slovensku po roku 1993

Na základe môjho terénneho výskumu v 70-tych rokoch  boli na Slovensku len dva originály americkej gitary dobro. Prvým interpretom na dobro v celom bývalom Československu bol August  Bleščák z Trnavy, ktorý v rokoch 1967–1972 používal dobro v jeho skupine Carawel Western. V polovici 80-tych  rokov bol druhým dobristom Henrich Novák z Bratislavy. Ten hrával v 80-tych rokoch v skupine B6 album a v 90-tych rokoch v sprievodnej kapele Alana Mikušeka, pôsobil v rakúskom projekte Nugget a v bratislavskej kapele Fragment. V 90-tych rokoch účinkoval aj v skupine Grasshopers. Pôsobil aj ako gitarista a jeho hra je zaznamenaná  aj na nahrávkach  CS Band Pavlíny Jíšové (2003) alebo slovenskej skupiny Water flow (2008). Skupina Fragment sa  stala najvýznamnejšou kapelou na Slovensku s bluegrassovým newgrass prevedením.

Najznámejšími hráčmi a propagátormi dobra sú nielen ortodoxní dobristi, ale aj osobnosti svetového rocku, folku, world music, etnickej hudby a country music… Sú nimi Bob Dylan, Johny Winter, George Harrison, Eric Clapton, Julian Socha, Tom Ballocco z Talianska, Jerry Douglas, Bob Brozman, Rob Ickes, Mike Aulidgera a mnoho ďalších. Na Slovensku sú najznámejšími propagátormi a hráčmi na dobro Peter ,,Bonzo“ Radványi a Ramon Zaťko. Dobro sme mohli počuť aj vo filmoch, najčastejšie vo westernoch ako napríklad Vtedy na západe. Ďalej v hudobných filmoch o skupine The Doors a životopisnom filme o country spevákovi Johnny Cashovi s názvom Walk the Line.[11]   

 

Bibliografia:

Gearr, Robert, „Resonator Guitars: A History“, In: Pickin´, July 1978.

Getz, Randy, „History of the Pre-War Dobro“, 2013, https://www.scribd.com/document/283059942/Prewar-Dobro-Identification

Kellerman, Jonathan, With Strings Attached: The Art and Beauty of Vintage Guitars. New York: Ballantine Books, 2008.

Langer, Miloslav, Dvorana slávy Country and Western. Textová príloha dvojplatne. Praha: Supraphon, 1970.

Profily slovenských country skupín, in Country scéna. Bulletin k 2. výročnému stretnutiu SAHC, Country trh´91 v Handlovej, Bratislava: Slovenská asociácia country hudby, 1991.

Royko, David, The Del McCoury Band, In: Bluegrass Unlimited, vol. 36, no. 6, 2001.

Toman, Ľubomír, Bluegrass na Slovensku, In: Severka, č. 3, 2003, s. 28.

Wolfe, Bobby G., The Resophonics and the Pickers. New York: Bobby G. Wolfe, 1993.

 


[1] http://www.banjo-dobro.com/

[2] http://www.banjo-dobro.com/sk/o_mne

[3] Jonathan Kellerman, With Strings Attached: The Art and Beauty of Vintage Guitars. New York: Ballantine Books, 2008, s. 16-17.

[4] Ramon Zaťko, interview z roku 2017, z archívu autora.

[5] Peter Radványi, interview z roku 2016, z archívu autora.

[6] https://sk.wikipedia.org/wiki/J%C3%A1n_Dopjera

[7] Peter Jantoščiak, interview z roku 2017, z archívu autora.

[8] Getz, Randy, “History of the Pre-War Dobro”, 2013, https://www.scribd.com/document/283059942/Prewar-Dobro-Identification

[9] Gear, Robert, “Resonator Guitars: A History”, In: Pickin’, vol. 5, no. 6, Júl 1978, s. 52-55.

[10] Alena Krátka, interview z roku 2016, z archívu autora.

[11] Royko, D., “Del McCoury Band”, In: Bluegrass Unlimited, vol. 36, no. 6, 2001.