facebooktwittergoogle_plusredditpinterestlinkedinmail

Publikované: Musicologica 1/2016, Rock pop jazz | Utorok, 11. apríl 2017, 20:04

Autor: | E-mail

Scott Walker, postmoderné tendencie jeho poetiky a diela

Abstrakt:

Šesť kľúčových pojmov, zviazaných s témou, ktorou sa autor tejto štúdie zaoberá, demonštruje nesporný význam Scotta Walkera pre svet umenia. Jedným z nich je konceptualizmus v estetike rockovej hudby, ako aj samotné funkcie a vzájomné pôsobenie takých  pojmov ako vzťah autora a diela, intertextualita, prieniky popovej a vážnej hudby, intermedialita a estetika škaredosti.

V postave Scotta Walkera prezentuje autor najväčších hudobných „chameleónov“ v dejinách populárnej hudby; speváka, hudobného skladateľa populárnej, rockovej, vážnej aj avantgardnej hudby, autora filmovej hudby, textára a poetika, ktorý svojou viac ako päťdesiat ročnou hudobnou kariérou dáva exemplárny príklad progresívnosti  a synkretizmu v širokom umeleckom univerze. Na jeho osobe a diele je možné demonštrovať príklad nastupujúceho „nového“ typu umelca, nespokojného, pochybovačného a neuchopiteľného. Korene týchto jeho vlastností stopuje do vnútra samotnej populárnej kultúry ešte z pred digitálneho sveta polovice šesťdesiatych rokov, odkiaľ prechádza spolu s reflexiami autora a jeho diela až do dnešnej tekutej doby. Chameleón je zviera, ktoré prispôsobuje svoje maskovacie sfarbenie podľa okolitého prostredia, no Walker svoje umelecké odtiene mení výsostne veľmi ľubovoľne, sviežo a neočakávane. Táto štúdia sa bude zaoberať príbehom o odvahe, naslúchaní hlasu múz a schopnosti artikulovať najhlbšie zákutia ľudského bytia autora i recipienta ako aj vnútra médií, prostredníctvom ktorých dialóg medzi dvoma zmienenými stranami prebieha.

Kľúčové slová: , , , , ,

Ako vieme, postmoderna je niečo, čo prichádza po moderne, stojí na nej, no zároveň ju ďalej posúva. Odmieta doterajšiu filozofiu – prioritu racionalizmu či absolutizáciu abstraktného momentu. Veľké príbehy končia. So stratou platnosti veľkých globálnych diskurzov nastupujú fragmentárne malé diskurzy, ktoré zasadzujú posledné rany absolútnym pravdám minulosti.

Scott Walker je (nielen) jednou z ďalších týchto rán. Ako správny postmodernista neprichádza s koncepciami univerzálneho, nevkladá život platný pre všetkých, neukazuje žiadne ciele pre poslucháča. Pred a po každej jeho odpovedi nasleduje akoby otázka. Vie, že jeho pohľad je iba jeden z mnohých a do určitej miery provizórny a nepreložiteľný. Sám seba označuje Walker ako skeptika a jeho tvorbe je určite bližší „babylonizmus“ ako univerzalizmus.

Na druhej strane, ak je postmoderna typická ochabnutím či úbytkom tvorivej novátorskej potencie, je často každodennou recykláciou masovosti. Scott Walker je ale v tomto aspekte skôr výnimka, ktorá potvrdzuje pravidlo. Nosnú časť mojej práce tvorí 6 bodov, ktoré vysvetľujú súvis osobnosti a tvorby Scotta Walkera s estetikou. Väčšina týchto bodov má aj významné miesto v slovníku postmoderny.

V úvode svojej práce by som chcel ozrejmiť, prečo som sa rozhodol zaoberať práve touto témou. Scott Walker je nesporne jedným z najpozoruhodnejších a zároveň priamoúmerne z najmenej známych umelcov súčasnosti a jeho osobnosť a dielo sa priamo dotýka mnohých problémov estetiky ako sú:

- vzťah autora a diela

- intertextualita

- prieniky popovej a vážnej hudby

- intermedialita

- estetika škaredosti

- konceptualita

Premena z tínedžerského idolu šesťdesiatych rokov na jedného z najoriginálnejších skladateľov súčasnosti je príkladným manifestom hľadania umeleckej slobody a ľudskej jedinečnosti. Zaujímavé je, že status a šarm popovej ikony, v najlepšom slova zmysle a schopnosť pracovať s náročnou, originálnou hudbou mu ostal dodnes, čím sa určite nemôže pochváliť mnoho ďalších experimentálnych a avantgardných skladateľov.

Scott Walker sa narodil ako Noel Scott Engel 9. januára roku 1943 v meste Hamilton v štáte Ohio v USA. Z umenia ho v mladosti očaril najmä progresivitou nasiaknutý jazz Stana Kentona a Billa Evansa. Okrem hudby bol veľkým fanúšikom európskeho filmu, hlavne Ingmara Bergmana, Roberta Bressona a Federica Felinniho. Z literatúry si ho získali najmä bítnici a z hudobných nástrojov basová gitara, na ktorú hrával v miestnych kapelách, ale aj v nahrávacích štúdiách ako session muzikant už v mladíckom veku. Po vystriedaní viacerých spoluhráčov a zoskupení zakotvil v obľúbenom triu The Walker Brothers.

Walker Brothers v skutočnosti neboli ani bratia, ani sa nevolali Walkerovci. Boli to traja mladíci, ktorých spájala spoločná hudba a moderné beatlesovské účesy. Po spoločnom presťahovaní z Ameriky do Londýna začala ich kariéra postupne stúpať do závratných výšin so všetkým, čo k tomu patrí. Ich skladby obsadzovali v hitparádach popredné miesta a ich koncerty sa často končili do dvoch minút pre hysterické správanie zástupov fanúšičiek. Scott mal spočiatku na starosti basgitarové party a sprievodné vokály, no neskôr od piesne Love Her, ktorá si vyžadovala speváka s hlbším hlasom, sa ujal pozície hlavného speváka. Zároveň s touto funkciou sa stal aj tvárou kapely a najväčším miláčikom ženskej časti publika. Jeho osobitý zamatový barytón s dokonalým rytmickým vibrátom prifarbený reverbom sa odvtedy stal ich hlavným poznávacím znakom a zároveň jedným z najväčších hlasov nielen Anglicka. Nasledovalo množstvo predaných platní, singlov, suvenírov a mediálnej prezentácie masívneho rozsahu. Po Beatles a Rolling Stones otriasal ostrovmi ďalší popový fenomén, tento krát nazývaný Walkermánia. Kombinácia chytľavých melódií, skvelej interpretácie a chlapčensko-mužskej príťažlivosti bez zbytočnej vulgárnosti sa opäť raz ukázala ako neomylná a vyniesla kapelu na vytúžený popový Olymp. Na vrchole svojej kariéry mali Walker Brothers dokonca vo fanklube viac členov ako Beatles. Recept pre tento úspech bol určite ukrytý aj v nápaditej a účelnej produkcii ich piesní. Tento proces kombinoval overený prístup wall of sound (stena zvuku Phila Spectora, ktorý spolupracoval aj s Beatles)  so symfonickou orchestráciou, na ktorej sa podieľali najlepší britský skladatelia, aranžéri a hudobníci. Autorsky príležitostne prispievali aj samotní členovia, no Scottove autorské kompozície to spravidla dotiahli maximálne tak na B stranu singla. Popri interných sporoch kapelu postupne začali sužovať aj iné nezhody, väčšinou vyplývajúce z vlčích zákonov šoubiznisu a nenásytnej ekonomiky nahrávacích a manažérskych spoločností. Po troch turbulentných rokoch sa tak cesty Walker Brothers rozišli. Kapela za sebou zanechala 3 radové albumy a asi desiatku singlov. Asi jediný, koho tento fakt z časti aj tešil bol práve Scott, pretože sa konečne mohol naplno venovať svojej vlastnej hudbe bez zbytočných kompromisov. A tu niekde sa zoznamujeme so Scottom Walkerom ako textárom, skladateľom a rodiacim sa vizionárom.

1. Vzťah autora a diela

Hneď po rozpade Walker Brothers v roku 1967, začal Scott pracovať na svojom prvom sólovom albume nazvanom jednoducho Scott. Nahrávka obsahovala rovnocenne zastúpené autorské i prebraté skladby a nadviazala na úspech jeho predošlej kapely. Prenasledovanie médiami a fanúšikmi sa teda ani zďaleka nemohlo skončiť. Aj to bol určite jeden z faktorov, pre ktorý sa Walker rozhodol v roku 1968 utiahnuť do úzadia kláštora na ostrov Wight študovať gregoriánsky chorál, ktorý sa napríklad odzrkadlil v albume Tilt. Postupne vydával v pomerne krátkom čase ďalšie nahrávky stúpajúcej kvality, ktorá dosiahla svoj vrchol na albume Scott 4. Ako to už ale býva, tento album bol oproti prvým trom hitparádovo úspešným nahrávkam úplný komerčný prepadák. K overeným postupom dobre známym z jeho predošlej kariéry, Walker postupne pridával stále nové prvky ako ešte zaujímavejšie a obrazotvornejšie texty, odvážnejšie, miestami až avantgardné využitie orchestra či nové výrazy a farby svojho výnimočného hlasu. Tieto nové hlasové a emocionálne polohy si vypožičal od svojho nového hrdinu, francúzskeho šansoniera Jaquesa Brela. Okrem umeleckej inšpirácie, ambiciózny Walker prebral aj niekoľko jeho piesní, ktoré v jeho podaní dostali úplne nový rozmer. Brel spieval piesne so zápalom. Walker rovnako prežíval každé slovo, ktoré spieval, no svoju interpretáciu obohatil o akúsi „adoptovanú anglickosť.“ Práve tým, že nebol rodený Európan, dokázal lepšie hľadať a identifikovať vzácnosť európskej kultúry, jej pestrosť, neopakovateľnosť a hĺbku, všetky atribúty, ktoré nevedel nájsť vo svojej rodnej Amerike. V tom čase sa množstvo európskych umelcov zaujímalo a inšpirovalo dianím v Amerike, no Scott Walker to urobil presne naopak. Horlivo čítal rôznych európskych literárnych autorov, počúval veľa európskej vážnej hudby, či s obľubou sledoval množstvo európskych filmov. Samozrejme v kombinácii s jeho bádateľskou povahou, ktorá sa riadi heslom „dva krát do tej istej rieky nevstúpiš“ , bolo jeho smerovanie do avantgardných vôd viac ako logické.

Po komerčnom neúspechu jeho štvrtého albumu, ktorý tvorili už len výlučne jeho vlastné skladby, nasledovali roky, ktoré sám autor označuje ako “stratené”, čo sa týka kreativity. Hlavne kvôli zmluvným záväzkom a komerčným tlakom tak vydal sériu nie veľmi vydarených albumov určených k ľahkému počúvaniu pre nenáročné publikum. Scott sklamaný z pomerov hudobného sveta a aj zo seba samého sa stále viac uchyľoval k alkoholu a uzatváral sa pred svetom. V roku 1975 sa znovu spojil so svojimi “bratmi”, aby natočili 3 albumy, ktoré ale nedokázali vzkriesiť ich pomaly zabudnutú slávu zo šesťdesiatych rokov. Krachujúca nahrávacia spoločnosť, ktorá už nemala čo stratiť im v roku 1978 dala voľnú ruku na nahratie akéhokoľvek materiálu, a tak vznikol pozoruhodný album Night Flights. Scott prispel na album so štyrmi ťažkými, temnými až rušivými skladbami, z ktorých najviac vyniká pieseň The Electrician. V jej disonantných orchestrálnych klastroch a nepokojnom texte, ktoré sú ale stále vsadené do prostredia chytľavej popovej piesne, môžeme nájsť jasné náznaky autorovho budúceho smerovania. V roku 1984 vydal album Climate of Hunter nesúci sa v odvážnom duchu predošlej nahrávky. Album zaznamenal skvelé kritiky spojené s mizernými predajnými číslami. Scott Walker následne strávil skoro 15 rokov mimo zraku verejnosti, kedy podľa svojich vlastných slov “žil”. Jeho návrat do hudobného sveta bol postupný a opatrný. Po krátkej spolupráci s Goranom Bregovičom na hudbe k filmu Toxic Afair vydal v roku 1995 dovtedy svoj najoriginálnejší a najťažší album s názvom Tilt. Slovo ‚tilt‘ môže byť podstatným menom aj slovesom, a môže znamenať náklon, nahnutie, nachýlenie a mnoho iných s polohovaním súvisiacich zmien stavu. Avantgardné vplyvy a prístupy sú tu prítomné v každom momente a autor tu úspešne završuje svoj prechod k modernistickému skladateľovi. Baladická skladba Farmer in the City pripomína svojou orchestrálnou veľkoleposťou a melodickejším spevom staršie prístupnejšie diela autora a kontrastuje s ostatnými experimentálnejšie ladenými piesňami na albume.

8. mája v roku 2006 po Walkerovi vlastnej viac ako desaťročnej pauze od svojho posledného štúdiového počinu vyšiel pod krídlami kultového labelu 4AD album s názvom Drift. Hudba, ktorá tu znie je ešte obrazotvornejšia, surreálnejšia, temnejšia a kontrastnejšia ako jeho všetky  predošlé nahrávky dohromady. Autorova strašidelná predstavivosť, určitý rokmi kultivovaný skeptizmus a zlé sny, ktorými chronicky trpí celý život tu dostávajú najväčší priestor. Koncom roku 2012 vydal Walker zatiaľ svoj posledný, celkovo štrnásty radový album s názvom Bish Bosch. Autor sa o ňom vyjadruje ako o zavŕšení trilógie, ktorú tvorí spoločne s dvomi jeho predošlými štúdiovými počinmi . Nahrávka zožala veľmi pozitívne hodnotenia od mnohých renovovaných hudobných kritikov a magazínov. V roku 2014 Walker prekvapil všetkých albumom plnohodnotnej spolupráce s americkou experimentálnou metalovou kapelou Sunn O))) pod názvom Soused. Vzácna kolaborácia, ktorá nepotláča ani jednu zúčastnenú stranu dáva práve akoby ešte viac vyznieť špecifikám jednotlivých hudobných jazykov. Mohutné až noiseové steny skreslených gitár, podladenej basovej gitary či hlučných bicích nástrojov tvoria skvelú, až organicky pôsobiacu plochu pre Walkerov stále veľký hlas a silné texty otvorené ako vždy mnohým interpretáciám. Zaujímavý je Walkerov návrat k melodickejšiemu spevu, ku ktorému ho inšpirovala jedna z najoriginálnejších tvrdých gitarových kapiel súčasnosti prichádzajúca z úplne inej scény a tradície ako on.

Zaujímavé je, že po nahratí albumu sa už k nemu autor nikdy nevracia a piesne spätne neskôr nepočúva. Walker trvá na tom, že jeho piesne nie sú autobiografické, sám ich označuje ako „sonickú fikciu“. Aj keď Scott Walker nekoncertuje už od prelomu sedemdesiatych a osemdesiatych rokov, jeho štúdiová tvorba v podobe textov a piesní a celkovo jeho vždy svieži prístup sú nesporne obrovským, až nadčasovým prínosom dnešnému unavenému hudobnému svetu.

2. Intertextualita

Intertextualita mala v diele Scotta Walkera vždy veľké zastúpenie. Či už to bol vzťah medzi textom a hudbou, textom a obrazom, či textom a reálnym svetom. Už od začiatku jeho skladateľskej kariéry mali jeho texty v sebe veľkú imaginárnosť a obrazotvornosť, neskôr v kombinácii s „veľkou“ hudbou, pôsobili na poslucháča ako abstraktný obraz. V jeho neskoršom avantgardnejšom období sa aj textové témy čoraz viac vzďaľovali od bežných tém, dobre známych v popovej hudbe. Walker v svojich starostlivo vybraných a uložených slovách, rozoberá často rôzne znepokojujúce a nekonvenčné témy. Už od detstva kládol Walker otázky, na ktoré dostával príliš často odpovede typu: “na toto sa nepýta”, alebo “o tomto sa nehovorí”! S obľubou sa v textoch napríklad zaujíma o rôznych diktátorov od antiky až po súčasnosť. Na albume Tilt sa zaoberá smrťou Piera Paula Pasoliniho a jeho vzťahom s hercom Ninettom Davolim, kohútími zápasmi, nacistickými generálmi či mŕtvolou Che Gevaru. Texty píše skôr ako hudbu a každému predchádza náročný proces, pri ktorom autor vykonáva faktografický rešerš zvolenej témy, problematiky či konceptu na mnohých úrovniach, ten kombinuje s fikciou a vlastnou, často abstraktnou obrazotvornosťou. Výsledok občas nenápadne dochutí veľmi sofistikovanou absurditou. Každý tento svet je podriadený slovám, atmosfére a nálade a stojí mimo hudobné žánre, štýly či smery. Na nasledujúcej platni sa zaoberal v textoch témami ako: kožné choroby, sen Elvisa Presleyho a jeho dvojičky Jesse, o jedenástom septembri, či spoločná smrť Mussoliniho a jeho milenky. Na albume Bisch Bosch sa Walker trošku vzdialil od jeho všadeprítomnej temnoty neznáma a otvoril sa farebnejšie témam ako Atila – vodca Húnov, z ktorého sa stal kozmický objekt hnedý trpaslík, aby mohol zmrznúť vo vesmíre. Ďalej sa tu objavujú Nicola Ceausescu, Ronald Reagan či Michail Gorbačov. V bookletoch podáva autor občasne k textom pomocné informácie, ktoré majú poslucháča naviesť od náročných mnohovýznamových viet a slov ku konkrétnym postavám či situáciám. Texty spracúvajú množstvo údajov a snažia sa vytvoriť priestorovú ilúziu, podobne ako film. Jedna pieseň môže obsahovať odkazy k látkam, ktoré vznikli v prvej sekunde po veľkom tresku, citáty z Biblie či prológy Hollywoodskych filmov, technickú terminológiu alebo rôzne obskúrne referencie. Preto je mnoho spôsobov ako vnímať a interpretovať jeho dielo. Všetko je to súčasťou autorovej hry a jeho veľmi svojského hlboko skrytého humoru.

Mnoho textov má teda korene v historických udalostiach, vystupujú v nich reálne postavy ako aj postavy z filmov či románov. Tieto reálne prvky v jeho diele prechádzajú divokou premenou prostredníctvom Walkerovej nespornej schopnosti vytvárania abstraktných obrazov mamutích rozmerov.

3. Prieniky popovej a vážnej hudby

Veľkou zaujímavosťou na hudbe Scotta Walkera je určite jeho pôsobenie, či prítomnosť vo svete popu a vo svete vážnej hudby. Od svojej rannej kariéry si zamiloval zvuk orchestra: dynamický, burácajúci, mäkký, drevený, plechový ale i jemný, nenápadný až intímny. Táto láska mu ostala dodnes, no postupne ju obohacoval o nové, modernejšie prvky, s ktorými prichádzala postupne doba a technika. Jeho predposledný album Drift bol nahratý kompletne analógovo v podstate vrcholiacou technikou z druhej polovice sedemdesiatych rokov a posledný Bisch Bosch bol nahratý na polovicu analógovo a na polovicu digitálne s použitím najmodernejších technológií.  Bez problémov využíva autor a jeho tím (hlavne producent Peter Walsh a dirigent a aranžér Mark Warman) 70 rokov starý elektrónkový mikrofón značky Neumann a najmodernejší tablet súčasne. V obľube má rôzne bicie nástroje, perkusie, netradičné nástroje minulosti, či mimoeurópske ľudové nástroje ako napríklad africké alebo orientálne. Okrem toho môžeme na jeho nahrávkach počuť dychové nástroje známe skôr z džezu, rôzne klávesové zvuky – akustické, elektrické i virtuálne, akustickú gitaru, klasickú gitaru, skreslenú rockovú gitaru alebo basovú gitaru. Mimo hudobných nástrojov rád vytvára rôzne zvuky a ruchy aj s nástrojmi nehudobnými. Využíva veľa typov šumu, má dokonca v booklete v zozname hudobníkov vlastného interpreta. Vždy pracoval s najlepšími skladateľmi, aranžérmi, dirigentmi a hudobníkmi, ako aj so skúsenými producentmi, zvukovými inžiniermi či zvukovými umelcami. Postupne si vytvoril svoj vlastný, ťažko napodobiteľný skladateľský rukopis. Už jeho raná tvorba sa snažila odlíšiť od klišé orchestrálnych melodických stereotypov, známych z tvorby Franka Sinatru, Andyho Williamsa, či Jacka Jonesa. K svojim textom a umeleckej predstave sa mu presne hodili odvážnejšie experimentálne prístupy svojich aranžérov – hlavne skvelej Wally Stott a Petera Knighta. Postupne nahradzoval melódiu stále viac zvukmi neznámeho pôvodu, stenou syntezátorov, či pulzujúcimi klastrovými akordmi sláčikových nástrojov. Harmóniu vymenil za disharmóniu a časť hudby za zvuk. Aj napriek týmto metódam Walker považuje svoje výtvory stále za piesne. Okrem sveta popu a vážnej hudby sa môže pochváliť aj tvorbou vo svete avantgardy. Pri nahrávaní Drift umiestnil mikrofón do veľkej drevenej uzavretej štvorcovej konštrukcie a tak nahrával veľa partov pre perkusie, či rôzne zvukové efekty. Tak dostal pocity ako izolovanosť, odcudzenosť či nezúčastnenosť z textových polôh aj do samotného procesu  a výsledného zvuku. Zaujímavé bolo určite aj využite veľkého kusa mäsa, do ktorého hráč na perkusie päsťami boxoval, čo vytváralo zvuk podobný najhlasnejšej facke. Krásne to môžeme vidieť v bravúrnom dokumente Stephena Kijaka 30 Century Man, kde profesionálnemu štúdiovému hráčovi na perkusie vysvetľuje ako udierať do povedzme bravčového karé, aby to znelo ako naozajstný úder päsťou, pričom zvuk pravého háku je iný ako ľavého a nie je to zvuk jednoliaty…

Čo dáva jeho umenie ľuďom? Myslím, že podobný problém má možno väčšina avantgardnej a experimentálnej hudby, a preto sa takáto hudba javí miestami viac na filozofovanie ako na počúvanie. Hudba Scotta Walkera má ale stále na míle ďaleko od zvukových experimentov nahrávok s princípom náhody alebo divokých elektronických zvukových orgií. Má stále spojenie so “starým” svetom,  jej základy sú pevné, historické ba až biblicky epochálne, má svoju neopakovateľnú poetiku, ktorá je stále romantická a dojímavá v pravom slova zmysle.

4. Intermedialita

Intermedialita v diele Scotta Walkera je zakotvená hlavne v imaginatívnosti jeho diela. Všetky jeho piesne majú veľkú mieru otvorenosti a žiadajú si od poslucháča, aby svoj svet prekryli s tým obrovským neznámym rušivým svetom autora.

K skladbám z albumu Drift vytvorilo niekoľko videoumelcov svoje vlastné diela. Niektoré neboli verejne publikované, niektoré sa dajú nájsť na Youtube.

Walkera v roku 1998 oslovil francúzsky filmový režisér Leos Karax s prosbou o spoluprácu a výsledkom bola hudba k filmu Pola X. Film bol ocenený Zlatou palmou.

V roku 1999 napísal Walker dve piesne pre nemeckú speváčku Uteu Lemperovú, známu  interpretáciou diel nemeckého skladateľa Kurta Weilla. Tieto skladby boli neskôr využité okrem iného aj v tanečnom divadle.

Ako umelec je hlavným námetom spomínaného biografického filmu Stephena Kijaka 30 century Man z roku 2006, ktorý získal niekoľko ocenení na viacerých filmových festivaloch.

V roku 2006 prispel Walker skladbou Darkness na koncepčný album Plague Songs jeho domácej nahrávacej firmy 4AD, kde predstavil svoju víziu jednej z egyptských rán – temnoty podľa knihy Exodus z Biblie.

V roku 2007 vydal nahrávku And Who Shall Go to the Ball? And What Shall Go to the Ball? ako limitovanú edíciu, ktorá nikdy nebude znovu vydaná. Jedná sa o 24 minútové inštrumentálne dielo hrané renomovaným komorným orchestrom London Sinfonietta. Toto dielo slúži ako základ pre tanečný performance londýnskeho tanečného divadla CandoCo.

V roku 2008 sa konalo v Londýne predstavenie, akési hudobno-vizuálne divadlo s názvom Drifting and Tilting, kde 8 Walkerových piesní predvádzalo niekoľko spevákov, medzi inými Jarvis Cocker z kapely Pulp, Damon Albarn z Blur alebo Dot Alison. Za mixážnym pultom v pozadí sedel sám Scott Walker.

V roku 2013 sa bude v Sydney Opera House v Austrálii konať audio inštalácia Bisch Bosch Ambisymphonic. Britskí renovovaní multimediálni umelci Ian Forsyth a Jane Pollard sa spojili s Walkerom, aby jeho piesne z albumu Bish Bosch dostali na ďalšiu obrazovú a hlavne sonickú úroveň, s ktorou sa bude divák nielen môcť konfrontovať ale aj do nej vstupovať a meniť.

Až s pôsobivým režisérskym debutom Bradyho Corbeta Childhood of a Leader sa Walker definitívne etabloval ako skladateľ filmovej hudby. Tentokrát pracoval so zvukom veľkého symfonického orchestra, z ktorého dostal presvedčivú a neobvykle hlasnú orchestrálnu víziu nepokoja, agresie a hrubej sily. Atribúty typické pre jeho tvorbu dokázal priniesť do sugestívneho soundtracku k mimoriadne výtvarne pôsobiacemu filmu z roku 2015. Snímok plný napätia, chladu a minimalizmu sa mimoriadne prirodzene snúbi s hudbou plnou podobných výrazových prostriedkov. Temný svet po prvej svetovej vojne vystavaný okolo detskej duše, v ktorej zápasí vzdor so zmätkom, ponúka skvelý priestor pre Walkerovu pôsobivú, tvrdú a pre zdravie až priveľmi intenzívnu hudbu. Pohyb kamery, kolorácia filmu, mimoriadne autentická scénografia či kostýmy akoby naozaj uniklo zo „starého“ sveta a pripomína nám momenty a súvislosti, s ktorými sme sa bohužiaľ dodnes ani nevysporiadali a ani nepoučili. Walker sám nemá s retro vlnou alternatívnej „hip“ mládeže nič spoločné a ani nikdy nemal, a tak sa ako vždy nesnaží o nič iné, ako o čo najvernejšie pracovať s atmosférou, ale aj s odkazom a východiskami, dvojicou vždy kľúčovou a nerozlučnou v jeho tvorivom procese.

Okrem spomínaných kolaborácií má Scott Walker za sebou spoluprácu s umelcami ako Nick Cave, Bat For Lashes, či Pulp.

5. Estetika škaredosti

„Skutočné umenie spočíva v tom, že výsledok (album Bish Bosch) pôsobí skôr na žalúdok poslucháča, až potom na jeho mozog“. (The Guardian)

Ak je jedno z prastarých poslaní hudby liečiť ľudí, v prípade neskoršej Walkerovej hudby musí byť táto funkcia ukrytá veľmi hlboko… Každá skladba útočí na poslucháča svojou nepoznanou vážnosťou, disproporciou, ohromnosťou mimo ľudské rozmery a hlavne všadeprítomnou disonanciou a nepokojnosťou. Osobitnú úlohu v nebezpečnej Walkerovej poetike zohrávajú jeho texty. Relatívne bežné každodenné slová neočakávane strieda často so silnými univerzálnymi pojmami, raz ničí diváka monotónnosťou, aby ho neskôr zavalil hŕbou technických či slangových výrazov, ktoré nielenže nikdy nepočul, ale ani nevie určiť v akom sú jazyku. O jednotnej básnickej forme nemôže byť ani reči a takisto vzácny je výskyt rýmu alebo iných zvukových zhôd. Tento 70-ročný temný šansonier často necháva vedľa seba vyznievať extrémne hudobné metalové, crustové či grindcorové telesá ako dedinskú dychovku. Walker svojím jazykom slov aj tónov ruší alebo aspoň výrazne pretvára všetky zaužívané konvencie pojmu pieseň a začína tam, kde mnoho umelcov končí. Či už sú to obrovské disonantné orchestrálne plochy, neznáme znepokojujúce zvuky rozhodené v širokom stereo mixe, alebo veľké dynamické kontrasty, všetko na nás pôsobí oveľa silnejšie ako inokedy. Jeho hudba už od začiatku jeho sólovej kariéry mala vždy nadpriemernú produkciu a dokonalú zvukovú výstavbu. Autor sám vyzýva poslucháčov na sústredené počúvanie jeho hudby pri vysokej hlasitosti, kvôli vyniknutiu bravúrnej dynamiky každej jeho nahrávky. Artikulovane sa tu presadzuje naozaj každé ťuknutie, flautová či harfová ozdoba, znepokojivý šepot akoby z jaskyne spoza nás či dôsledne premyslená každá farba šumu. Niektoré zvuky znejú akoby sa z reproduktorov valili do miestnosti stáda hmyzu, iné ako blízke atómové explózie uprostred orchestra, ďalšie ako gigantický hybrid cikády a drozda trilkujúci meter od nás. A keď sa už uspokojíme, že to všetko je len prelud a hra na city, ozve sa dobre známy organický zvuk elektrickej či akustickej gitary, činelov alebo bubna. Koho to nepresvedčí, ozve sa spev a naozaj veľký Walkerov hlas. Veľké hlasy majú ľudia pevne zafixované ako niečo dôverne známe, ľahké a príjemné, súvisiace so zábavou, spomeňme si na Karla Gota, Toma Jonesa či Franka Sinatru. Verne poznáme tieto zvuky a hlasy z nášho života a vieme, že všetky tie vzdialené šumy a neidentifikovateľné zvukové steny, prinášajúce niečo nepredvídateľné, sú tým pádom bližšie.

6. Konceptualita

Konceptualizmus na nás pôsobí z každého jedného aspektu Walkerovej tvorby. Podobne ako ostatné kľúčové prvky jeho estetiky prešla prirodzeným vývojom a vrchol dosahuje v jeho neskoršom diele. Už od začiatku si ale Walker dal záležať na súvislostiach, vždy bol hlavne náročný na súvis hudby a textu. Vždy rád používal zvukové efekty na zvýraznenie témy textu, ozvučené drievka na napodobenie zvuku stareckej palice klopkajúcej na prístavnom móle, steny symfonicko-syntetickej zvukovej koláže s variabilnou osciláciou pre kŕdeľ vtákov, kus mäsa ako náhrada živého tela zvieraťa a podobne. Zaujímavé je, že Walker primárne nehľadá napodobenie reálnych zvukov, teda tých, ktoré počujeme, ale snaží sa zachytiť akúsi ideu toho ktorého zvuku, toho čo mu predchádza pred tým ako ho začujeme, akúsi jeho esenciu či skôr ideu. Pri nahrávaní Bish Bosch chcel, aby ľudia počuli kov, tak jednoducho zobral majstrovsky vyrobené obradné dýky či chirurgicky ostré mačety a použil ich ako nástroje. Keď chcel navodiť mystickú atmosféru vzdialených krajín východu a Afriky zaobstaral si až múzejný nástroj, znejúci niekde medzi neexistujúcimi pikolo gajdami a rozladenou melodicou. Zaujímavým zvukom mixu tuby a saxofónu prispieva na album raritný nástroj tubax, jeden z dvoch kusov v celom Anglicku. Na albume Soused pre zmenu zas švihá z reproduktorov bičom alebo vŕzga zhrdzavenými vrátami. Walker často totálne rozvracia naše emócie. Pre hráčov orchestra je Walker hotovou nočnou morou. Mnoho z nich priznáva, že aj napriek partitúre si nevie s jeho predstavou dať rady. Aj keď jenotliví hráči poctivo cvičia a venujú sa jeho nápadom, nepreniknú za určitú hranicu. Tento rozdiel sa Walker snaží prekonať pri samotnom nahrávaní poznámkami a radami typu: nech tu skúsia znieť ako nemecké bombardéry, ktoré sa približujú z diaľky dvadsať míľ, inde zas ako voda, do ktorej začína pršať letná búrka v spomalenom zábere a podobne. Tu môžeme jasne vidieť jeho obrazovú víziu vystávajúcu z textu skôr ako z hudby. Walker preto mnohým pripadá viac ako režisér, scenárista, kameraman a scénograf v jednej osobe a až potom hudobný skladateľ. Pri nahrávaní sa snaží často všímať si a udržiavať atmosféru pesničky. Ak je vážna a hlasná, neznesie na jej adresu žiadnu iróniu či zvukové kompromisy, ak je sama pieseň ľahšia a so skrytým humorom, atmosféra v štúdiu je odľahčená. Konceptuálny prístup vidíme aj v obaloch jeho nahrávok a v podobe tlačeného textu. Vzdialenosť medzi jednotlivými riadkami, typy písma, sklon, veľkosť písmen, to všetko je súčasťou autorskej intencie. Dokonca aj zvuk o akom má Walker predstavu (na Bish Bosch albume) opisuje jeho dlhoročný producent Peter Walsh ako lesklý, čierno-šedý zvuk s občasnými zábleskami bielej. Zvuk ako taký sa stáva v jeho rukách veľkou, stále zrejúcou ničivou zbraňou. Zvuky prichádzajú niekedy z pozadia, niekedy nervózne prechádzajú medzi reproduktormi, inokedy akoby visia v popredí nad celým pulzujúcim dejom pesničky. Opäť prejav obrovskej fotogenickosti jeho hudby. Určite by zato stálo zmixovať jeho novší katalóg v systéme 5.1 pre ešte priestorovejší a hlbší zážitok. Pre udržanie napätia a autenticity nahrávky, Walker svoje vokálne party spieva vždy maximálne na dva pokusy, ak to nejde, vracia sa k nim na druhý deň či ešte neskôr.

Pri finálnom nahrávaní Bish Bosch sa vytvárali veľkorozmerné jednoduché čiernobiele maľby s názvom albumu, ktoré boli neskôr rozstrihané a vložené do vybraných výliskov platne. Takto si vyvolený poslucháč priniesol domov nielen zvukový, ale i hmotný odtlačok umelca.

Záver

Aj keď asi pre verejnosť navždy ostane akousi marginálnou postavou v dejinách populárnej hudby, určite si zaslúži stáť na piedestáli vedľa tých najväčších. K jeho vplyvu sa hlási mnoho významných umelcov z mnohých sfér umenia. Z tých najznámejších spomeniem mená ako David Bowie, Brian Eno, Pulp, David Sylvian, Goldfrap, Mark Almond, Trey Spruance, Leonard Cohen či Radiohead. Tvorba Scotta Walkera (hlavne tá aktuálna) nie je pre každého a určite pri nej treba zohľadniť jej zosúladenie s vhodným časom a priestorom pre posluch ako aj so správnym naladením poslucháča. Rozhodne to nie je umenie, ktoré sa cíti dobre v pozadí. Má potenciál (aj keď možno nie ambíciu) vstúpiť do nás a pôsobiť na nás z vnútra. Pôsobiť veľmi silne a dlho aj potom, keď už dávno doznejú tóny.

Na poslednom albume odkazuje Walker priamo v názve k Hieronymovi Boschovi. Jeho dielo sa určite nedá uchopiť jedným pohľadom. Vidíme na ňom množstvo menších výjavov, ktoré najskôr musíme vnímať jednotlivo, aby sme mohli neskôr pristúpiť k celku. Jeho maľba Záhrada pozemských rozkoší je dostatočne veľká, aby obsiahla nebo a peklo. Možno by sme mali Walkera počúvať podobným spôsobom. Ale tým, že to je hudba, vibruje v nás ináč ako obraz. Obrazy vidíme, pretože odrážajú svetlo.

Filmografia:

Scott Walker: 30 Century Man (Stephen Kijak, 2006)

Ďalšie audio a audiovizuálne záznamy:

Scott Walker BBC Documentary 1995

https://www.youtube.com/watch?v=DKPGGwRjTlo

Scott Walker – German Television Interview

https://www.youtube.com/watch?v=B0p86R6JT4Q

Scott Walker Interview BBC Culture Show 2006 (High Quality)

https://www.youtube.com/watch?v=4H-MCEncNZA&t=5s

Scott Walker Interview (1 of 2)

https://www.youtube.com/watch?v=WCtg1APFI1c

Scott Walker Interview (2 of 2)

https://www.youtube.com/watch?v=TB7dJBm0tyM

Scott Walker Radio Interview 2013

https://www.youtube.com/watch?v=31t7xwhHzJU

Scott Walker Radio Interview for World Cafe 2013

https://www.youtube.com/watch?v=YGEdGg92p84

Scott Walker Radio Interview 2012

https://www.youtube.com/watch?v=PSLV0JAt8tQ

Scott Walker Tillt intervew

https://www.youtube.com/watch?v=JYz9d5FA36g

Bibliografia:

Duncan G. Hammons: Scott Walker and the late twentieth century phenomenon of phonographic auteurism

https://fsu.digital.flvc.org/islandora/object/fsu:183744/datastream/PDF/view

 

Diskografia:

S The Walker Brothers:

Take It Easy with The Walker Brothers (Philips, 1965)

Introducing The Walker Brothers (Philips ,1965)

Portrait (Philips ,1966)

The Sun Ain’t Gonna Shine Anymore (Philips ,1966)

Images (Philips,1967)

No Regrets (GTO, 1975)

Lines (GTO, 1976)

Nite Flights (GTO, 1978)

Sólová tvorba:

Scott (Philips, 1967)

Scott 2 (Philips, 1968)

Scott 3 (Philips, 1969)

Scott: Scott Walker Sings Songs from his TV Series (Philips, 1969)

Scott 4 (Philips, 1969)

‘Til the Band Comes In (Philips, 1970)

The Moviegoer (Philips, 1972)

Any Day Now (Philips, 1973)

Stretch (Columbia, 1973)

We Had It All (Columbia, 1974)

Climate of Hunter (Virgin, 1984)

Tilt (Fontana, 1995)

The Drift (4AD, 2006)

Bish Bosch (4AD, 2012)

Soused (4AD, 2014)

The Childhood Of A Leader (4AD, 2016)