Abstrakt:
Napriek svojmu obrovskému talentu a vytvoreniu zásadných moderných žánrov akými boli blues, jazz a duchovná hudba, boli afroamerickí hudobníci minulých storočí boli nespravodlivo považovaní za „negramotných“. Ich hudobná gramotnosť sa rozvinula najmä vďaka vzdelávacím reformám prezidenta Abrahama Lincolna po občianskej vojne. Už v priebehu niekoľkých rokov sa objavili černošskí speváci, inštrumentalisti a skladatelia, ktorí ovládali formy európskej klasickej hudby. Antonín Dvořák veril, že afroamerická a indiánska hudba môže tvoriť národný základ americkej umeleckej hudby. Počas devätnásteho storočia prežívali Spojené štáty americké vášnivú lásku k francúzskej, talianskej a nemeckej opere. Dvaja prví afroamerickí skladatelia opier boli Scott Joplin a Harry Lawrence Freeman, pričom druhý dostal prezývku „čierny Wagner“. Scott Joplin sa preslávil svojimi elegantnými klavírnymi ragtimami ako Maple Leaf Rag a The Entertainer. Jeho opera Treemonisha spája európsku opernú štylistiku s afroamerickými ľudovými tradíciami, témami vzdelania a oslobodenia. Opera Voodoo od Harryho Lawrencea Freemana bola uvedená na Broadwayi v roku 1928 a vysielaná v rozhlase. Joplin aj Freeman významne prispeli k zrodu afroamerickej klasickej a divadelnej hudby v Spojených štátoch amerických.
Afroamerickí hudobníci a ich priekopnícke diela
Domnievať sa, že afroamerickí hudobníci minulých storočí boli „negramotní“, a to bez ohľadu na ich nesporný talent a fakt, že vytvorili zásadné moderné žánre ako blues, jazz či duchovná a tanečná hudba, je predsudok rovnako mylný, ako aj ťažko vykoreniteľný. Aspoň v Taliansku, kde vplyv muzikologických štúdií, ktoré na základe faktov dokazujú opak – ako The Music of Black Americans od Eileen Southern (Norton) alebo biografické slovníky afro amerických autorov zostavené Samuelom Floydom (Routledge) – zostal pravdepodobne obmedzený len na akademické a výskumné prostredie. No aj mimo týchto kruhov možno mnohých čitateľov, ba aj znalcov západnej „vysokej“ hudobnej tradície, prekvapí, že už koncom devätnásteho storočia sa niektorí americkí skladatelia čiernej pleti venovali hudobnej dráme a široko poňatému hudobnému divadlu. Hudobná gramotnosť Afroameričanov – čítanie a písanie hudby – bola, ak nepočítame individuálne prípady, výsledkom systematickej národnej vzdelávacej reformy, ktorú po skončení občianskej vojny uskutočnil prezident Abraham Lincoln (vojna, ktorá aspoň formálne zrušila otroctvo). Táto reforma, realizovaná s veľkým nasadením a všade – teda aj v konzervatóriách a univerzitách, kam Afroameričania mohli prvýkrát vstúpiť ako študenti, v priebehu niekoľkých rokov priniesla generáciu spevákov, inštrumentalistov a dokonca aj skladateľov schopných tvoriť v štýle európskej vážnej hudby. Títo umelci zároveň dokázali vytvárať tvorivé varianty týchto foriem, v duchu typicky romantickej idey čerpania z ľudových a národných tém – vrátane afroamerických štýlov, ktoré už od začiatku 19. storočia prenikali na koncertné pódiá i do vydavateľskej činnosti. Túto myšlienku v Spojených štátoch nadšene podporoval Antonín Dvořák, dlhoročný riaditeľ a pedagóg kompozície na konzervatóriu v New Yorku, ktorý v hudbe pôvodných obyvateľov Ameriky a Afroameričanov videl ekvivalent stredoeurópskych ľudových tancov a melódií, ktoré inšpirovali Johanna Brahmsa či Ludwiga van Beethovena.
V druhej polovici 19. storočia prežívali ešte politicky a geograficky nedokončené Spojené štáty silnú vášeň pre francúzsku, taliansku a nemeckú operu. V predchádzajúcom storočí to bola z pochopiteľných dôvodov opera anglická, ktorú si ako prvé obľúbilo koloniálne publikum. Bolo to ešte skôr, než britskí autori Arthur Sullivan a William Schwenck Gilbert priviedli na Broadway svoje „komické opery“, ktoré sa stali jedným z predchodcov muzikálu. Národné „šialenstvo“ pre operu v polovici 19. storočia viedlo k výstavbe mnohých divadiel, dokonca aj v menších mestách, a k rozkvetu operných sezón. Hoci spočiatku dominovali európske diela, časom tento záujem nepriamo podnietil tvorivý rozvoj prvých amerických operných skladateľov, ako boli William Henry Fry (Leonora, 1845) a George Frederick Bristow (Rip van Winkle, 1855). Hlavnými centrami operného života boli v tom období New Orleans a Boston, neskôr predovšetkým New York, kde sa v repertoári často objavovala Weberov Čarostreleca diela Richarda Wagnera ako Tannhäuser, Rienzi, Majstri speváci norimberskí či Parsifal. Tento záujem súvisel aj s veľkou nemeckou prisťahovaleckou vlnou, ktorá bola taká rozsiahla, že v referende o národnom jazyku mala nemčina len o málo menej hlasov než angličtina. Nemeckí prisťahovalci zásadne prispeli k vybudovaniu amerického hudobného systému, najmä prostredníctvom zakladania zborov. Z prostredia nemecko-amerických hudobníkov vzišli aj tí, ktorí stáli pri zrode prvých opier dvoch skladateľov čiernej pleti – Scotta Joplina (1867 – 1917) a Harryho Lawrencea Freemana (1869 – 1954), pričom druhý z nich si vyslúžil prezývku „čierny Wagner“.
Scott Joplin, ktorý sa po rokoch zabudnutia preslávil v 70. rokoch 20. storočia znovu vydaním svojich klavírnych ragtimov, použitých v nahrávkach, televíznych znelkách i filmoch (napr. Podraz), je známy svojimi krátkymi, melodicky pôvabnými a harmonicky rafinovanými skladbami ako Maple Leaf Rag a The Entertainer. Tieto diela spájajú európske, kubánske a mexické vplyvy a ukazujú Joplinovu schopnosť symbolicky spracúvať rôzne aspekty života a kultúry. Študoval na viacerých hudobných školách a mal dvoch nemeckých súkromných učiteľov, Juliusa Weissa v rodnej Texarkane a Alfreda Ernsta, dirigenta zboru a orchestra v St. Louis. Obaja boli pre neho kľúčoví. Ernst ho navyše priviedol k objavu Richarda Wagnera, ktorý Joplina hlboko ovplyvnil.
Na rozdiel od mnohých salónnych klaviristov svojej doby sa Joplin nezaujímal o kariéru interpreta, ale o skladateľskú činnosť. Vydavateľ John Stilwell Stark sa stal jeho ideálnym partnerom. Postupne začal komponovať rozsiahlejšie diela – balet a prvú operu A Guest of Honor (1903), inšpirovanú pozvaním prezidenta Theodora Roosevelta, adresovanú afroamerickému aktivistovi Bookerovi T. Washingtonovi. Partitúra tejto opery sa stratila, rovnako ako viaceré iné Joplinove diela vrátane symfónie If.
Z jeho opery Treemonisha (1911), zasadenej do plantáže pri Joplinovom rodisku, sa však zachovala klavírna a vokálna verzia. Americká muzikologička Vera Brodsky Lawrence ju vydala nanovo v New York Public Library a viacerí hudobníci vytvorili nové orchestrácie, keďže pôvodná sa stratila. Na tomto základe bola Treemonisha v 60.–70. rokoch uvedená v Houstone, New Yorku, Texarkane a inde. Najznámejšie nahrávky vytvorili Gunther Schuller (1976, Deutsche Grammophon) a Rick Benjamin (2011, New World Records), ktorý ponúkol inú orchestráciu a obsiahly analytický komentár.
Talianski etnomuzikológovia, ktorí väčšinou nepoznajú afroamerickú hudbu, no napriek tomu ju hodnotia, by mali oceniť bohaté prvky orálnej afroamerickej tradície v Treemonishe: rituálny tanec ring-shout, štvorhlas barbershop quartet, tanec slow drag či pasáže pre banjo. Opera obsahuje aj symbolickú narážku na africkoamerický voodoo rituál, podobne ako Freemanova opera Voodoo (1914). Hlavná postava, osemnásťročná Treemonisha, dcéra bývalých otrokov Neda a Monishy, „zázračne narodená pod stromom,“ sa stáva duchovnou a kultúrnou vodkyňou svojej komunity. Jej protivníkom je „zlý“ Zodzetrick, čo odkazuje na boj dobra a zla, motív je neskôr rozvinutý aj v Porgy and Bess. Treemonisha spája orálnu a písanú tradíciu; v orchestrálnej verzii Gunthera Schullera cítiť Joplinovu znalosť Verdiho, Donizettiho, Belliniho, Mozarta i Webera (Čarostrelec). No konceptuálne ho inšpiroval najmä Wagner. Joplin vytvoril „totálne umelecké dielo,“ pretože napísal hudbu, libreto, choreografiu aj scénografiu sám. Dielo dokonca vydal a uviedol na vlastné náklady, keďže newyorský divadelný svet, poznačený rasizmom a náklonnosťou k muzikálu, o jeho víziu nejavil záujem. Rick Benjamin neskôr navrhol verziu pre jedenásťčlenný súbor, čo podľa neho zodpovedá reálnym možnostiam afroamerického skladateľa tej doby. Z jeho výskumov vieme, že Treemonisha bola po prvý raz uvedená už v roku 1913 v New Jersey so speváčkou Laurou Moss. Opera bola neskôr úspešne inscenovaná v 70. rokoch (Houston, New York, Benátky) a v roku 2005 aj v Texarkane, za prítomnosti Joplinovej prapraneteri LaErmy White.
Prípad Harryho Lawrencea Freemana, rodáka z Clevelandu (Ohio), je ešte prekvapivejší. Freeman je menej známy než Joplin, keďže jeho diela neboli vydané a zachovali sa len rukopisy. Žil dlhšie, napísal viac než dvadsať opier a pôsobil ako riaditeľ hudobných škôl, divadiel, dirigent, hudobný kritik aj univerzitný profesor (na Wilberforce, 1902). Jeho opera Ephtalia (1891), uvedená v nemeckom divadle v Denveri, bola vôbec prvou operou afroamerického skladateľa. Freeman, žiak nemeckého učiteľa Johanna Heinricha Becka, sa rovnako ako Joplin nechal očariť Wagnerom (Tannhäuser) a profitoval z vtedajšej nemecko-americkej hudobnej aktivity.
Po presťahovaní do New Yorku (1908) s manželkou Carlotta Thomas a synom Valdom, sa Freeman zapojil do rozvíjajúceho sa sveta afroamerického divadla medzi vaudevillom a muzikálom. Písal piesne, spolupracoval s významnými harlemskými súbormi Ernesta Hogana či bratov Johnsonovcov. Jeho dom sa stal centrom tzv. Harlem Renaissance, kde sa stretával s Nobleom Sissleom, Eubiem Blakom či speváčkami Marion Anderson a Lenou Horne. Najznámejším dielom je opera Voodoo (1914), zasadená do Louisiany, uvedená v roku 1928 na Broadwayi (v bielom divadle 52nd Street Theatre) a vysielaná rozhlasom WBGS. V roku 1930 získala prestížnu cenu Harmond Award. Po objavení rukopisu študentkou Columbia University Annie Holt bola Voodoo znovu uvedená v New Yorku v roku 2015 Harlem Chamber Players pod vedením Gregoryho Hopkinsa. Dielo, podobne ako Treemonisha, spája európsku kompozičnú techniku s afroamerickými tancami (napr. buck-and-wing dance) a piesňami. Dej je založený na milostnom trojuholníku dvoch žien a jedného muža. Nie je vylúčené, že George Gershwin, fascinovaný afroamerickou hudbou, túto operu poznal a inšpiroval sa ňou pri komponovaní Porgy and Bess.
Je isté, že Scott Joplin a Harry Lawrence Freeman sa v New Yorku osobne poznali a istý čas sa aj stretávali. Obaja boli v kontakte aj s talianskym klaviristom a skladateľom Brutom Valeriom Gianninim, ktorý sa kedysi pripojil ako hudobník k vojsku Giuseppeho Garibaldiho. Giannini dával Joplinovi súkromné lekcie zborovej kompozície a klavírnej literatúry. Napokon možno povedať, že Treemonisha, pre ktorú Joplin údajne požiadal Freemana, aby jej poslednú verziu revidoval, má aj talianske hudobné korene.
Diskografia
Gunther Schuller, Treemonisha, 2CD Deutsche Grammophon E4775590, 2005 (reedícia LP z roku 1976)
The Paragon Orchestra and Singers, direttore Rick Benjamin, Treemonisha, New World Records 80720-2, 2011