Od Bratislavskej lýry po Československo má talent. Hudba v Bratislave v období 1966 – 2010

Najviac zahraničných osobností modernej populárnej hudby a jazzu účinkovalo na festivaloch. Prejavoval sa v tom značný ‘bratislavocentrizmus’, keďže na Slovensku boli do roku 1989 len dva veľké  medzinárodné festivaly – Bratislavská lýra (1966–1993, 1996–1998) a Bratislavské jazzové dni (1975). Začiatkom 80. rokov a najmä po roku 1989 sa začala situácia vo festivalovom živote meniť. Zahraniční umelci sú pozývaní do Bratislavy aj mimo konania festivalov a aj do iných miest na Slovensku. Množstvo festivalov a koncertov narastá po roku 1989 aj v samotnej Bratislave, usporiadatelia navzájom súťažia medzi sebou v počte organizovaných podujatí, kvalite služieb na festivaloch a koncertoch, v získavaní sponzorov, v pozývaní prestížnych domácich a zahraničných umelcov.

Od roku 1954 významným kultúrnym centrom Bratislavy bol Park kultúry a oddychu (PKO).  Prenieslo sa sem pódium Bratislavskej lýry, v sedemdesiatych rokoch sa odtiaľ naživo vysielalo odovzdávanie cien festivalu. Konal sa tu festival Bratislavské jazzové dni (BJD) v období 1976 – 2010 (2. – 44. ročník). Usporadúvali sa tu módne prehliadky, veľtrhy, koncerty, plesy, beánie vysokoškolákov až do uzavretia PKO v roku 2010. PKO malo dve sály, Spoločenská bola určená na plesy a tanečné zábavy, Estrádna sála skôr na koncerty.

Prvým veľkým zahraničným koncertom z oblasti jazzu bolo vystúpenie pozaunistu Chris Barber and Band^[1]v roku 1963, reprezentanta anglickej školy tradičného jazzu. Tento koncert poukazoval na možné odlišné ponímanie zábavnej hudby na Slovensku na rozdiel od dominantných táng, valčíkov a poliek. Chris Barber and Band odohral dva koncerty v PKO, ktoré boli vypredané a ďalšie v Košiciach. Chris Barber and Band predstavoval špičku európskeho tradičného jazzu a jeho koncert naznačil pre slovenského poslucháča nový pohľad nielen na jazz, ale aj na populárnu pieseň, pretože ich inšpirácia zo swingovej tradície.

Jeho vystúpenie bolo avizované v bratislavskom Večerníku dvakrát.

“PKO má na programe viaceré džezové koncerty našich i zahraničných skupín. Zajtra vo veľkej hale sa predstaví pražský S+H kvartet s kompletným dvojhodinovým novo naštudovaným programom. V Bratislave vystúpi pred odchodom do zahraničia. Ďalší koncert sa uskutoční 10. marca. Vypočujeme si na ňom Bratislavské štúdio a Junior trio s J. Hammrom. V druhej polovici marca sa uvedie v PKO jeden z najvýznamnejších svetových džezových orchestrov Chris Barber Jazz Band z Londýna. Príde aj so speváčkou zvučného mena Ottiliou Pattersonovou.”[2]

Správa sa opakovala v deň konania koncertu v rubrike Čo, kde, kedy[3] s informáciou, že sa  uskutočnia dva koncerty v „PKO o 17.00 a 20.00 Barber´s jazz band (anglický džezový orchester)“. O dva dni sa v novinách objavila recenzia Igora Wasserbergera:

“V PKO sme si vypočuli anglickú džezovú skupinu Chris Barbers Jazz Band, patriacu medzi najlepšie tradičné džezové skupiny na svete. Skupina už koncertovala takmer v celej Európe. Aj my ju poznáme už dlhší čas, veď bratislavský rozhlas často vysiela niektoré jej nahrávky. Podľa nich sme očakávali, že si vypočujeme výlučne tradičný džezový koncert.  … Skupina má síce tradičné nástrojové obsadenie, no po štýlovej stránke má široký záber a jej hra nezodpovedá ortodoxným predstavám o tradičnom džeze. Väčšinu repertoáru tvorili skladby z obdobia raného swingu. Z hry bolo zjavné, že skupina zámerne nehrá prísne tradične a nejde jej o presné napodobovanie cudzích vzorov. Snaží sa vniesť do starších džezových štýlov svojské cítenie. Všetky skladby boli interpretované technicky suverénne. … Veľký zážitok znamenal výkon speváčky Ottílie Pattersonovej. Jej silnou stránkou je interpretovanie bluesov, ktoré poníma úplne moderne. … no naše skupiny dostali dobrú školu najmä v tom, že nemajú sa zameriavať na kopírovanie cudzích vzorov, ale snažiť sa o svojský prejav.”[4]

Medzi angažmánmi v Bratislave a Košiciach však mali pauzu, ktorú využil Traditional club, keď „v bývalom Divadielku Za rampami zorganizovali pre Britov náš koncert (Traditional club), prišli takmer všetci a boli veľmi spokojní s hudbou i celkovou atmosférou“[5]. Hovorí Igor Čelko. Tento koncert so závanom revivalistickej vlny mal výrazný vplyv na štýlovú orientáciu bratislavských súborov tradičného jazzu – Traditional Club a Revival Jazz Band. Traditional Club (1961–1969, leader Igor Čelko) na základe takejto orientácie prenikli do zahraničia a členovia Revival Jazz Bandu, Anton Rakický, Jaroslav Červenka, Vladimír Vizár a Peter Lipa začali výrazne profilovať svoj individuálny štýl. Revivalizmus bol návratom k pôvodným žriedlam jazzu, k autentickým inšpiračným prameňom, čo vplývalo aj na vkus a zameranie poslucháčov. V Prahe bolo silné zázemie pre autentické žriedla jazzu s prísnou historicky poučenou interpretáciou. Igor Čelko o tom hovorí: „Áno, v tých časoch sa jazz rigorózne delil na prísnu orientáciu na tradičný jazz a potom na zvyšok. Už slovo dixieland bolo takmer diskvalifikujúce. Z Prahy platila hláška ‘je to dobrý, ale není to tradice…’“[6]

Do Bratislavy zavítal aj klarinetista z New Orleans Albert Nicholas (1969), ktorého členovia Traditional clubu stretli vo Švajčiarsku, kde Traditional club získal angažmán pre vystúpenia,  keď spolu jamovali.[7] V Bratislave sa v tomto čase formovalo obecenstvo, navštevujúce koncerty tradičného jazzu, čo možno vidieť pri spomienkových príležitostných podujatiach súboru Traditional Club v roku 1991, 1993 v Bratislave až doteraz, kde sa staro-nové obecenstvo znovu stretáva.

Ďalšími veľkými osobnosťami zo zahraničia, účinkujúcimi v Bratislave z európskej jazzovej scény, boli Bernt Rosengren (1964), Albert Mangelsdorf (1964), Leo Wright (1964), Acker Bilk (1964), skupina Klausa Doldingera, big bandy Petra Wickmana (1963) a Olega Lundstrema (1967). Niektorí z nich – Bernt Rosengren, Albert Mangelsdorf navštívili Bratislavu ešte niekoľkokrát počas svojho účinkovania na festivale Bratislavské jazzové dni a ich vystúpenia sú zaznamenané na LP Bratislavské jazzové dni (1976 – 1982, Opus). Začiatky veľkých koncertov sprevádzali problémy s ‘pragocentrizmom’ a zlou organizáciou vystúpení.

Igor Wasserberger o tom podrobne píše: “V poslednej dobe sa čoraz viacej dostáva do popredia otázka organizácie vzájomných stykov so zahraničím i v džezovej oblasti. Na Slovensku zatiaľ tieto problémy nepociťujeme celkom bezprostredne – veď tunajší džezoví hudobníci sa nedostávajú za hranice a prichádza sem len časť zahraničných návštevníkov Československa, a to väčšinou na jednorázový koncert. …V Bratislave strávili päť týždňov švédski hudobníci – vedúci skupiny, tenorsaxofonista Bernt Rosengren, trubkár Lalle Svensson, klavirista Lars Sjösten, basista Erik Lundborg a nórsky bubeník Ole Jacob Hansen. …  Rosengrena sme mali  možnosť počuť v poľskom filme Nôž vo vode a tiež poľská platňa z Jazz Jamboree 1961, na ktorej Rosengren účinkuje s triom Komedu, je u nás dosť rozšírená. …Švédsky kvintet mal podľa pôvodného plánu Pragokoncertu účinkovať dva mesiace (apríl, máj) v rôznych tanečných lokáloch a svoje  československé  účinkovanie začal bez akejkoľvek propagácie v Lotos clube bratislavského hotela Carlton. Tu samozrejme sa zišlo bežné tancachtivé obecenstvo, ktoré nedokázalo pochopiť vyhranenú modernú džezovú koncepciu Rosengrenovcov a tak dochádzalo k nechutným treniciam – časť obecenstva znechutene odchádzala, iní spolu s personálom podniku vytrvale žiadali, aby konečne zahrali tango, fox, twist… Po dvoch dňoch, čiže skôr ako sa medzi bratislavskými priateľmi džezu rozšírila správa o ich účinkovaní, dostali Rosengrenovci výpoveď. Koncertná a divadelná kancelária v Bratislave (KDK) bola takto postavená pred problém, zaobstarať pre švédskych hostí na dva mesiace možnosti džezového koncertovania. …Upovedomili všetky väčšie džezkluby ako i iné kultúrne inštitúcie vo väčších mestách. Odozva však bola minimálna – koncerty sa uskutočnili len v Brne, Olomouci … a v Žiline. Tieto vystúpenia a desať vypredaných koncertov v bratislavskom Divadielku poézie však nemohli zabrániť veľkej stratovosti pobytu švédskych hudobníkov.  … a tak bolo nutné začiatkom mája, o tri týždne skôr, ukončiť ich angažmá.”[8] Podľa hodnotenia kritika, ich vystúpenia progresivistou jazzu presiahli recepčný stereotyp obecenstva a značne predbehli dobu.

V Prahe sa konalo mnoho koncertov, ale Pragokoncert nezabezpečil ich vystúpenia v Bratislave. Napríklad koncerty Graeme Bella, austrálskeho jazzového klaviristu, Paula Robesona, oba v roku 1947, sa uskutočnili len v Prahe. O koncertoch v Prahe píše Nina Dlouhá v časopise Melodie. “V posledním roce jsme měli možnost poznat v Československu několik zahraničních džezových souborů překvapivě rozmanité úrovně: od těch nejlepších (Chrise Barbera nebo švédského orchsteru Putte Wickmana) až k těm velmi slabým (italské skupině Quattro di Luna nebo orchestru Fipse Fleischera z NDR). Západoněmecký džez je však pro nás celkem nepoznanou pevninou, o které jsme si z přímého poslechu mohli udělat obraz až letos v polovině února (1964), kdy u nás hostoval soubor Münchner All Stars (Pepsi Auer-p., Heinz Scheller-klarinet, fl., ten. a barsax.) – ich úroveň prevyšovala slabý výkon hráče bicích nástrojů i kontrabasisty…”[9]

Časopis Melodie informuje o turné Peete Seegera v roku 1964 v Čechách. V Bratislave a ani nikde inde na  Slovensku však nevystúpil. “Ve dnech 20.28.března vystoupí v Československu  na svém světovém turné americký zpěvák, sberatel a skladatel lidových písní Peter Seeger na několika koncertech v Praze i v jiných městech. Na závěr jeho pobytu připravuje se ve velkém sále Slovanského ostrova diskusní večer, na němž bude … odpovídat na dotazy návštěvníků.”[10]

Jazzové a rockové obecenstvo v Bratislave tom čase nebolo segmentované a spájalo sa na podujatiach, kde znela improvizovaná hudba. Keď vystúpil v Bratislave Manfred Mann Group[11] (7. 10. 1965, Manfred Mann – klávesové nástroje), hudba na pomedzí rocku, blues a jazzu na pôde improvizácie, strhla celé publikum. Skupina bola v tomto období profilujúcou v rodiacom sa art rockovom štýle a účinkovala na Slovensku v predstihu jeho vzniku. Naznačovala tendencie a výrazové možnosti psychedelickej scény. Bol to jeden z významných príspevkov do recepcie, ktorý formoval dobových slovenských rockových hudobníkov. Predskokanmi koncertu boli Beatmen Deža Ursinyho. O deň neskôr skupina vystúpila aj v Prahe. Z bratislavského koncertu sa zachoval záznam, ktorý niekto nahral priamo zo zvukárskeho pultu aj s niekoľkými pozdravmi a komentármi speváka Paula Jonesa v slovenčine. Záznam sa objavil po 50 rokoch a vyšiel na CD^[12].

Kvôli nepravidelnosti koncertného života a jeho sústredenia do hlavných miest, najmä Prahy,  poslucháč-fanúšik migruje. Cestuje za svojimi umelcami aj do okolitých krajín, v ktorých má umožnený voľný pobyt. Najčastejšie sú to mestá Praha, Karlove Vary, Přerov, Ostrava, Varšava, Budapešť, Tatabánya, Debrecín a Berlín. Hviezda slovenskej rockovej scény, organista a skladateľ Marian Varga, ktorý vyrastal v Bratislave, priznáva priamu inšpiráciu z vystúpenia skupiny The Nice z Veľkej Británie v roku 1968. Po zhliadnutí koncertu The Nice v Prahe založil vlastnú formáciu Collegium Musicum (1969–1980). Do roku 1966 boli vystúpenia zahraničných skupín výnimočnými a veľmi nepravidelnými udalosťami.

 

Bratislavská lýra, vznik a recepcia

Pavol Zelenay a Ján Siváček, skladatelia a aktívni hudobníci na scéne slovenskej populárnej hudby, mali túžbu usporiadať v Bratislave festival pop music, podobný ako festivaly v talianskom San Remo (1951), poľskom meste Sopoty^[13] (1961), či Zlatý Orfeus v Bulharsku (Slnečné pobrežie, Слънчев бряг, 1965). Po návrate z festivalu v Sopotoch, kde boli inšpirovaní priamym priebehom podujatia a po dôkladných prípravách, sa im po podarilo uskutočniť 1. ročník Medzinárodného festivalu tanečnej piesne v PKO (1966). Keďže išlo o súťaž pesničiek, prvé štyri roky víťazili na festivale najmä českí speváci Karel Gott, Eva Pilarová, Marta Kubišová, Waldemar Matuška, Helena Vondráčková a Karel Černoch,^[14] ktorých scéna populárnej hudby v tom čase kulminovala. Kritik o tom napísal:

„Čo ma na základe doterajších troch ročníkov Bratislavskej lýry znepokojuje…že sa nám zatiaľ… nepodarilo naskočiť na vlak kvality českých pesničiek, ktoré – a to treba priznať – uháňajú svetovou rýchlosťou. Našou smolou je teda vlastne, že v pesničkovej tvorbe nesúťažíme s Maďarmi a Juhoslovanmi, Poliakmi alebo Nemcami (východnými či západnými, všetko jedno), ale akurát s českou pesničkou…“^[15]

Všetky štyri dni súťažnej časti BL vysielali televízia a rozhlas s veľkým vplyvom na širokú poslucháčsku verejnosť. Súčasťou festivalu bola aj medzinárodná televízna súťaž Intervízie Zlatý kľúč, televízny festival populárnych  pesničiek a zahraničných spevákov, ale aj viaceré koncerty domácich a zahraničných hostí, ktoré sa už do televízie nedostali. Súťažné piesne boli vopred k dispozícii ešte vo vstupnej hale PKO v podobe nahratých SP, ktoré pripravili vydavatelia, aby si ich mohli poslucháči kúpiť. Z tohto dôvodu bolo jednou z podmienok súťaže, že pieseň musí interpretovať ten istý spevák, ako na platni. Play back bol dovolený len v prípade indispozície speváka, ktorú musel potvrdiť prítomný lekár, čo sa stalo asi dva-tri razy.^[16] Ocenenia v podobe zlatej, striebornej a bronzovej lýry odovzdal Eugen Suchoň, keďže hlavným organizátorom festivalu bol Zväz československých skladateľov. Medzi zahraničnými spevákmi na prvom ročníku zaujali Udo Jürgens (Rakúsko), Suzan Maughan (VB), Hugues Aufray (Francúzsko), Anna German a Helena Majdanieczová (Poľsko), Bärbel Wachholzová s Petrom Wielandom (NDR).

Roku 1968 vystúpil na BL s veľkým ohlasom u publika i kritiky Brian Auger and The Trinity so speváčkou Julie Driscoll.

„Julie Driscoll so skupinou Brian Auger and the Trinity z Veľkej Británie vie vraj predvídať vkus a módu zajtrajška. V Cannes na Midem publikum i odborníci boli za i proti. Dnes uvidíme, ako zapôsobí na naše publikum.“[17] „A Julie Driscollová a její doprovodní skupina zazářily v Bratislavě opravdu neobyčejně intenzívně. … vzdor jakési vybičované nervnosti této hudby, patří projev anglických hostů k zážitkům, na které se nezapomíná.“^[18] „…nesmierne zaujímavú speváčku Julie Driscoll so skupiny Brian Augera and The Trinity z Veľkej Británie (ich vystúpenie považujem dramaturgicky i umelecky za najvýznamnejšiu udalosť na festivale)…“^[19]

Rockový organista a spevák Brian Auger z Veľkej Británie prezentoval v Bratislave jeden z  prvých pokusov o syntézu rocku s jazzom so základom v blues a soule. Tento koncert ovplyvnil Petra Lipu a jeho skupinu Blues Five (1968–1969), skupinu Modus, členov budúcej skupiny Fermáta (1972 – 1985) a iných.

Nie vždy boli novinári dobre informovaní, pretože dostať sa k informáciám bolo ťažké. Aj organizátori mali mnoho problémov so získaním prestížnych hostí festivalu. Napríklad skupina Shadows bola sprievodnou skupinou Cliffa Richarda, čo sa v publikovaných článkoch neobjavilo. Keď spevák odriekol účasť na BL 1968, angažovaním skupiny Shadows vlastne išlo o rovnocennú náhradu za speváka, čo si však novinár nevšimol. „…nesmierne zaujímavú speváčku Julie Driscoll so skupinou Brian Auger and the Trinity z Veľkej Británie … považujem za najvýznamnejšiu udalosť na festivale a samozrejme v poslednej chvíli ako náhradu za Cliff Richarda získanú skupinu Shadows.“[20]

V dobových príspevkoch sú mnohé umelecké osobnosti, ktoré zasiahli podstatným spôsobom do vývoja populárnej hudby podhodnotené, pretože niektoré historické vklady umelcov sa ukázali až s odstupom času. Napríklad  speváčka Julie Driscoll je vyzdvihovaná viac ako Brian Auger. Inokedy sú uvádzané ako rovnocenné hviezdy s malými, alebo dokonca aj bezvýznamnými osobnosťami. Napríklad Cliff Richard sa pokladal za rovnocennú hviezdu so speváčkou Millie Smal.^[21]

Brian Auger vystupoval v Bratislave ešte jedenkrát na BJD 1996 so skupinou The New Oblivion Express.^[22] Výrazná improvizácia tejto skupiny spôsobila, že hudba Briana Augera bola časťou obecenstva vnímaná ako jazz s vplyvom rockovej hudby. Bolo tu však vidieť pôvodných fanúšikov umelca na koncerte znova, ktorým bolo jasné, že ide o rockového umelca. „…bývalý majiteľ skupiny Trinity Brian Auger nesklamal, naopak, výrazne prekvapil: akoby sa Keith Emerson naučil hrať funk a soul ako černosi… A ešte to bola aj neslýchaná jazda.“[23]

Rozporuplné bolo vystúpenie Beach Boys v roku 1969 na BL. Skupina Beach Boys mala vplyv nielen na formovanie slovenskej rockovej, ale aj gospelovej scény. Vystúpili vtedy v Prahe, Brne a vzápätí o niekoľko dní v Bratislave. Na jam session vo V klube, kde účinkoval Dennis Wilson, bubeník a spevák skupiny Beach Boys, ho obecenstvovypíska, rovnako, ako sa to dialo pred pár dňami na koncerte v Lucerne v Prahe. Toto bratislavské vystúpenie však znamenalo pre začínajúcich hudobníkov zo skupiny Modus a v tom čase teenagerov z budúceho Elánu možnú konfrontáciu a potvrdenie ich vlastnej hudobnej kvality ako na to spomínajú v autobiografickej knižke Elán, rock na život a smrť^[24]. Kritik o ich vystúpení na hlavnom pódiu píše:

„Dramaturgia vystúpení zahraničných sólistov si zrejme predsavzala predstaviť nášmu publiku niekoľko popredných skupín. Tak sa dostali na pódium bratislavského Parku kultúry svetoznámi americkí Beach Boys.  … napriek chýru, ktorý predchádzal ich vystúpenie, boli sme z ich výkonu rozčarovaní. Svoj prejav stavajú na preexponovanej intenzite, preferujú silu a tou chcú prakticky ohúriť. … za týmto víchrom intenzity sa skrýva nie príliš muzikantská či spevácka bravúra. Inteligenciou nevynikal ani ich humor, trochu priplytký pre európskeho poslucháča“^[25].

Ich vystúpenie bolo ovplyvnené inváziou vojsk Varšavskej zmluvy, čo pochopili pri pristátí na letisku v roku 1969. Pri úspešnom a superlatívmi hýriacom spomienkovom koncerte Beach Boys v roku 2017 v Prahe, sa o ich návšteve  Československa v júni 1969 zmienil Mike Love, člen skupiny, čo zaznamenal novinár v reportáži: „…v roce 1969… kdy ruzyňské letiště z jedné strany lemovaly sovětské tanky a ze druhé stíhačky. Z paměti vylovil dokonce i jméno Alexandera Dubčeka.“[26]

K lýre patrili aj vystúpenia a jam session vo V klube, ktoré boli nekonvenčné, ale aj menej sledované širokou verejnosťou a televíziou, kde sa importovali najväčšie západné hviezdy so svojím slobodným prístupom k hudbe a show. BL v  roku 1969 už bola poznačená zákazom vystúpenia niektorých umelcov (Marta Kubišová, Karel Černoch, Petr Novák) a cenzúrou zo strany ideológov vzhľadom na masovú sledovanosť podujatia prostredníctvom televízie. To vyvolalo diskusie najmä zo strany českých umelcov o ‘nepotrebnosti’ festivalu, pretože v ďalších rokoch podujatie skutočne bojkotovali.

„O nechutnej tlačovke – v rámci Bratislavskej lýry sa už tradične konali tlačové porady s účastníkmi festivalu. Rozčarovaní sme odchádzali práve z tejto najposlednejšej.  … Niektorí českí kolegovia, no najmä tí, čo už pred Lýrou zapochybovali o potrebe tohto festivalu, priam s nenávisťou hovorili o Bratislavskej lýre. … od nedorozumenia s toaletárkou pani Urbánkovej, až po neprenášanie semifinálových večerov slovenskou televíziou. … Vo vstupnej hale bratislavského PKO inštalovali stánky s gramofónovými platňami Panton a Supraphon. Národnú súťaž o BL sa oddal nahrať Supraphon. Aké však bolo naše prekvapenie, keď sme po finále nedostali kúpiť pieseň Hej, páni konšelé v podaní Karla Gotta… Dozvedeli sme sa, že platňa je už vypredaná. …je také komplikované zistiť si kapacitu Veľkej haly…?“^[27]

Na 4. ročníku Bratislavskej lýry v roku 1970 účinkovali americká legenda Josephine Baker a napokon sa podarilo angažovať aj Cliffa Richarda z VB.

„Joséphine Bakerová … táto herečka, tanečnica, speváčka a showmanka v Bratislave dokázala, že je nestarnúca, stále šarmantná a plná optimizmu. Bolo to cítiť z každej pesničky, ktorú spievala, či už to bolo Hallo Dolly alebo Sourire. … vie vtiahnuť poslucháča do deja, plne ho zamestnať svojím zjavom a spevom.“^[28] Na Klub mladých sa premenila festivalová hala pri vystúpení nám všetkým dobre známeho speváka a showmana Cliffa Richarda. Predviedol show na vysokej umeleckej úrovni s niekoľkými ‘slovenskými vstupmi’ a dá sa povedať, že na jeho vystúpení si prišli všetci na svoje. Zvládol pomalé lyrické veci len so sprievodom gitary, ale nezabudol ani na starý dobrý rock and roll. … Dobrým showmanským nápadom bolo fingované ukončenie jeho vystúpenia, ktoré, žiaľ, časť obecenstva nepochopila.“^[29]

Ľuboš Zeman v závere recenzie skonštatoval, že len na máloktorom festivale na svete sa naraz zíde toľko hviezd ako na BL 1970, čo bol v čase pohnutých politických udalostí veľmi dôležitý počin.

Objavili sa však problémy, pretože v ďalších ročníkoch boli výsledky hodnotenia kritikov, víťazi a skutočná reflexia publika veľmi odlišné. V 70. rokoch na festivale a prakticky až do konca stále dominovala predstava interpretácie piesne prostredníctvom swingového big bandu. Tomu sa museli prispôsobiť všetci speváci a hudobníci, keďže išlo o súťaž piesní, nie interpretov. Rocková skupina Olympic, soulovo zameraný Ján Lehotský museli v roku 1973 spievať v sprievode big bandu, čo bol podstatný zásah do ich vlastného žánru.

Aj keď bolo obdobie normalizácie, koncerty vo Véčku pokračovali, hoci už boli pod dohľadom cezúry a ŠtB. Kapacita V-klubu bola tristo návštevníkov, pri vystúpení nemeckej skupiny Les Humphries Singers, ktorá bola v roku 1974 hosťom Bratislavskej lýry, sa v hľadisku tlačilo viac ako sedemsto mladých.^[30]

V roku 1977 sa podarilo predstaviť bratislavskému publiku hviezdy v období končiaceho procesu normalizácie.

„Najväčšiu chválu organizátorom BL však treba vysloviť najmä preto, že to, čo sa im podarilo importovať zo zahraničia, patrilo napospol medzi kvalitu prvej triedy. Neodolateľný Drupi so svojimi svetovými hitmi, pritom v prejave decentný a sympatický, skupina Boney M z Jamajky, tvorca nielen originálnej interpretácie, ale aj veľkého a podmanivého show, popredná maďarská hard-rocková skupina Omega, ktorá nezostala nič dlžná svojej skvelej povesti, nápadití, temperamentní, pritom však kultivovaní a decentní Waterloo and Robinson … z Veľkej Británie…“^[31]

V roku 1977 sa na BL ukázala generačná zmena, keď zvíťazila skupina Modus s piesňou Úsmev (hudba Ján Lehotský, text: Kamil Peteraj), skončila éra „Tin Pan Alley“, oddeľovania skladateľa, textára, interpreta hudobníka a speváka. Autor hudby mohol byť súčasne aj interpretom, čo bola podstatná zmena aj pre festival BL. Modus hrali bez veľkého orchestra, tolerovala sa malá hudobná skupina a na lýrovom pódiu sa zrazu mohli objaviť umelci v džínsoch namiesto obleku. Začala sa miešať scéna populárnej hudby so subkultúrami.

Najsilnejšou bola v Bratislave rocková subkultúra. Skupina Elán vyšla z bratislavskej subkultúry, hrávali však na tanečných a klubových podujatiach, účinkovali v baroch v zahraničí. Po viac ako 12 ročnom pôsobení dostali ocenenie na lýre za aranžmán piesne Bláznivé hry v roku 1979. V ďalšom roku získala skupina Elán striebornú lýru s piesňou Kaskadér. V tomto období sa na prvých miestach umiestňovali Marika Gombitová, Miro Žbirka a konečne nastal väčší súlad medzi vkusom obecenstva a hodnotením kritikov, medzi požiadavkami ideológov a hudobnou praxou. Za legendárne sa pokladá víťazstvo bratislavského speváka Mira Žbirku v roku 1983, ktorej predchádzalo 1. miesto v hlasovaní ankety Zlatý slávik 1982, pretože v nej vyhrával v období 1964 – 1981 Karel Gott. Zo zahraničných spevákov v súťažnej časti Zlatý kľúč Intervízie si bratislavskú lýru odniesli Lili Ivanova, Edyta Geppert, Laima Vaikule.

Na BL vystúpili Gilbert Bécaud (1971), Cliff Richard (1970, 1971), Boney M (1977), José Feliciano (1979), Al Bano & Romina Power (1985), Opus, Billy Preston, Smokie, Alla Pugačovová[32], Mireille Mathieu (1985), John Mayall (1985) a iní.[33] Na základe úspešnej recepcie publika John Mayall vystúpil po revolúcii aj v Športovej hale na Pasienkoch v roku 1997 a na Jarných Bratislavských jazzových dňoch 2010 v PKO.  

V období 1948 – 1989 väčšinu importovanej produkcie do Bratislavy predstavovali zahraničné skupiny z východných krajín. Kvalitnú hudbu a aj  pozitívny vplyv mali jazzové, rockové skupiny a hviezdy populárnej hudby z Poľska, Maďarska a NDR. Menej progresívni, ba často anachronickí z hľadiska štýlu, boli účinkujúci zo Sovietskeho Zväzu a Bulharska, pretože reprezentovali oficiálnu hudobnú kultúru. Avšak tie skupiny zo socialistických krajín, o ktoré mali záujem fanúšikovia, boli často v nepriazni svojich vlastných vládnych predstaviteľov.

Roku 1980 účinkovali na Bratislavskej lýre skupina Locomotiv GT, o rok neskôr vystúpili Puhdys a Reform, východonemecké hard rockové skupiny s rodiacim sa elektronickým rockom a maďarská hard rocková skupina Piramis. „Škoda, že výborná Fermáta nemohla pre poruchu na aparatúre realizovať svoj koncert. Zaujímavá bola konfrontácia skupiny Puhdys a Reform z NDR s maďarskými Piramis. Hostia z Maďarska boli v spôsobe prezentácie a najmä v hudobnom predvedení najpopulárnejšieho dnešného rockového smeru – novej vlny omnoho pestrejší a hravejší ako jednoduchými a priamočiarymi ‘show fintami’ sa prezentujúci hudobníci z NDR.“[34] „Piramis – hrajú skvele. Profesionálne, adekvátne únave z čakania, ale poctivo. Hala už na mnohých miestach zíva prázdnotou, avšak tí, čo zostali, nadšene aplaudujú…“[35]Predstavovali vrchol večera a zaznamenali veľký úspech.

Viaceré slovenské rockové formácie spolupracovali s hudobníkmi z okolitých krajín. Napríklad výsledkom spolupráce boli spoločné vystúpenia slovenskej Fermáty a maďarskej Locomotiv GT v Maďarsku. Roku 1982 skupina Locomotiv GT realizovala spoločný program s Pavlom Hammelom pre STV v Bratislave.

Od 80. rokov sa začína pravidelnejšie organizovať hudobný život. Viaceré zahraničné skupiny, ktoré koncertovali v Bratislave, vystúpili aj v rôznych väčších mestách na Slovensku – Komárno, Banská Bystrica, Žilina, Košice… Najväčšie hviezdy však naďalej vystupovali len v Bratislave. Aj samotná BL menila miesta, kde sa hlavné koncerty odohrávali. V roku 1972 sa uskutočnili v Redute, v rokoch 1976, 1977, 1989 v Športovej hale na Pasienkoch, v roku 1980 na zimnom štadióne v Ružinove a v období 1981 – 1988 v Dome ROH (dnešný Istropolis).

Vystúpenie speváčky Amandy Lear  v roku 1982 na BL bolo odhaľovaním hodnôt a pseudohodnôt v populárnej hudbe a to nielen v duchu „príznačného slovenského konzervativizmu.“[36] V krátkej správe v rubrike Ze světa sa v českom časopise Melodie objavilo hodnotenie kritika v recenzii vo východonemeckom časopise Melodie und Rhythmus. „Draze Zaplacený přehmat – tak charakterizoval autor referátu o BL 82 vystoupení Amandy Learové v časopise Melodie und Rhythmus, současně však poukázal na všestrannost naší zábavné hudby, která by mohla obohatit programy v NDR.“^[37]

Niekoľko dní pred jej vystúpením na BL sa konalo aj vystúpenie v Prahe 26. 5. 1982, ktoré bolo hodnotené veľmi negatívne. “Hodnotit vystoupení Amandy Learové z hudebního hlediska v podstatě nelze. Zpěvačka měla nejzákladnější potíže s nasazením správné tóniny (Tomorrow, Egel), respektíve s jejím udržením (Fever). Kupodivu špatná byla i show.”[38]

Kontroverzné bolo aj jej vystúpenie na BL a kritik bol veľmi úprimný pri jej hodnotení.

„Anglická fotomodelka a speváčka – toto poradie uvádzame preto, lebo jej vystúpenie bolo väčším zážitkom pre oči ako pre uši – Amanda Learová – predviedla so svojou skupinou vynikajúcu ukážku súčasného svetového show. Jej program obsahoval všetky hlavné body, ktorými sa divák túžiaci po zábave tak rád oddáva. Choreografia baletného sprievodu, hudba, bohatý speváčkin šatník, ležérny dojem z precízne nacvičeného programu. … A spev? Ten môžeme pokojne brať ako doplnok. Samozrejme, mohol byť lepší a intonačne záživnejší. Možno nabudúce…“[39]

Táto francúzsko-talianska hviezda pop music bola problematická aj v kontexte európskej scény populárnej hudby, pretože disko štýl sa tu spájal s modelingom. Amanda Lear s tmavým zafarbením kontraaltu, malým hlasovým rozsahom a parlandovým prejavom zdôrazňovala vonkajšie prvky ‘imageu’  ako  oblečenie, účes, sex-appel, tanec… Pre populárnu hudbu východného bloku to bolo dosť prekvapujúce, keďže pod prísnou dávkou cenzúry prepojenie na show bussiness a manipulovanie s konzumnosťou publika bolo neobvyklé. Tieto prvky sa stali rozhodujúcimi pre bratislavské a aj slovenské publikum až v novom miléniu. Stali sa podstatnými pre manažérov kalkulujúcich s nízkym vkusom publika a konzumnosťou v oblasti hitovej produkcie.

Až do začiatku 80. rokov inovácie v zmysle štýlového smerovania pochádzali najčastejšie z Veľkej Británie. Importované skupiny a osobnosti zo zahraničia do Bratislavy pochádzali z Európy. Za špičkové v hodnotovom rebríčku sa pokladali najmä britské skupiny.

V roku 1983 sa ukázala orientácia lýry s preferenciou pop music ako problémová, pretože bratislavské publikum bolo diferencované na poslucháčov pop music, rockových fanúšikov, jazzmenov a záujemcov o menšinové žánre. Z tohto dôvodu organizátori zaradili do rámca festivalu Bratislavská lýra aj platformu pod názvom Poetická lýra (od 1979), zameranú na folk, šansón a rockový Koncert mladých (od 1980). Recenzent napísal:

 

„…škoda, že mnohí interpreti chodia na Lýru len ako súkromné osoby – napríklad tohto roku Karol Frenreiza, niekdajší zakladateľ legendárnej LGT, terajší vedúci maďarského rockového supertria Skorpio. Bolo by takým problémom pozvať ich nabudúce ako muzikantov? Maďarsko – mekka východoeurópskeho rocku sa na BL´83 zúčastnilo… prevažne ako zabezpečovateľ ozvučenia anglickej skupiny Smokie. … Ich vystúpenie spolu s vystúpením starnúceho, no stále aktívneho Donovana, bolo pre všetkých skutočným umeleckým zážitkom.“[40]

 

Dôkazom preferencie pop music na festivale BL bolo i vystúpenie Donovana, folkového speváka s gitarou na BL v roku 1983, takmer o 20 rokov neskôr, ako začal svoju koncertnú dráhu a ako sa ním inšpiroval Pavol Hammel. „Na BL ´83 sme privítali aj jednu z najvýznamnejších osobností populárnej hudby šesťdesiatych rokov – škótskeho pesničkára Donovana. Philipe Leitch Donovan, ktorý sa stal dobovým tlmočníkom názorov mladej generácie, spievajúc o jej snoch, túžbach i sklamaniach, dnes už patrí k legendárnym postavám na scéne svetovej populárnej hudby.“^[41]

„Donovan si zatiaľ s gitarou vymieňal v šatni hudobné názory s Petrom Kalandrom a smútil nad premárneným včerajším večerom. Potom spolu sadáme do auta – v Trabante sa určite ešte neviezol – a privodíme šok fanúšikom pred hotelom Bratislava…“^[42]

Na BL 1984 si už rockové publikum porozumelo aj s Rogerom Chapmanom.

„Nabitá a doslova burácajúca športová hala na Pasienkoch, príjemný šok z autentickej rockovej hudby, nečakaná reakcia bratislavského publika, ktoré spolu s Chapmanom spievalo aj také pesničky, ktoré predtým nikdy v živote nepočulo – to nadlho zostane v pamäti nielen bratislavských rockových fanúšikov, ale aj samotného Chapmana. Ten sa po koncerte vyjadril, že podobnú atmosféru a vzájomné porozumenie už veľmi dávno nezažil.“[43]

Poetická lýra sa v roku 1982 uskutočňovala v Štúdiu S, Koncert mladých sa v roku 1985 preniesol do veľkého Amfiteátra SNP pod holým nebom s niekoľko tisícovým publikom, kde účinkoval aj John Mayall so skupinou BluesBreakers (1985).

„Najväčší úspech však malo vystúpenie Mireille Mathieu (v Dome ROH, dnešný Istropolis) …Vynikajúca interpretácia, z ktorej bolo cítiť detailnú a zodpovednú prípravu celého obľúbeného repertoáru známej pokračovateľky francúzskej šansónovej tradície, doslova zdvihla publikum zo sedadiel a potvrdila, že ide o jeden vrcholných momentov BL 1985.“[44]

Za umelecký vrchol BL 1988 sa pokladal koncert španielskeho flamencového gitaristu Paco de Lucia. Pokým úroveň Poetickej lýry a Koncertu mladých rástla, kritické hlasy hovorili o zlej úrovni súťažnej pesničkovej časti festivalu, zameranej na pop music, o podceňovaní poslucháčov, ponúkaním piesní, „ktoré nedokážu pozitívne formovať hudobný vkus, ale ho vyslovene kazia… nereagujú na mnohotvárnosť súčasného života, nenesú pečať originality…“[45]

 

Hudba v Bratislave z pohľadu kultúrnej výmeny

Nie vždy boli vystúpenia zahraničných skupín na Slovensku kvalitou primerané ich vlastným výkonom doma a v iných západných krajinách. Dôvodov bolo niekoľko – niekedy išlo o nedostatočne profesionálne angažovanie zo strany usporiadateľa a umeleckej agentúry, ale aj neznalosť kultúrnej i umeleckej klímy a podcenenie obecenstva zo strany umelca.

Väčšina informácií o dianí vo svete bola sprostredkovaná cez rozhlas a zvukové nosiče. Keďže produkcia pražského Supraphonu a Pantonu do roku 1969 bola malá, často nahradzovali koncerty zahraničných skupín základnú informáciu o hudobnom štýle skupiny hudby. Po vzniku vydavateľstva Opus v roku 1971 v Bratislave sa situácia trochu zlepšuje, ale ich vydavateľské počiny sú často limitované, takže až do roku 1989 obecenstvo stále trpí nedostatkom informácií o zahraničnej scéne. Tento deficit sa postupne vytráca po roku 1989, keď koncerty plnia primárne funkciu hudobného zážitku, nielen prvotného poznania a kontaktu so skupinou, čo v novom miléniu rieši nástup internetu a jeho všeobecná dostupnosť a rozšírenie na Slovensku.

Popri oficiálnych inštitúciách pre šírenie jazzu, rocku a pop music, existovala takzvaná ‘šedá zóna,’ kde sa fanúškovia mohli stretnúť so západnou hudobnou produkciou. Napríklad začiatkom 80. rokov prostredníctvom burzy platní v Bratislave[46], kde sa objavili rôzne zahraničné značky krajín východného bloku z NDR, Poľska, Maďarska, Juhoslávie, ale aj západné vydavateľstvá. V Bratislave sa platne dali zohnať na burzách v Medickej záhrade, prechodne aj na Staromestskej ulici Na vŕšku alebo v Sade Janka Kráľa[47]. Prví bratislavskí diskdžokeji ako Fero Labuda, Števo Anderko a Vlado Chmel[48] spomínajú, že na ich diskotékach sa objavovali dobré platne len vďaka čiernemu trhu. Platne nosili kamionisti z východných krajín, cestujúci po svete, ktorí im sprostredkovali nové tituly hviezd populárnej hudby. Záujemci cestovali do Budapešti, odkiaľ nosili západné tituly, alebo ich prinášali z príležitostných turistických ciest zo západu, ak sa niekomu podarilo dostať osobitnú doložku na vycestovanie.

Často bol problém dostať sa aj k tým platniam, notám a knihám, ktoré vyšli v Čechách a na Slovensku. Roku 1980 vzniklo jazzové oddelenie na Konzervatóriu v Bratislave s výukou jazzovej kompozície a aranžovania, čo bolo z pohľadu akceptovania tohto žánru v hudobnom školstve pionierskym počinom. Postupne sa obohacovali knižnice o hudobné oddelenia, kde sa sústreďovali noty, knihy a zvukové nosiče. Hudobný kabinet[49] v Lisztovom pavilóne Univerzitnej knižnice v Bratislave bol vybavený modernou zvukovou technikou v období 1981 – 1982, umožňujúcou naraz počúvať hudbu viacerým návštevníkom knižnice, kde sa dalo dostať k znejúcej jazzovej, rockovej hudbe a prezenčne počúvať domáce aj zahraničné albumy. Bolo treba čakať, kým sa uvoľní miesto v študovni na počúvanie LP. V roku 2018 Hudobný kabinet Univerzitnej knižnice presťahovali do Klarisea. Pre rovnaký účel slúžila Mestská knižnica v Bratislave so študovňou.

 

Bratislavské jazzové dni, vznik a vývoj

Bratislavské jazzové dni sa uskutočnili ako podujatie hŕstky nadšencov okolo Revival Jazz bandu (Miloš Paška, Peter Lipa a ďalší) a ‘Džezového krúžku’ Centrálneho vysokoškolského klubu Socialistického zväzu mládeže v roku 1975. Konali sa vo V-klube, Junior klube na Palackého ul. a v Slovnafte.[50] Od 2. ročníka sa konali v PKO v Malej sále a vo Véčku. Tretí ročník sa už uskutočnil v Estrádnej sále PKO, ktorá nebola najvhodnejšia, pretože bola plná len do polovice. Fanúškovská základňa nebola v Bratislave veľká, hoci v porovnaní s predchádzajúcim ročníkom prišlo štyrikrát viac poslucháčov.[51] Počas troch dní začiatkom decembra tu vystúpili každý večer štyri skupiny zo Slovenska, Čiech a z okolitých krajín Poľska, NDR a Maďarska. Postupne sa dramaturgia rozšírila aj o kapely zo západných štátov ako Fínsko, NSR a Rakúsko. Keďže podujatie potrebovalo kompromis medzi koncertným a klubovým spôsobom prezentácie, aby sa docielila dobrá a uvoľnená atmosféra, BJD sa preniesli z Estrádnej do Spoločenskej sály (1979). Jazz síce prezentoval americkú hudobnú kultúru, ale ak sa usporiadatelia pokúšali získať sovietsku jazzovú kapelu, bol to problém, pretože oficiálna sovietska hudobná kultúra mala vytipované esá pop music, ktoré vysielala do zahraničia ako ideologicky spoľahlivé. Po prvý raz sa podarilo angažovať sovietsku jazzrockovú skupinu Arsenal v roku 1980.

Počas BJD sa pozývali ako sólisti zahraniční hostia na spontánnu jam session v podobe Medzinárodnej konklávy 1980 – 1986. Ako základ pre jam session slúžil VV Systém Vlada Valoviča. V roku 1983 sa termín podujatia presunul zo začiatku decembra na posledný októbrový víkend a festival sa napojil na európske turné viacerých svetových hviezd v tomto období. Prostredníctvom týchto zmien sa na podujatie podarilo získať atraktívne zahraničné hviezdy v podobe Larry Coryella, Jack DeJohnette Special Edition z USA. Po prvý raz boli koncerty vypredané a trvali viac ako sedem hodín.

Kritik o koncertoch napísal: „V porovnaní s ostatnými bubeníkmi, ktorých sme mali možnosť na BDD´83 vidieť, si môžeme demonštrovať búrlivý a iskriaci razantný prúd rytmických zvratov, v ktorých Jack DeJohnette vychádza z džezových, latinsko-amerických a rockových prameňov.“[52] Ukázali sa však problémy s dramaturgiou a organizáciou festivalu. Vystúpenie gitaristu Larry Coryella a skupiny bubeníka Beaver Harrisa s odstupom času komentoval Peter Lipa: „Beaver Harris si vôbec neporozumel s Coryellom, dohodla ich agentúra, ktorá ich oboch zastupovala. … Beaver Harris boli ctiteľmi black power, takže belochov nemali veľmi radi.“ Coryellovi na letisku poslali gitaru do úplne iného mesta, tak hral na rýchlo požičanej gitare slovenského rockera Andreja Šebana[53].

Napriek uvedeným problémom bolo ich vystúpenie novou kvalitou na festivale. Kritik ich vystúpenie zhodnotil takto: „Coryell sa preukázal úžasnou prstovou a hmatovou technikou, založenou na perfektnom ovládaní svojho nástoja … Nie však za účelom určitého exhibicionizmu, ale v snahe o skonkrétnenie … predstáv. Oproti vyspelej … technike, ktorou sa L. Coryell so skupinou B. Harrisa predstavil, do určitej miery kontrastovala nie najvkusnejšie zmes známych melódií v inštrumentálnej úprave pre steel drums v podaní F. Haynesa.  Možno si ju vysvetliť len zámerom podať túto hitovú batériu pre Európanov netradičným spôsobom na exotických hudobných nástrojoch. Koncert Larryho Coryella sa pretiahol do neskorých nočných hodín a nadšené obecenstvo si zaslúžene vybojovalo skutočné bonbóniky v podobe sólových gitarových prídavkov. Brilantná úprava Ravelovho Bolera … aktuálna úprava Coreovej skladby s názvom Spain v plnej miere potvrdila, že slovenská metropola sa stala svedkom vystúpenia jedného z najlepších svetových gitaristov.“[54]

Bratislavské obecenstvo sa v 80. rokoch postupne profilovalo a kultivovalo aj prostredníctvom jednodňových koncertných maratónov ako Blues na Dunaji (1980 – 1988), Gitariáda[55], Folkfórum[56], Koncerty Populáru v bratislavskej Estrádnej hale PKO. Ich dramaturgom bol Ladislav ‘Ágnes’ Snopko, hovorca a leader Zamatovej revolúcie 1989. Snopko dobre poznal hudobné podsvetie Bratislavy, vyhľadával amatérske kapely a pozýval ich na vystúpenia. Koncerty pozostávali zo slovenských a českých skupín, príležitostne na záver účinkovali hostia zo zahraničia. Estrádna sála však bývala vždy vypredaná. Napríklad na 5. ročníku Blues na Dunaji, hodnotenom v titulkoch ako ‘perspektívne podujatie Bratislavy’[57], vystúpili amatérska skupina Dokorán, Stop Time, Matúša Jakabčica, zameraná na fusion music, skupian Burčiak s gitaristom Andrejom Šebanom, skupina Klobása so sólistom Petrom Breinerom. Zahraničie reprezentovali poľský spevák Stanislaw Sojka, Lipa-Andršt Blues Band a anglická speváčka Dana Gillespie so skupinou^[58].

V roku 1983 prichádzajú na Slovensko americkí jazzoví hudobníci, klavirista Chick Corea a vibrafonista Gary Burton so sláčikovým kvartetom do bratislavskej Športovej haly na Pasienkoch. Obaja hudobníci predstavovali z hľadiska kvality vrchol jazzového neba a súčasne znamenali novú úroveň z hľadiska vplyvu na obecenstvo. Týmto koncertom sa mení celkové zameranie dramaturgie importovaných koncertov, ale aj prílivu progresívnych trendov z európskych a britských krajín na americkú scénu. Na koncerte na zimnom štadióne sa po prvýkrát stretlo obecenstvo z rozdelených žánrov klasickej a jazzovej i rockovej hudby. Poslucháči vážnej hudby, jazzmeni i rockeri tlieskali komornej vážnej hudbe ovplyvnenej Bartókom v obsadení sláčikového kvarteta, klavíru a vibrafónu. Až na záver koncertu odzneli jazzové prídavky, známe populárne skladby dueta  Chicka Coreu a Garyho Burtona.

Hoci vystúpenie Coreu a Burtona nebolo súčasťou Bratislavských jazzových dní (28.-30.10.1983), konalo sa len pár dní po festivale (2.11.1983)[59].

 

„Hudobne náročné kompozície S. Swallowa, Th. Monka a predovšetkým Ch. Coreu si vyžadovali plnú divácku sústredenosť a zdá sa, že citlivé a spontánne reakcie publika na Coreu i Burtona hlboko zapôsobili. … Možno, že niektorí návštevníci koncertu očakávali jazzrockovú fusion… No ten, kto sústavnejšie sleduje Coreov hudobný vývoj…nebol obvzlášť prekvapený Coreovými kompozíciami smerujúcimi k oblasti hudby vážnej. … Ovácie v Športovej hale viedli k trom atraktívnym prídavkom, odmene hviezd…za vytvorenie vrelej koncertnej atmosféry.“[60]

Jazz sa postupne dostával aj do dramaturgie Bratislavských hudobných slávností, keď v roku 1980 vystúpili sólovo a v duu Emil Viklický a Gabriel Jonáš, v roku 1981 český Barok Jazz Quintet v Istropolise, a po nich Jozef „Dodo“ Šošoka so zahraničnou kapelou na pódiu v SF v Redute.[61]

 

Tesne pred Zamatovou revolúciou 1989

V roku 1986 počas troch dní žila Bratislava znova jazzom. Po predchádzajúcom ročníku Bratislavských jazzových dní, kde sa prezentovalo mnoho free jazzových skupín^[62], prišli na festival veľké americké hviezdy. „K najpríťažlivejším momentom BDD 1986 patrilo vystúpenie súčasnej černošskej speváckej hviezdy svetového džezu. Bobby McFerrin z USA je skôr hlasovým experimentátorom a vynálezcom než čisto džezovým spevákom. …Jeho vystúpenie sa stáva akýmsi spontánnym vokálnym happeningom, na ktorom participuje celé obecenstvo.“[63] Umelecký vrchol predstavovalo vystúpenie Lester Bowie a Brass Phantasie z USA, Flora Purim a Airto Moreira z Brazílie. BJD nastúpilo na dramaturgiu koncipovanú nielen z európskych krajín, ale najmä z kolísky jazzu, z USA a udržiavalo si tento trend. Navyše festival v tom roku ponúkol vyrovnané množstvo aj slovenských jazzových skupín, čo napokon viedlo v roku 1987 a 1989 k zaradeniu dvojdňovej Prehliadky slovenského jazzu.  V ďalších rokoch sa pred bratislavským publikom prezentovali také americké hviezdy ako Michael Brecker (1987) a Herbie Hancock (1988).

„Američan Michael Brecker predviedol strhujúce tenorsaxofónové sóla a jeho hra na novom elektronickom dychovom nástroji …EWI… fascinovali obecenstvo ekvilibristickými rýchlymi behmi a polyfonickými efektami. … tento 38-ročný fenomenálny saxofonista … zrušil hranice medzi pódiom a publikom maximálnym prepojením, čo dokumentoval aj frenetický aplauz po skončení tohto neuveriteľného koncertu o 3.h. ráno.“[64] Na BJD v roku 1987 sa zúčastnil aj predseda Medzinárodnej jazzovej federácie, Charles Alexander, ktorý „vzdal hold“[65] slovenskému auditóriu. Všeobecne kritici hodnotili na festivale citlivé, vrelé, vnímavé a spontánne reakcie publika aj v prípadoch, keď išlo o náročné umelecké hodnoty. Vystúpenia Herbie Hancocka v roku 1988, ale aj Phila Woodsa, Courtney Pinea, Michela Camilo priniesli moderný jazzový mainstream, vychádzajúci z prameňov ‘čistého jazzu’ bez prímesov rocku alebo funky, vnútorne uzavretého sveta, reprezentujúcu skutočné hodnoty jazzu^[66].  Kritik pri hodnotení porovnáva veľké jazzové festivaly v Prahe, Bratislave a vo Varšave: “…po zhliadnutí dvoch festivalov – pražského a bratislavského … nemôžem sa zdržať niektorých porovnaní. Bratislavské džezové dni sa v porovnaní s Medzinárodným džezovým festivalom v Prahe javia ako prehliadka moderného džezu. Pražský festival je orientovaný tradičnejšie, čo sa prejavilo aj na tomto ročníku. Nazdávam sa, že v Bratislave boli prezentované väčšie džezové hodnoty, čo možno dokumentovať nielen účasťou svetových osobností – Michel Camilo, Steve Coleman, Herbie Hancock, Courtney Pine, Phil Woods, ale najmä ich hudbou, presiaknutou takpovediac  ‘skutočnou atmosférou života’.  … Ocenilo to i obecenstvo, po celé tri dni bolo v Parku kultúry a oddychu ‘nabité.’ … Pozastavme sa však nad koordináciou oboch festivalov: Z hľadiska organizácie je určite praktickejšie určiť termíny tak, že obe podujatia nadväzujú na varšavské Jazz Jamboree. Lenže pre poslucháča, nadšenca ochotného cestovať kvôli džezu stovky kilometrov (a takých je veľa), to potom znamená, že po absolvovaní štyroch džezových dní v Prahe, pokračuje … trojdňovým maratónom v Bratislave, prípadne vo Varšave (termín týchto dvoch festivalov bol totožný), a po ‘odkrútený džezového kolotoča’ nastáva celoročné vákuum vyplenené občasnými českými, slovenskými a sem-tam aj zahraničnými ‘iskrami.’”[67]

Koncom 80. rokov sa v Bratislave objavujú pravidelné jazzové štvrtky v Klube priateľov českej kultúry  (1988 – 1989) na Vazovovej ulici[68]. Bratislava žije otváraním sa západnému svetu so všetkými pozitívnymi a aj negatívnymi momentami. Koncert Stevie Wondera[69] na futbalovom štadióne Slovana predznamenal sériu ďalších veľkých rockových a metalových ‘open air’ koncertov  na Slovensku^[70]. Koncert sa uskutočnil na jar 30. mája 1989 pred festivalom Bratislavská lýra v predrevolučnom čase. Podujatie potvrdilo, že obecenstvo v počte takmer 40 000 divákov hudbu Stevie Wondera pozná, pretože spievalo známe hity spolu s umelcom. Po koncerte Stevie Wondera sa v duchu starých čias atmosféry Véčka zo 60. rokov sa konalo jam session v hoteli Fórum. Na jam session so Stevie Wonderom boli prítomní slovenskí hudobníci – Marika Gombitová, Ján Lehotský, Peter Lipa atď., pretože umelec prejavil záujem stretnúť sa a zahrať si s handicapovanými hudobníkmi. Na toto stretnutie prišla aj speváčka Marika Gombitová, ktorá následkom svojho ochrnutia trpela depresiami a žila v ústraní. Pre slovenských hudobníkov bol osobný kontakt a muzicírovanie s takouto hviezdou výzvou, hlbokým zážitkom a skúsenosťou do budúcna.

Toto podujatie reflektoval ešte dvadsať rokov po jeho uskutočnení aj novinár a spisovateľ Peter Pišťanek. „Snáď najväčším a v tých časoch naozaj prelomovým podujatím bol koncert Stevieho Wondera na bratislavskom štadióne Slovana. Uskutočnil sa začiatkom leta 1989, navštívili ho tisícky divákov… a komunisti v novinách naznačovali, že ak ľudia nebudú robiť výtržnosti a nezneužijú koncert na politické demonštrácie, podobných akcií povolia viac“^[71].

Čo je paradoxné, pražský koncert Stevie Wondera sa stretol s fiaskom kvôli zlej organizácii a propagácii podujatia. Na koncert 29. mája 1989 prišlo len 17 000 divákov, Štadión Sparty Praha „bol skoro poloprázdny“^[72] a patril k najhoršie navštíveným počas jeho európskeho koncertného turné nazvanom Converstation Peace^[73].

Prepojenie na svetovú scénu protest songu prostredníctvom blížiacich sa politických udalostí a zmien na Slovensku, anticipoval koncert americkej pesničkárky Joan Baez. Speváčka Joan Baez bola oficiálnou účastníčkou festivalu Bratislavská lýra 1989. V tomto roku dramaturgiu BL ovplyvnil Peter Lipa[74] s dlhoročnými skúsenosťami dramaturga Bratislavských jazzových dní, ktorý sa stal predsedom Festivalového výboru BL.

Joan Baez koncerty komentovala: „Na celém světě žijí lidé, kteří bojují za život bez násilí. … Podstatou boje za mír není jen to, že se zřekneme zbraní, ale i to, že hledáme nové cesty k řešení nejen medzinárodních, ale i vnitřních problémů.“[75]

Na základe dlhšej korešpondencie Joan Baez s Ivanom Hoffmannom, ktorý mal v tom čase zákaz verejného vystupovania, bol členom bratislavského pesničkárskeho združenia Slnovrat, ho Joan Baez pozvala na pódium, ako svojho hosťa. Na to reagovala štátna bezpečnosť vypnutím elektrického prúdu po úvodných slovách Ivana Hoffmanna. Otvorený konflikt s vládnymi predstaviteľmi sa v tlači zaobišiel písaním o hviezde talianskej pop music – Sabrine, alebo diskusiou o mieri s Joan Baez. Od liberálnosti a odvahy šéfredaktora novín a časopisov záviselo, čo autorovi príspevku dovolil uverejniť. V publiku Športovej haly na Pasienkoch bol aj Václav Havel, disident a neskôr prezident ČSFR. Joan Baez Havla pozdravila priamo z pódia, čo zaskočilo aj niekoľko desiatok prítomných príslušníkov ŠtB[76]. Spievala piesne „Turn me around, No woman no cry, Warioirs of the sun, Follow the sun, DSleep tonight skupiyn U2, beatlsovské Imagine a Let it be, ku ktorým sa spontánne pridávalo publikum v Športovej hale“[77].

„Za komorního doprovodu (klávesy, elektrická kytara) přednesla americká interpretka (Joan Baez) nejprve čtyři skladby svého repertoáru, v nichž nebylo možné přeslechnout její stále mladý, průzračný hlas, potom s pomocí sluchátek na uších pozdravila v řeči hostitelské země Chartu 77, Nezávislé mírové sdružení, v sále přítomného Václava Havla; na pódium pozvala předem neohlášeného bratislavského folkového zpěváka Ivana Hoffmana, jehož písnička mířila daleko za hranice festivalové dramaturgie (po stažení zvuku z jeviště odešel), a v nepříliš festivalové atmosféře koncert po několika především převzatých melodiích ukončila. Hudební hody … se nekonaly. Z plánované tiskovky po koncertě: následující den dramaturg festivalu Peter Lipa komentoval vystoupení Joan Baez slovy: ‘…Od svého příjezdu do Bratislavy s námi prakticky nekomunikovala. Nebyli jsme pro ní partnery. Za vrcholně neprofesionální považuji, že si pozvala na jevistě někoho, jehož repertoár ani neznala. Svým chováním udivila nejen nás, ale překvapila i svého amerického a maďarského manažera, s nímž jsme vystupování zařizovali. … Bratislavská lyra je hudební událost, a proto jsem očekával kvalitní koncert. Bohužel jsem se nedočkal. ’“^[78]

 

Po Zamatovej revolúcii

Po hľadaní nových foriem nesúťažných prehliadok Bratislavskej lýry, návrhov na zmenu formátu BL na televíznu show alebo súťaž videoklipov, festival BL v roku 1993 zanikol. V porovnaní s koncertom Stevie Wondera v roku 1989 ďalšie koncerty takých umelcov a skupín ako Peter Gabriel, Status Quo, White Snake, Slash^[79] a Snape v období 1993 – 1995 už nemali taký veľký dopad z hľadiska recepcie a formovania poslucháča. Napríklad gitarista Slash bol účastníkom festivalu Rock – Pop v roku 1995, ktorý nahradil pôvodnú Bratislavskú lýru spolu s televíznou súťažou videoklipov.

„Za desatinu minuloročného rozpočtu sa toho neúnavným organizátorom s vypätím všetkých síl podarilo viac než dosť. Bohužiaľ, nájdu sa i ľudia, ktorí si slabý bratisalvský hudobný život dokážu bez tohto jediného festivalu populárnej hudby na Slovensku predstaviť. … Je teda možné, že pre nedostatok financií bol tohtoročný Rock Pop posledný.“^[80]

V septembri 1996 sa uskutočnil 31. ročník znovu obnovenej BL vo Veľkej sále Istropolisu zásluhou dirigenta Vladimíra Valoviča. Festival síce predstavil na bratislavskej scéne Paľa Haberu (1993), po dvoch rokoch pauzy zvíťazila Katarínu Hasprová (1997), avšak pod paľbou kritiky, meniacom sa žánrovom spektre scény, kvantitou neznámych spevákov a skupín nielen doma, ale aj zo zahraničia, neschopnosti triediť kvalitu, sa ukázal tento spôsob prezentácie pop music ako zastaralý. Posledný 33. ročník sa uskutočnil v roku 1998. Pod jeho hlavičkou sa konal aj rockový koncert Joe Cockera.

„Takmer vypredaný bratislavský zimný štadión Ondreja Nepelu bol 28.júna večer svedkom vyvrcholenia 33. ročníka festivalu populárnej hudby Bratislavská lýra 98 – koncertu anglického speváka, najväčšieho bluesového speváka bielej pleti Joe Cockera“.^[81] Naopak, do popredia sa tlačili nové formáty superstar. Mega koncerty sa začali konať aj mimo festivalov.^[82]

V období 1989 – 1997 nastáva prienik slovenských skupín do zahraničia, ale aj výrazné očarenie zahraničnou scénou, po rokoch deficitu informácií začína amerikanizácia kultúry. Vzniká množstvo domácich lokálnych a medzinárodných festivalov, zakladajú sa súkromné agentúry a vydavateľstvá, tvorí sa konkurenčné prostredie. Po roku 1997 je vkus poslucháča  deformovaný komerčnými masmédiami (Fun rádio, 1990, Rádio Koliba, 1997, TV Markíza, 1996, Joj 2002). Darí sa zakladať agentúry a vydavateľstvá s centrom v Bratislave ako napríklad Albert Marenčin Vyd. PT, Diskant, H plus, Lux Communication, Music Forum, Hudobné centrum, Slnko Rec., Škvrna a Millénium. Všetky vznikli v čase začínajúcej hudobnej krízy vo svete a dokázali obstáť v konkurencii.

Po roku 1989 sa v Bratislave zakladajú kluby Čierny havran, Rock-Pop-Jazz klub, Momko klub, Tatra klub, VŠVU klub, ktoré usporiadavajú jazzové a rockové koncerty. V rámci Kultúrneho leta sa organizujú jazzové vystúpenia na nádvorí Primaciálneho námestia ako open air podujatie. V roku 1991 sa po koncertoch na Bratislavských jazzových dňoch v PKJO konali  jam session v klube Rock Pop Jazz na Jakubovom nám. V ďalšom roku sa BJD presunuli späť do Estrádnej sály kvôli možnosti koncertného zážitku z jazzu, ale aj väčšej kapacite, pretože množstvu poslucháčov a fanúšikov už Spoločenská sála nepostačovala (1992). Hralo sa paralelne na dvoch pódiách. Druhá Spoločenská sála slúžila skôr na vytvorenie klubovej atmosféry, kde mohli hudobníci  improvizovať. Boli tu stoly, kde obsluhovali čašníci medzi publikom, väčšinou tu účinkovali hudobníci, ktorí neboli hviezdami jazzového neba, ale hrali profesionálny a kvalitný jazz. Začína sa diferencovať medzi klubovým, koncertným jazzom, ale aj zábavou. V roku 1992 sa v tretí deň BJD publikum spontánne pustilo do tancovania, čo sa stalo zvykom pri zostavovaní programu najmä po roku 2 000. Do dramaturgie sa dostávajú aj nejazzové skupiny z oblasti world music, latinsko-americkej hudby (Chucho Valdés & The Afro-Cuban Messengers, 2011), minimal music a elektronickej hudby  (Gogo Penguin, 2016), elektroswingu (Caro Emerald, 2016), podujatie sa mení na multi-žánrový festival a nevyhne sa ani komerčným tlakom s účasťou spevákov z pop music.

O 26. ročníku BJD napísal kritik: „Tohtoročné BJD Horizont … sa prehupili do nového štvrťstoročia svojej existencie naozaj veľkoryso. Vyťažili obe koncertné sály bratislavského PKO a oproti minulému jubilejnému ročníku ponúkli kvantitatívne bohatší program, pestrejší štýlový záber a v špičkách opäť presvedčili o odôvodnenosti svojho váženého postavenia medzi európskymi festivalmi.“ Kritik vyzdvihol vrcholy jednotlivých večerov, ku ktorým patrilo vystúpenie amerického speváka Kurta Ellinga a hovorí, že „koncertná prezentácia v prípade takéhoto fenoménu ukázala pochopiteľne ďaleko viac, než ako sa kedy vošlo na ktorúkoľvek z jeho nahrávok.“ Ocenil „živočíšny prístup“ k hre na saxofóne Jamesa Cartera, ktorý bol „školou rozširovania zvukových možností nástroja.“ V recenzii však upozorňuje na „večné festivalové problémy s nekvalitným ozvučením.“[83]

Z jazzových hviezd, účinkujúcich na BJD, treba spomenúť také osobnosti ako Marcus Miller (2003, 2017), Richard Bona (2006), Jimmy Smith (2004), Mike Stern (2007, 2014), Bill Evans (2007), Al Jarreau (2008), Trombone Shorty (2010), Robert Glasper (2011), Dianne Reeves (2012), Victor Wooten (2014), Esperanza Spalding, Gregory Porter (2015), Ray Hargroove (2017) a  iné. Festival si na rozdiel od iných postsocialistických krajín, kde jazzové festivaly zanikli,[84] udržal kontinuitu až do súčasnosti. Niektorí účinkujúci koncertovali po BJD aj v ďalších slovenských mestách v Komárne, Nitre, Žiline, Košiciach a festival je tak napojený aj na dianie na Slovensku. Patrí k neodmysliteľným podujatiam Bratislavy a má veľmi dobré renomé medzi zahraničnými hudobníkmi. V roku 2012 sa o ňom vyjadrila Dianne Reeves v rozhovore: „…keď vidím váš program, tak sem prišiel už takmer každý. Tohto roku tu máte aj Grace Kelly, to je naozaj mimoriadna hudobníčka.“[85]

 

Bratislava v novom miléniu

V Bratislave majú v 90. rokoch zastúpenie Warner Music (1996), Universal Music (1994), BMG-Ariola. Následkom krízy v hudobnom priemysle v roku 2011 Warner Music^[86] odchádza z Bratislavy a má zastúpenie pre slovenský trh už len v Prahe. BMG v roku 2003 zrovnoprávňuje cenu slovenských a zahraničných titulov na 350SK, ale v roku 2003 BMG a Universal odchádzajú a už majú len distribútorov na Slovensku prostredníctvom vydavateľstiev Forza, Závodský, alebo distribuujú CD na Slovensko priamo predajcom cez pražskú pobočku.^[87]

Nové milénium prináša aj črty veľkomestského hudobného priemyslu. Čarovné malé hudobné obchody sa dostávajú do konkurencie väčších predajní a najmä internetového obchodovania. Bratislava mala svoj hudobný kútik na Medenej ulici, kde sídli Hudobný fond s predajňou nôt a kníh o hudbe Musica Slovaca, obchod s CD Dr. Horák, malý antikvariát s knižkami a vinylovými LP Klausove klenoty, predajňa gitár Dowina, hudobný klub Nu Spirit Bar a dva obchody s hudobnými nástrojmi Mada a Music Avenue 21. V roku 2015 oba obchody Mada a Music Avenue 21 zlikvidovali, pretože následkom rekonštrukcie Štúrovej ulice v roku 2014 prišli o takmer  60-70% zisky.  Obchody boli atraktívne aj preto, že ich navštevovali hudobníci ako Juraj Griglák, Henry Tóth, Ján Berky Mrenica ml., Marián Greksa, Martin Valihora.^[88] Naopak, pôvodne malá predajňa hudobnín, založená koncom 90. rokov v bratislavskom Starom meste, sa zmenila na Musiker, veľkoobchod hudobných nástrojov v petržalskom Auparku (2001) a ďalšími predajňami v Žiline, v Košiciach a v Bory Mall na okraji Bratislavy (2017).^[89]

Rôzne negatívne prvky, ktoré so sebou prináša liberalizácia prostredia, zabrzdilo nadšenie pre importované koncertné podujatia. Patrili k nim neustále sa zvyšujúca cena vstupného, existenčné problémy spoločnosti, nedostatok sponzorov, nezamestnanosť mládeže, kriminalita a delikvencia prejavujúca sa pri veľkých podujatiach. Importované koncertné podujatia prestali plniť informatívnu úlohu a recepcia sa presunula z koncertov viac na zvukové nosiče. Spomenuté negatívne momenty v slovenskom hudobnom živote prelomil prakticky až koncert  Stinga v roku 2000, ktorý opäť zaznamenal veľký ohlas. Jedným z dôvodov vypredaného koncertu a veľkej úspešnosti bol všeobecný postoj k hudbe Stinga ako k stálej kvalite, ale aj celkové zvyšovanie životnej úrovne obyvateľstva. Koncert zasiahol rovnako poslucháča vážnej hudby, jazzovej, rockovej hudby, ako i konzumného poslucháča. Sting vystúpil v Bratislave aj v roku 2011 a 2018.

Po roku 2000 sa realizujú ďalšie aktívnejšie a systematickejšie ambície usporiadateľov v hudobných multižánrovo zameraných kluboch v Bratislave ako Hlava XXII, kde sa počas jedného mesiaca uskutoční viac ako 15 jazzových koncertov, Babylon, Nu spirit club (2001). V klube Hlava XXII účinkovalo množstvo svetových hviezd od jazzu, blues, funky, pop, latino až po ethno music a rock. Konal sa tu  Jazz Festival Bratislava, zameraný na moderný európsky a svetový jazz, netradične ponímaný ako Bratislava v cyklus jazzových koncertov, uskutočňovaný od septembra do decembra (2008 – 2010 dramaturg Nikolaj Nikitin)^[90]. Dlhodobú tradíciu si udržiava DK Lúky v Petržalke, kde sa organizuje podujatie Livin´ Blues od roku 1992. Situácia v jazze sa rýchlo mení, počet koncertov sa vyrovná množstvu v iných veľkomestských metropolách vo svete.

Začína sa prejavovať problém väčšej ponuky koncertov než je dopyt poslucháča, s ktorým sa bratislavské publikum a organizátori začínajú vyrovnávať až koncom druhej dekády nového milénia. K pôvodným BJD pribudnú ambície ďalších organizátorov v podobe festivalu NuJazzDayz (od roku 2002, premenovaný na NouveauNu v roku 2009), Martin Valihora organizuje festival One Day Jazz Festival (od 2008), agentúra Safončík Jazz Production ponúka bratislavskému publiku veľké jazzové koncerty amerických hviezd ako Wayne Shorter, Herbie Hancock, Gary Burton, Chick Corea, Stanley Clarke & Lenny White (2009 – 2011) v bratislavskej Inchebe. Aj do jazzových klubov prichádzajú veľké hviezdy, čím sa jazzová subkutúra zužuje na elitnú bratislavskú societu, keď v NuSpirit klube vystupuje dvakrát Robert Glasper Experiment, v roku 2012 a 2014. S touto novou situáciou sa vyrovnáva aj najstarší festival BJD, keď organizuje Jarné BJD (po prvý raz v roku 2008) a pokračuje tradične v októbri uskutočňovaných jesenných BJD. Po uzavretí PKO sa BJD preniesli do výstavných priestorov veľtrhu Incheba v Petržalke 2011. Aj keď mnohí nostalgicky spomínali na časy v PKO a jeho genius loci, podujatie sa v Inchebe premenilo na moderný európsky veľkomestský festival, kde sa koncertuje naraz na dvoch pódiách.

Vyhľadávajú sa netradičné miesta na podujatia. Koncerty na hrade Devín pod otvoreným nebom s historickou atmosférou slovanskej Veľkej Moravy, pod názvom Tribute to Freedom (od roku 2009), Hudba Európy (2016) sa stávajú symbolickým miestom slobodných podujatí, pretože priamo pod Devínom bol plot z ostnatých drátov, rozdeľujúci Bratislavu na dva svety západu a východu. Bratislava nemá vhodné miesto na organizovanie mega koncertov z hľadiska akustiky a atmosféry. Tak sa uskutočňujú takéto podujatia v NTC Aegon Aréna pre viac ako 6 tisícové publikum. Konali sa tu koncerty Diana Krall (2009), Gipsy Kings (2018), James Blunt, Lenny Kravitz (2018), Anastacia (2009, 2018), Goran Bregović  Wedding and Funeral Band (2017), avšak nezaobišli sa bez sťažností obyvateľov na hluk počas konania podujatí.

Populárna hudba v Bratislave sa šíri prostredníctvom individuálnych koncertov, nemá festivalový formát podobný Bratislavskej lýre. Koncerty sa uskutočňujú vo veľkých niekoľkotisícových halách, ako napríklad Zimný štadión Ondreja Nepelu, kde po rekonštrukcii (2009 – 2011) vystúpili skupiny a speváci Ramstein, Beyoncé, Sting (2011), Andrea Bocelli (2013, 2017), Helena Vondráčková (2017), Karel Gott (2018), Elán (2016, 2018), Hans Zimmer, Eros Ramazzotti, Jose Carreras  (2016) a iní. Pod holým nebom na Tyršovom námestí s bezplatným vstupom sponzoroval mobilný operátor T-Mobile koncert Eltona Johna (2005) pre 30 000 ľudí. Predskokanmi boli skupina Desmod a Zuzana Smatanová.[91] Bratislava má síce črty veľkomesta aj vzhľadom návštevnosť takýchto megakoncertov, ale nie je jediným miestom na Slovensku, kde sa takéto koncerty konajú. V roku 2012 napríklad účinkovali Guns ´N´Roses v Piešťanoch, Nazareth v Nových Zámkoch (2018) a v Steel Aréne v Košiciach. Festivaly sa konajú po celej Slovensku, či už je to festival Pohoda v Trenčíne (1997), Dobrofest v Trnave (1992) a vyrovnajú sa charakterom bratislavským podujatiam.

V tradícii plesov a bálov sa znova pokračuje aj po roku 1989. Špecifikom je, že sú organizované ako hudobne a žánrovo vyprofilované tanečné zábavy pre konkrétne subkultúry. Väčšinou sa plesová sezóna začína Plesom v opere (od roku 1998) a trvá až do polovice marca. Z týchto podujatí menujme záhorácky ples, ples východniarov, ples golfistov, vegetariánsky ples a i. Osobitú tradíciu má Country bál na Dunaji (od 1983)[92]. Napríklad v roku 2005 sa v PKO začalo tancovať večer o 19:00 až do rána „na Hlavnom pódiu, tzv. Veľký tanečný saloon bol v Spoločenskej hale, vo Vstupnej hale bol Malý tanečný saloon a Nočný klub mal svoju scénu v Malej sále PKO. Na country bále vystúpili české a slovenské skupiny.“^[93] Po zrušení PKO sa country bál preniesol do Podunajských Biskupíc (2015) a do KD na Vajnorskej (2016).

Slovenské hviezdy pop music sa v priebehu roka prezentujú na bratislavských podnikových a firemných party (eventy), pozývajú ich na plesy, kde účinkujú live. Po zaniknutej Bratislavskej lýre sa obnovuje aj súťaž pop music, nie je to však súťaž pesničiek, ale spevákov-interpretov. Slovensko hľadá Superstar bolo prvou televíznou pop music show s prvkami reality show v roku 2004, ktoré preberalo formát z celosvetovo populárnych relácií Pop Idol v licencii spoločnosti Freemantle. Na jednej strane tu dostali príležitosť všetky slovenské talenty a objavené talenty ako Katarína Koščová, Martina Šindlerová, Samo Tomeček a iní. Porotu tvorili etablované osobnosti slovenskej pop music, pôsobiace v Bratislave, Laco Lučenič, Julo Viršík, Pavol Habera a Lenka Slaná. Na druhej strane však takýto formát schematizoval a unifikoval všetky jedinečné formáty, dovtedy charakteristické pre jednotlivé národné televízne projekty. Charakter mestskej bratislavskej kultúry sa tu začal strácať a vystupoval skôr v podobe globálnej televíznej show. Idea, ktorú sledovala BL, podnietiť vznik pôvodnej slovenskej autorskej piesne, sa na reality show stala nepodstatnou, pretože zdôrazňovala interpretáciu a zábavnú show. Kvalita domácej piesňovej produkcie jednoznačne poklesla. Najlepších 100 súťažiacich z úvodných kôl v Košiciach, Banskej Bystrici, Žiline a v Bratislave postúpilo do záverečného kola v Bratislave. Po veľkých televíznych pop music projektoch ako Slovensko hľadá Superstar prichádza  snaha o prepojenie trhu na česko-slovenský v podobe prvej spojenej show Česko Slovensko má talent. V mestskej časti Petržalka v Expo Aréne v areáli najväčšieho bratislavského výstavného komplexu Incheba, prebiehali castingy, ktoré sa potom vysielali pre verejnosť v TV Joj v roku 2010.

 

Táto práca bola podporovaná Agentúrou na podporu výskumu a vývoja na základe Zmluvy č. APVV-14-0681.

Bibliografia:

BAKIČOVÁ, Veronika: Hudobný kabinet Univerzitnej knižnice v Bratislave.  Múzeum, 2018, č. 2.

BALOGH, Alexander: Traditional? Revival? Áno aj, ale hlavne All (old) stars. Denník N, [online], ˂https://dennikn.sk/621803/traditional-revival-ano-aj-ale-hlavne-all-old-stars/>. [cit. 30. nov. 2016].

BERKA, Tomáš – FREŠO, Fedor: Rocková Bratislava. Bratislava: Slovart, 2013.

BITUŠÍKOVÁ, Alena:  Slovakia: An Anthropological Perspective on Identity and Regional Reform. In Region, State and Identiny in Central and Eastern Europe (eds. Judy Batt, Kataryna Wolczuk), London-Portland, New York: Frank Cass, 2002, 41 – 64.

Bratislavská lýra. Večerník XII, (12.VI.1968), Bratislava, 1.

Bratislavská lyra. Lidová demokracie XXIV, (13.VI. 1968), Praha, 6.

(brn): V PKO bude opäť Vianočný Country Bál. Bratislavské noviny III/22, 23. novembra 2000, 5.

BROŽÍK, Vladimír: Bratislavská lýra ´83. Hudobný život XV/13, (1983), 4.

BROŽÍK, Vladimír: Bratislavská lýra ´84. Hudobný život XVI/13, (1984), 1.

BS: Lýrové pódium. Televízia, (16.1.1984), Bratislava.

CIBULKOVÁ, M.: Zahraničné hviezdy na Bratislavskej lýre, vtedy.sk, [online], ˂https://www.vtedy.sk/zahranicne-hviezdy-na-bratislavskej-lyre>. [cit. 29. júna 1998].

Čo, kde, kedy. Večerník VII/73, (27. marca 1963), 3.

ČTK, rum: 30. květen 1989: Stevie Wonder zpíval Praze! Blesk.cz, [online], ˂http://www.blesk.cz/clanek/zpravy-20-let-od-revoluce/116226/30-kveten-1989-stevie-wonder-zpival-praze.html>. [cit. 30.5.2009].

DLOUHÁ, Nina: Munchner All Stars. PKOJF, 16.2.1964, Melodie II/2, (1964), 38 – 39.

DLOUHÁ, Nina: Strhující Angličané. Večerní Praha XIV, (14.VI. 1968).

Dnes ouvertúra Bratislavskej lýry. Smena XXI, 13.VI.1968, Bratislava, 1.

Dokumentačné pramene Hudobného múzea SNM v Bratislave, fond Bratislavská lýra MUS LXXXVIII.

(ch) Postrehy z Lýry. Hudobný život I/11, (1969), 6.

Festival Rock Pop Bratislava. Sme [online], ˂https://www.sme.sk/c/2124464/festival-rock-pop-bratislava.html>. [cit. 21.6.1995].

HLADÍK, Dalibor: Zlatá Bratislavská lýra putuje na Maltu. Sme [online],  ˂https://www.sme.sk/c/2156997/zlata-bratislavska-lyra-putuje-na-maltu.html>. [cit. 29. júna 1998].

HUSÁROVÁ, Lucie: V roce 1989 začaly tát hudební ledy. Do Prahy dorazi i Stevie Wonder. Ranní Radiožurnál, [online],  ˂http://www.rozhlas.cz/radiozurnal/zajimavosti/_zprava/v-roce-1989-zacaly-tat-hudebni-ledy-do-prahy-dorazil-i-stevie-wonder–1356116>. [cit. 29. května 2014].

I.W.: Anglická lekcia proti kopírovaniu, Chris Barbers Jazz Band v Bratislave. Večerník VII/75, (29. Marca 1963), 3.

JASLOVSKÝ, Marian – LIPA, Peter: Džezáky, doba a scéna. Bratislava: Slovart, 2014.

JURÍK, Marian: Bratislavská lýra. Smena XXI, (19.VI.1968).

KAJANOVÁ, Yvetta. BJD 1996. Sme 4 a 49/230, (24.10.1996), 13 – 16.

KAJANOVÁ, Yvetta: Slovenský jazz, kontexty a súvislosti. Bratislava: UK, 2014.

KALINA, Ján: Pesničky pri Dunaji. Bratislavská lýra 1969. Hudobný život I/9, (1969), 1.

KÁBRT, Jan: Elton John zpíval Bratislavě. Zdarma. iDnes.cz, [online], ˂https://kultura.zpravy.idnes.cz/elton-john-zpival-bratislave-zdarma-d7j-/hudba.aspx?c=A050601_223120_hudba_lf>. [cit. 1. června 2005].

KOPCSAY, Márius: Dobrá hudba bola podpultový tovar. Pravda. Kultúra, [online], ˂https://kultura.pravda.sk/hudba/clanok/37975-dobra-hudba-bola-podpultovy-tovar/>. [cit. 27.6.2010].

KRÁL, Juraj: Nedožitých 41. Extraplus, [online], ˂http://archiv.extraplus.sk/3865/nedozitych-41>. [cit. október 2007].

LÁBSKA, Yvetta: Gitariáda, skupiniáda alebo rockiáda? Rytmus 36/5, (1985), 28.

LÁBSKA, Yvetta: Vysoká úroveň koncertu. Piate folkové Folkfórum. Rytmus 36/7, (1985), 26.

LÁBSKA, Yvetta: Blues na Dunaji. Vygradovaný večer. Populár 17/4, (1985), 1-3.

LÁBSKA, Yvetta: Z džezových stried. Hudobný život XX/24, (1988), 4.

LÁBSKA, Yvetta: Lýrová predohra Stevieho Wondera. Literárny týždenník  II/25, (1989), 13.

LÁBSKA, Yvetta: Horúci kolotoč džezu. 14. Bratislavské džezové dni. Literárny týždenník 1/11, (1988), 15.

LÁBSKA, Yvetta: 10. Bratislavské džezové dni v znamení free. Ešte jeden pohľad na najvýznamnejšie džezové podujatie. Rytmus 36/2, (1985), 28 – 29.

LÁBSKA, Yvetta – LIPA, Peter: Poraďte, ako ďalej! O džeze, Lýre, obecenstve, džezových dňoch a o sebe hovorí Peter Lipa. Hudobný život XX/15, (1988), 9.

lad: Festival s novými ambíciami, Druhá časť úvah o tohtoročnej Bratislavskej lýre. Večerník XXV, (26.V.1981).

LEGÉŇ, Marek: Muziker má veľké plány, raz by chcel hrať prvé husle v Európe. eTrend.sk, [online], ˂https://www.etrend.sk/trend-archiv/rok-2017/cislo-32/prerastli-slovensko-teraz-chcu-dobyt-europu.html>.  [cit. 9.8.2017].

LEHOTSKÝ, Oskar: Bratislavská lýra (1966-1998). Hudobný život XLVIII/10, (2016), 26 – 28.

MÁCHA, Zbyněk: Přijede Peter Seeger. Melodie II/3, (1964), 39.

MIŠKOVIČ, Dušan & REHÁK, Oliver: Ako v Bratislave zomrela hudobná ulica. Denník N, [online], ˂https://dennikn.sk/154147/co-nezvladli-e-shopy-dokoncili-bagre-preco-stichla-hudobna-ulica-v-bratislave/>. [cit. 19. júla 2015].

MÜLLER, Richard: Bratislavská lýra 1981. Populár XIII/11, (1981), 14.

M.P.: Bratislavská lýra ´77. Hudobný život IX/13, (1977), 7.

MTZ, Prínos pre celú populárnu hudbu. Večerník XXVI, (31.V.1982).

Oh Wonder Concert Setlists & Tour Dates. [online],˂https://www.setlist.fm/search?query=artist:%28Stevie+Wonder%29+date:%5B1989-01-01+TO+1989-12-31%5D>. [cit. 9. March 2018].

Oldies Radio: Unikátní koncert Manfred Mann z Československa na CD Manfred Mann Beyond The Iron Curtain, Doo Wah Diddy Diddy, Live in Bratislava 1965. Oldiesradio, [online], ˂http://www.oldiesradio.cz/clanky/novinky/unikatni-koncert-manfred-mann-z-ceskoslovenska-na-cd/>. [cit. 2.12.2015].

PIŠŤANEK, Peter: Môj „osemdesiaty deviaty“, Sme, [online], ˂https://domov.sme.sk/c/5103921/peter-pistanek-moj-osemdesiaty-deviaty.html>. [cit. 12.nov. 2009].

(Ps) Džezový koncert. Večerník VII/53, (4.3.1963), 3.

REBRO, Augustín: Bratislavské jazzové dni Horizont  2000. Hudobný život XXXII/11, 2 000, 46.

Recenze: Smrští hitů a skvělým zpěvem Beach Boys přebili pachuť revivalu, iDnes.cz, [online],  ˂https://kultura.zpravy.idnes.cz/recenze-koncert-beach-boys-d0d-/hudba.aspx?c=A170611_020049_hudba_vha>. [cit. 11. júna 2017].

REHÁK, Oliver: Hudba na Slovensku – biznis alebo strata? HN Kultúra, [online], ˂https://style.hnonline.sk/kultura/50487-hudba-na-slovensku-biznis-alebo-strata>. [cit. 4.12. 2001].

ROHÁL, Robert: Legendy československé populární hudby. 70. a 80. léta. Praha: Grada, 2014.

ROZSÍVAL, Jaroslav: Speváčka Dianne Reeves. Skjazz.sk, [online], ˂http://archiv.skjazz.sk/rozhovory.php?zobraz=9078>. [cit. 3.12.2012].

–s-, Piesne so zárukou kvality. Populár  XVI/10, (1984).

SEDLÁK, Miro: Forzu už distribúcia vo veľkom nebaví. Trend, [online], ˂https://www.etrend.sk/firmy/forzu-uz-distribucia-vo-velkom-nebavi.html>. [cit. 2.1.2003].

SKALKA, Miloš: Lyra v roce jedna. Květy XXXIX, (13.VII.1989), 47.

Slash už v piatok v Bratislave! Sme 3 a 48, (12.VI.1995), 4.

SLYŠKO, Branislav: Bratislavské džezové dni 1983. Hudobný život XV/23, (1983), 1, 5.

SLYŠKO, Branislav: Bratislavské džezové dni 1986. Hudobný život XVIII/22, (1986), 1.

SLYŠKO, Branislav: Bratislavské džezové dni 1987. Hudobný život XIX/23, (1987), 1.

SLYŠKO, Branislav: Bratislavské džezové dni 1988. Hudobný život XX/25, (1988), 1.

SLYŠKO, Branislav: Bratislavská lýra 1989. Hudobný život XXI/14, (1989), 3.

SLYŠKO, Branislav: Bratislavská lýra 1985. Hudobný život XVII/13, (1985), 1.

SLYŠKO, Branislav: Bratislavská lýra 1988. Hudobný život XX/14, (1988), 1.

SNOPKO, Ladislav: Donovan v Bratislave. Populár XV/9, (1983), 11 – 14.

STANISLAV, Ivan: Lýra nesúťažná,  1969. Hudobný život I/11, (1969), 6.

SZABÓ, Ivan: Bratislavská lýra, najslávnejší hudobný festival v Československu. Bratislava: Albert Marenčin – PT, 2010.

TARAGEL, Dušan: Diskdžokeji. Sme, Kultúra, [online], ˂https://kultura.sme.sk/c/4731138/diskdzokeji.html>. [cit. 23.4.2009].

TASR: Legendárne bratislavské Véčko opäť ožilo. HN, Kultúra, [online], https://style.hnonline.sk/kultura/545906-legendarne-bratislavske-vecko-opat-ozilo>. [cit. 12.7.2013].

TESAŘ, Milan: Elán, Rock na život a na smrť, História jednej legendy. Bratislava: Champagne avantgarde, 1992.

Tradičný country bál na Dunaji. Topky.sk, [online], ˂http://www.topky.sk/cl/5/64685/Tradicny-country-bal-na-Dunaji>. [cit. 12.04.2005].

Traditional Club Bratislava. [online], ˂http://www.traditional-club.sk/1966-1970.html>. [cit. 6.3.2018].

Týždeň vo filme, SFÚ 1989, [online], ˂https://www.youtube.com/watch?v=hPlalqynAcA>. [cit. 1.3.2018].

TŮMA, Jaromír: Amanda Learová. Melodie XIX/8, (1982), 247 – 248.

VÁROSSOVÁ, Elena: „Ján Lajčiak and the Criticism of Cultural Conservatism“. In  Language, Values and The Slovak Nation, (eds. Tibor Pilchner & Jana Gašparíková), Washington: Slovak Philosophical Studies I, Paideia Press & The Council for Research in Values and Philosophy, 1994, 51 – 52.

V klube Hlava XXII tento týždeň odštartuje jazzový festival, Hudba.sk, [online], ˂https://hudba.zoznam.sk/spravy/2008-09-16-v-klube-hlava-xxii-tento-tyzden-odstartuje-jazzovy-festival/>. [cit. 16.09.2008].

VRBOVÁ, Marie: V Bratislavě na Lyře, Čryřiadvacetiletá. Sedmička, Praha, (11.VIII.1989), 8.

WASSERBERGER, Igor: V Traditional Clube, Rozhovor o problémoch tradičného džezu. Hudba – spev – tanec V/3, (1963), 12 – 13.

WASSERBERGER, Igor: Rosengren, džez a organizácia. Melodie 2/6, (1964), 84.

ZELENAY, Pavol – ŠOLTÝS, Ladislav: Hudba, tanec, pieseň. Zrod a prvé kroky slovenskej modernej populárnej hudby. Bratislava: HC, 2008.

ZEMAN, Ľuboš: Horúci import na Bratislavskej lýre. Hudobný život II/13, (1970), 7.

Ze světa. Melodie XIX/11, (1982), 333.