Hudba a spev v Biblii

Hudba a spev v Starom zákone

         Početné narážky na hudbu a spev v Starom zákone[1] (ďalej SZ) potvrdzujú fakt, že hudba a spev tvorili dôležitú súčasť spoločenského, kultúrneho a náboženského života starých Izraelitov. Tí mohli v tejto oblasti bohato čerpať od svojich susedov, ktorí mali dlhú a rozvinutú hudobnú tradíciu (Sumeri, Egypťania, Babylončania, Asýrčania, Feničania, Kanaánčania a ďalší).[2] Napriek našim slabým znalostiam, obmedzených primárne na textové pramene môžeme konštatovať, že tieto zdroje informácií sú „oveľa výrečnejšie a významnejšie než všetky ostatné antické záznamy o hudbe, okrem tých v gréčtine. V skutočnosti biblické odkazy na hudbu sú prvými záznamami v ľudských dejinách, ktoré umožňujú komplexný náhľad do hudobnej kultúry ľudí vrcholnej antiky.“ píše Sendrey.[3] Pri výskume hudobnej kultúry starovekých Izraelitov bádatelia pracujú s komparatívnymi prístupmi (hlavne komparatívna lingvistika), v rámci ktorých sú rôzne hudobné zmienky v SZ porovnávané s ostatnými starovekými textami. Nové poznatky priniesla aj archeológia v oblasti vzhľadu niektorých nástrojov (harfa, lutna, cimbal, flauta, lýra a ďalšie), bežne používaných v staroveku (antika, Egypt a Predný východ).[4] Podľa Brauna na rozdiel od predchádzajúcich muzikologických štúdií „sú najspoľahlivejším primárnym zdrojom informácií o hudobnej kultúre starovekých Izraelitov/Palestíncov bezpochyby archeologicko-ikonografické doklady.“[5] Braun skutočne oproti starším prácam, ktoré vychádzali hlavne z textových materiálov (Stainer, Sachs, Sendrey),[6] opiera svoje závery takmer výlučne o archeologické a ikonografické materiály. Na tie narazí čitateľ jeho monografie na viacerých stranách. Napriek novým poznatkom, obohateným o objavy na poli archeológie, sú stále mnohí bádatelia opatrní pri vynášaní všeobecných „súdov“ o povahe a podobách hudobnej kultúry, nástrojov a speve starovekých Izraelitov.

S prvou zmienkou o hudbe sa stretávame v mýto-poetickom úvode knihy Genezis, v genealógii Kaina: „20 Ada porodila Jabála, ktorý sa stal praotcom tých, čo bývajú v stanoch pri stádach. 21 Jeho brat sa volal Jubál; on sa stal praotcom všetkých, čo hrajú na citare a flaute.“ (Gn 4:20-21) Biblisti upozorňujú na výskyt podobných mýtických zoznamov praotcov a zakladateľov rôznych remesiel (medzi patrí aj hudba) v mezopotámskych mýtických tradíciách.[7] Autor textu situuje vznik hudby a logicky aj spevu do pastorálneho prostredia, kde sa prvýkrát stretávame aj s hudobnými nástrojmi citarou/harfou a flautou (heb. kinnôr – harfa, citara; heb. ûḡāḇ – flauta, skupina píšťal). Zmienka o harfe/citare hneď v úvode prvej biblickej knihy a následne početné zmienky v SZ (v SZ sa spomína 42x) vedú viacerých bádateľov k záveru, že šlo o značne rozšírený a obľúbený hudobný nástroj.[8] Prvou zaznamenanou piesňou v SZ je „pieseň“, ktorú predniesol Lemech svojim dvom ženám potom, čo zabil prvého biblického vraha, prekliateho Kaina, : „„Ada a Cilla, počujte môj hlas, Lemechove ženy, načúvajte mojej reči! Zabil som muža, ktorý ma poranil, mládenca, ktorý ma udrel. 24 Ak je pomsta za Kaina sedemnásobná, za Lemecha je sedemdesiatsedemnásobná.““ (Gn 4:23). Ide o poetický text vysokej kvality pozostávajúci z troch distichov. Autor využíva viacnásobný paralalelizmus, ktorý je všeobecne obľúbenou figúrou v hebrejskej poézii a obsahuje prvky rýmu (viacero slov nápadne končí na samohlásku i).[9] Pieseň je akousi ódou na vraždu s trpkou príchuťou fatálnej odplaty, ktorú na seba privoláva páchateľ vraždy („pomsta za Kaina sedemnásobná, za Lemecha je sedemdesiatsedemnásobná“).

            Prekvapivo najviac informácií máme o hudobných nástrojoch, o ktorých sa SZ zmeňuje priamo. Ako však uvádza väčšina odborníkov, aj napriek mnohým narážkam a zmienkam nám chýbajú bližšie informácie o ich vzhľade či funkcii. Hudobné nástroje  starých Izraelitov nemožno posudzovať ani klasifikovať na základe moderných typológií hudobných nástrojov. Učenci ich preto rozdeľujú do troch skupín: strunové, dychové a bicie nástroje.[10] Názory na ich funkciu a vzhľad sa rôznia a v podstate môžeme konštatovať, že dodnes pri mnohých nástrojoch nevieme, ako vyzerali. Biblické texty „neobsahujú žiadne náznaky tvaru ani techniky týchto nástrojov, a sotva (nájdeme) nejaké indície ich zvukových vlastností.“[11] Bádatelia sa usilujú rekonštruovať ich tvar aj na základe etymologických výkladov, tie však majú zväčša viac špekulatívny charakter a nemožno ich považovať za relevantný dôkaz. Napríklad tvar nástroja, ktorý sa zvykne prekladať ako lutna či harfa (porov. 1 Sam 10:5; 2 Sam 6:5, v SZ sa vyskytuje 28x), heb. nēḇel a gr. psaltērion, sa niektorí snažili rekonštruovať na základe príbuznosti s hebrejským koreňom nbl (džbán, nádoba, kožená fľaša, ale tiež lutna či harfa) a tvrdili, že nēḇel mal tvar džbánu (mohol sa dokonca podobať gajdám).[12] O iných nástrojoch toho vieme na základe ich výskytu v SZ viac. Napríklad harfa či citara (heb. kinnôr) sa spomína už v prvých kapitolách Biblie (Gn 4:21; 31:27). Išlo o malý prenosný nástroj, o ktorom nevieme, či sa naň hralo rukou alebo plektrom (trsátko, brnkadlo). Tento nástroj si čitateľ Biblie najčastejšie spája s postavou mladého pastiera a neskôr kráľa Dávida, ktorý naň hrával (1 Sam 16:16-23). Pravdepodobne sa vyrábal z cyprusového dreva (porov. 2 Sam 6:5). kinnôr sa používal ešte dávno pred vznikom SZ, pravdepodobne v polovici 3 tisícročia pred n. l.[13] Ako ukazujú ďalšie zmienky v SZ, používal sa aj pri bežnom hraní (Gn 4:21; 31:27; 1 Kr 10:12; Jób 21:12; Iz 5:12; 23:16; Ez 26:13), aj v kultickom živote (2 Sam 6:5; 1 Krn 13:8; 15:16; Neh 12:27; Ž 33:2; 98:5).[14] Ďalším najčastejšie uvádzaným hudobným nástrojom v SZ (74x) je trúbka (heb. šôpār). Išlo o dlhý roh so zahnutým koncom, ktorý sa používa pri zvolávaní do vojny či pri náboženských príležitostiach. Čitatelia Biblie si ho zväčša vybavia pri zázračnom dobývaní mesta Jericho (Joz 6:1-20). Keď vojsko za sprievodu trúbenia na šôpār začne kričať, hradby mesta sa zrútia a Izraeliti vyplienia mesto (Joz 6:20-26). „Šofar je jediným nástrojom starovekých Izraelitov, ktorý prežil tisícročia vo svojej pôvodnej podobe a ktorý sa dodnes používa v židovskej liturgii, hoci už v obmedzenej miere,“ uvádza Sendrey.[15] Židia tento nástroj pravdepodobne prevzali od Asýrčanov.[16] V rabínskej literatúre je tomuto nástroju venovaná dôsledná pozornosť, hlavne pre jeho liturgickú funkciu.[17] SZ sa zmieňuje aj o ďalších nástrojoch, o ktorých máme tiež len čiastočné či minimálne informácie a sme odkázaní na dohady. V odbornej literatúre sa môžeme stretnúť s píšťalou (heb. hālîl – píšťala, flauta; 1 Sam 10:5; 1 Kr 1:40; Iz 5:12; 30:29; Jer 48:36); s cimbalmi (gr. kymbalon, prekladajú sa ním v SZ heb. mesiltajim a selselîm, 2 Sam 6:5; Ž 150:5); so zvončekmi (heb. paamôn) a s tamburínou či bubnom (heb. tōp, Gn 31:27; Ex 15:20; Sd 11:34; 1 Sam 10:5; Ž 150:4).[18] Ďalšiu skupinu tvoria hudobné nástroje spomínané v knihe Daniel v časti napísanej v aramejčine (hudobné nástroje sú tu uvedené v gréčtine, aramejčine a hebrejčine), o ktorých toho tiež veľa nevieme (Dan 3:5,7,10,15).[19]

Obrázok 1 Mezopotámske, egyptské a kanaánske typy lýr[20]

Z hľadiska funkčnosti a využitia môžeme rozdeliť hudbu a spev v SZ na svetské a kultické/liturgické účely. Takéto rozdelenie však nemožno považovať za kategorické, pretože hranica medzi sakrálnym a profánnym[21] nebola v religióznej spoločnosti starovekých Izraelitov tak striktne definovaná, akoby sme si dnes predstavovali. „V izraelskej sekulárnej hudbe malo spievanie populárnych piesní prakticky rovnakú dôležitosť ako spievanie žalmov v sakrálnej hudbe.“[22] Sendrey preto vyčleňuje viacero typov tzv. sekulárnych piesní, s ktorými sa môžeme v SZ stretnúť. Uvádzame niektoré z nich: vojenské piesne (Nm 21:14-15; 21:27-30), piesne triumfu (Ex 15:20; Sdc 5:1; 1 Sam 21:12; Iz 14:4), piesne pochodu (Nm 10:35-36; 2 Krn 20:21), pracovné piesne (Nm 21:17-18; Sdc 9:27; Iz 5:1; 16:10; 27:2; 65:8; Jer 25:30; 48:33; Oz 2:17), piesne lásky (Ž 45; Pies 2:14; 5:16; Ez 33:32), svadobné piesne (Gn 31:27; Jer 25:10; 33:11), tanečné piesne (Ex 15:20; 32:18-19; 1 Sam 18:6-7; 21:12; 29:5; Ž 26:6; 68:26; 87:7) či piesne smútku a nárekov (2 Sam 1:18-27; 1 Kr 13:30; 2 Krn 35:25; Kaz 12:5; Jer 9:16-17; 22:18; Ez 27:30-32; Am 5:16; Zach 12:12-14).[23] Takáto typológia je samozrejme iba orientačná, polemická a nevystihuje rôzne synkretické piesne, o ktorých nevieme, či sa nepoužívali aj v kultickom kontexte. V niektorých prípadoch nás text jasne informuje, o aký typ piesne ide. Napríklad v Gn 31:27 vyčíta Lában Jákobovi, ktorý od neho utiekol s jeho dcérami Ráchel a Leou (obe boli už jeho právoplatné manželky), že by ho „radostne vyprevadil so spevom, s bubnami, s citarami.“ Text nenaznačuje žiaden kultický či náboženský význam používania hudby či spevu pri rozlúčke s dcérami. O biblických oslavách vieme, že sa na nich prevádzkovala hudba a spev v sprievode tanca. Počas hostín (Iz 5:12), pri vinobraní (Iz 16:10) či na svadbách (Jer 7:34; 1 Mak 9:37-39). Pri jednej príležitosti je predmetom oslavy a spevu vyhĺbenie studne (Nm 21:17-18). Z hľadiska žánru mohlo ísť o druh oslavných pracovných piesní.[24] „Kopanie životodarnej studne bola významná a slávnostná udalosť ako u Izraelitov, tak aj u orientálnych nomádov všeobecne,“ píše Sendrey.[25] O profánnom využívaní hudby a spevu môžeme hovoriť pri kráľovských či dvorných spevákoch a hudobníkoch (2 S 19:36, Kaz 2:8), pri pastierskej bukolickej hudbe a spevoch (1 S 16:16-18) či v speve prostitútok (Iz 23:15-16). Ďalšie prípady zdanlivo profánneho používania hudby však už také jednoznačné nie sú. Keď sa judský kráľ Jošafát vracal z víťazného vojenského ťaženia do Jeruzalema, vošiel spolu so svojimi mužmi do chrámu „s harfami, citarami a trúbami.“ (2. Krn 20:28). Zdanlivo „svetská“ záležitosť, ako vojenský konflikt, mala svoj sakrálny význam. Išlo tzv. „svätú vojnu“ a víťazstvo bolo pripísované Jahvemu, pretože „proti nepriateľom Izraela bojoval sám Hospodin.“ (2 Krn 20: 29)[26] Oslavu tohto víťazstva za sprievodu hudby a spevu tak nemožno považovať za príklad „svetského“ používania hudby a spevu. (porov. Ex 15:1-21; Sdc 5:1-31).

Hudba má v Biblii aj magicko-terapeutické účinky. V správe v 1 Sam 16:16-23 sa sluhovia kráľa Saula pýtajú: „16 Nech náš pán dá príkaz svojim služobníkom, čo ťa obsluhujú, aby vyhľadali niekoho, čo ovláda hru na citare. Ak by ťa niekedy prepadol zlý duch od Boha, zahrá ti na nej a uľaví sa ti.“ Hranie na hudobnom nástroji tu má mať pozitívne účinky na zdravie kráľa, ktorého „prepadol zlý duch“. Takéto liečivé účinky hudby na zdravie človeka sa vyskytujú v starovekom svete bežne. „Pre prvých ľudí bolo uctievanie bohov, mágia, liečenie a hudba súčasťou jednej a tej istej aktivity,“ píše Friedmann.[27] „Každé primitívne náboženstvo, založené buď na uctievaní prírodných javov, alebo na idolatrii, je vždy poznačené poverami a dodržiava všetky druhy magických obradov ako ochranu pred zlými duchmi a démonmi…V primitívnych náboženstvách bola hudba stále podriadená poverám a predstavovala významnú pomôcku v magických obradoch…Vzývanie božstva pomocou vysokého hlasu či hlasných nástrojov bolo prastarým zvykom vo všetkých primitívnych náboženstvách.“[28] Magicko-terapeutické využitie hudby nájdeme v šamanských tradíciách, gréckej mytológii (Orfeus a Apolón) či starovekej čínskej medicíne. Hudba slúžila ako archaický predchodca medicíny, ktorý dokázal liečiť niektoré choroby. O jej liečivej sile nachádzame viacero zmienok aj v Talmude.[29] Ako ukazujú vyššie uvedené príklady, hudba a spev sa používali pri rôznych príležitostiach a na rôzne účely. Tejto variabilite zodpovedá aj diferenciácia piesní na rôzne žánre: pieseň s hudobným alebo bez hudobného sprievodu (heb. šîr), žalm alebo hymnus (heb. mizmôr), elégia či žalospev (heb. qînâ),[30] chválospev alebo óda (heb. tehillâ) a príslovia či satirická pieseň (heb. māšāl).[31]

            Popri „svetskom“ používaní hudby a spevu sa v SZ najčastejšie stretávame s ich  kultickou a liturgickou funkciou. Hudba a spev zohrávali dôležitú funkciu v náboženskom živote starých Izraelitov. V Pentateuchu nájdeme viacero odkazov, ktoré upravujú používanie hudby a spevu v kultickom živote. Izraeliti dostali konkrétny pokyn od Jahveho, aby vytvorili dva strieborné rohy, ktorými mali byť zvolávaní na pochod a pri rôznych príležitostiach, ktoré sa spájajú s kultom (v dňoch radosti, pri sviatkoch, pri spaľovaní obetí, porov. Nm 10:2-10). Na tieto rohy mali trúbiť kňazi z Áronovho rodu. So zaujímavým – apotropaickým využitím zvončekov (heb. paamôn) sa stretávame pri opise veľkňazovho odevu.[32] Ten mal obsahovať „zlaté zvončeky“ a tie ho mali chrániť ako amulet pri vstupe do Jahveho svätyne: „Keď bude vchádzať do svätyne pred Hospodina alebo z nej vychádzať, bude sa ozývať ich zvuk na znamenie, aby nezomrel.“ (porov. Ex 28:33; 39:25-26). Podľa Sendreya ide o „zjavný dôkaz toho, že v starých časoch bolo židovské náboženstvo poznačené poverami a mágiou. Pred sebou máme pozostatok mágie, hoci sa biblickí autori usilovali zastrieť jeho (pôvodný) význam, podobne ako to zvykli robiť pri ďalších stopách, odkazujúcich na staroveké poverčivé praktiky.“[33] Na iných miestach v SZ sa uctievanie Jahveho spája priamo so spevom (1 Krn 15:16-24). Podľa jednej správy kráľ Dávid vyčlenil na potreby kultického spevu 4000 mužov – levitov (1 Krn 23:3,5). Títo speváci boli minimálne v istom čase oslobodení od ostatných kultických povinností, a to preto, aby sa mohli venovať výlučne hudbe a spevu (1 Krn 9:33). 1 Krn 15:16-22 zachytáva mená viacerých spevákov z radov kňazov a nástroje, ktoré mali používať – harfu, citaru a cimbal. Tie mali „vzbudzovať radostnú náladu.“ (1 Krn 15:16).[34] Na inom mieste sa dozvedáme, že to bola vôľa samotného Jahveho, aby bol uctievaný a oslavovaný hudbou (porov. 2 Krn 29:25). So židmi sa z Babylonského exilu vrátilo 128 levitov – spevákov (Ezd 1:41), ktorí spievali a hrali na hudobné nástroje pri zasvätení nového chrámu (Ezd 3:10-11).

Ukážkou viacerých náboženských piesní je kniha Žalmy (heb. tehilîm – chvály, piesne chvál, gr. Psaltērion, lat. Liber Psalmorum). Kniha Žalmy predstavuje korpus viacerých polytematických textov rôzneho datovania a autorstva,[35] ktoré boli pri finálnom redigovaní zlúčene do jednej knihy. Typologicky možno zaradiť žalmy do rôznych kategórií podľa ich ústrednej témy: hymny (Ž 8, 19, 67, 100, 145-150…); vďakyvzdania (Ž 30:2-4, 9, 34, 66, 92…); žalospevy spoločenstva (Ž 44, 58, 74, 90, 108…) a žalospevy jedinca (Ž 3, 5, 17, 35, 109, 130…).[36] 116 žalmov zo 150 obsahuje tzv. nadpisy bližšie špecifikujúce typ žalmu či hudobný nástroj, ktorý sa pri jeho spievaní používal; autorstvo a miesto alebo čas vzniku. Tieto nadpisy nie sú pôvodného datovania a vznikli neskôr, ako pôvodné texty. Preto na ich podklade nemožno odvodzovať ani autorstvo, miesto vzniku či žánrové zaradenie toho či oného žalmu.[37] Niektoré žalmy obsahujú v nadpise informáciu o hudobnom nástroji, ktorý má byť použitý pri ich prednese (speve). Strunový nástroj sa má používa napríklad pri Ž 4, 6, 54, 55, 67…), osemstrunový nástroj pri Ž 12 či flauta pri Ž 5. Ďalšie žalmy obsahujú informáciu o žánri, ktorý zastupujú. Najčastejšie (57x) sa spomína heb. mizmôr (žalm), čo je označenie pre pieseň v sprievode hudobných inštrumentov, najčastejšie harfy (heb. nebel).[38] Ž 120-134 obsahujú v nadpisoch heb. šir, ktoré bežne prekladáme ako pieseň. Týmto pojmom sa v hebrejčine označujú sakrálne aj sekulárne piesne (porov. Pie 1:1; Iz 23:16; Am 6:5; 8:10).[39] Heb. tefillâ (modlitba) obsahujú napríklad Ž 17, 86, 90, 102, 142. Heb. maskil, nie najšťastnejšie prekladané ako poučný či didaktický žalm, je súčasťou 13 nadpisov Ž 32, 42, 44, 45, 52-55, 74, 78, 88, 89, 142).[40] Biblické žalmy zachytávajú rozličné aspekty náboženskej skúsenosti starovekých židov. Súčasťou tejto skúsenosti je aj náboženstvo, resp. niektoré náboženské prvky, ktoré zdedili židia od svojich starovekých susedov.[41] Väčšina žalmov je určených pre kultové účely, hoci ich pôvodný účel mohol byť privátny a dokonca aj sekulárny.[42] Predpokladá sa, že po návrate židov z babylonského exilu sa začali žalmy opätovne a často používať „pri bohoslužbe v jeruzalemskom chráme“.[43] S istotou môžeme tvrdiť, že „žalmy boli súčasťou verejných bohoslužieb a sú celkovo hudobného charakteru.“[44] Mišna uvádza, že leviti v rámci kultu recitovali v nedeľu Ž 24; pondelok Ž 48; v utorok Ž 82; v stredu Ž 94; vo štvrtok Ž 81; v piatok Ž 93; v sobotu (sabat) Ž 92.[45]

Najznámejšou starozákonnou piesňou je Šalamúnova Pieseň piesní alebo tzv. Veľpieseň (heb. šir ha-širim ‘ ašer le-šelomoh – Šalamúnova pieseň piesní/najkrajšia pieseň/veľpieseň). Židovská tradícia a neskôr kresťanská pripisovala autorstvo kráľovi Šalamúnovi, ktorý ju mal zložiť v čase svojej mladosti.[46] Odborníci sa však zhodujú na tom, že nemáme dôvody sa domnievať, že by ju skutočne mal napísať Šalamún, pretože ho židovská tradícia a samotná Biblia značne mýtizuje.[47] V 1 Kr 5:12 sa spomína, že Šalamún zložil „tritisíc prísloví a jeho piesní bolo tisícpäť.“ Text, ako aj kontext (v. 9-14) nesú zreteľné známky hyperbolizácie a Šalamún je v nich zobrazený ako prototyp kráľa v samých superlatívoch na spôsob idealizácie starovekých monarchov. Napriek názvu knihy, ktorý obsahuje až dvakrát slovo pieseň, samotný text skladby nám neposkytuje žiadne indície toho, ako a za akým účelom bola pieseň spievaná.[48] Podľa väčšiny biblistov, teológov a literárnych vedcov je Veľpieseň ľúbostno-erotickou lyrickou skladbou s dramaticko-epickými prvkami. O tom, že by bola spievaná, existujú v podstate len tri správy, ktoré sú neskoršieho datovania (b. San 101a, t. San 12:10 a m. Taan 4:8).[49] Dodnes sa Veľpieseň číta (spieva) na jar počas paschy (sviatku nekvasených chlebov).

Za najstaršiu starozákonnú pieseň je všeobecne už dlhodobo medzi odborníkmi považovaná Debórina pieseň v Sd 5:2-31. Podľa učencov sa dochovala až 12. stor. pred n. l., čomu nasvedčuje obsah (opis udalostí) a aj archaický jazyk.[50] Ide o jednu z najstarších časti SZ, ktorá podľa obsahu mala vzniknúť na druhý deň po víťazstve židov nad vojskom kanaánskeho kráľa Jabína (Sdc 4:1-24). Unikátom piesne je jej dôraz na ženské protagonistky, ktoré sú hlavnými hýbateľmi deja. V prvom rade je to Debóra (heb. deborâ – včela), ktorá vo vtedajšej sociálnej a politickej situácii zastávala úrad sudkyne  (porov. Sdc 4:4-5). V piesni je opísaná výnimočným titulom „matka v Izraeli“ (Sdc 5:7), ktorý sa nikde inde v Biblii nevyskytuje. Debóra sprostredkovala ako profetické médium správu od Boha židom a veliteľom s konkrétnymi pokynmi (Sdc 4:6-7), pričom správa ignorujúc zaužívané patriarchálne stereotypy, zobrazuje jej nadradené postavenie ženy nad mužským veliteľom Barákom (porov. Sdc 4:8,14), ktorému povie známe slová: „„Pôjdem s tebou, ale v tomto boji sa nepresláviš, lebo Hospodin vydá Siseru do rúk ženy.““ (Sdc 4:9). Ženou, o ktorej je tu zmienka, je druhá protagonistka príbehu, Jael. Tá pozve do svojho stanu z boja utekajúceho veliteľa Siseru a v spánku mu kladivom vrazí stanový kolík do spánkov a ukončí tak bitku. (Sdc 4:17-23). Jej odvážny čin je oslavovaný v Debórinej piesni v Sdc 5:24-27. Dôraz na ženské aktérky a dojemný spôsob, akým je zobrazená Siserova matka, čakajúca na svojho už mŕtveho syna, vedie niektorých bádateľov k záveru, že autorom piesne je žena.[51] V prevahe ženských protagonistiek a ich úlohe v príbehu vidia niektorí bádatelia stopy irónie.[52] Samotná pieseň má premyslenú štruktúru pozostávajúcu z 8 častí: úvodná chvála (v. 2-3), vzývanie Boha (v. 4-5), útlak nepriateľa (v. 6-8), zhromaždenie izraelských kmeňov (v. 9-18), bitka pri rieke Kišón (v. 19-23), smrť veliteľa Siseru (v. 24-27), čakanie Siserovej matky na návrat syna (v. 28-30) a epilóg (v. 31a). Pieseň môže byť tiež kľúčom k faktickému porozumeniu historických udalostí vojenského konfliktu, ktoré zobrazuje pisateľ spolu s fantastickými a mirakulóznymi zásahmi božstva (Sdc 7:15; 5:20). Vo v. 21 je zmienka o Kišónskom potoku, ktorý nepriateľov „odplavil“, čo možno interpretovať ako narážku na rozvodnenú rieku. Tá pravdepodobne v porážke nepriateľa zohrala dôležitú úlohu.

K otázke ženských autoriek a speváčok ako takých je potrebné poznamenať, že spevácke a hudobné zbory neboli tvorené výlučne len mužmi. Súčasťou hudobnej kultúry susedov starovekých židov boli ženy speváčky, hudobníčky či tanečnice.[53] Aj keď sa ženy nespomínajú medzi kultickými speváčkami, možno sa domnievať, že v starších časoch participovali na záležitostiach kultu.[54] Ženy sa v SZ bežne spomínajú ako speváčky v Ex 15: 1-21; 2 Sam 19:36; 2 Krn 35:25; Ezd 2:65 či v Kaz 2:8 a to ako autorky sakrálnych či sekulárnych piesní. Najznámejšie a najkrajšie starozákonné chválospevy sú z hľadiska autorstva prisudzované ženám: Pieseň mora (Ex 15:1-21),[55] Deborin (Sdc 5:2-31) a Annin chválospev (1 Sam 2).[56]V prípade Iz 23:15-16 niektorí autori hovoria o sekulárnom žánri pieseň kurtizán. „Spievanie a hranie na určitých nástrojoch bolo súčasťou profesie žien, ktoré viedli amorálny život.“ Sendrey ďalej objasňuje, že znalosť hrania na hudobné nástroje bolo rozšíreným zvykom medzi kurtizánami v starom Oriente.[57]

Nový zákon

Hudba a spev sa tešia veľkému významu aj knihách Nového zákona (ďalej NZ).  Kresťania sa aj naďalej po Ježišovej smrti vnímali ako súčasť židovského náboženstva (Sk 22:19; 24:17-18; 26:11), „preto bolo len prirodzené, že raní kresťania pokračovali v používaní piesni v židovskej liturgii.“[58] V Mt 26:30 sa uvádza, že Ježiš počas Pánovej večere spieval so svojimi apoštolmi chválospevy (gr. hymneō).[59] Pravdepodobne šlo o niektorý zo starozákonných žalmov (113 – 118), ktoré sa pri tejto príležitosti spievali.[60] Evanjeliá obsahujú niekoľko chválospevov, ktorých slová sa nám zachovali v písomnej podobe. Všetky sa nachádzajú v evanjeliu Lukáša v úvodných kapitolách. Prvý je Máriin chválospev, známy aj ako Magnificat,[61] v ktorom Mária vzdáva chválu Bohu za to, že si ju ako svoju pokornú služobnicu vybral pre takú dôležitú úlohu (Lk 1:46-55).[62] Ide o chválospev vďačnosti s jasnou štruktúrou a obsahom, ktorý pripomína rôzne starozákonné texty (Ž 9:2-3; 30:2; 31:8; 138:1-2; 1 Sam 21). Napriek jeho židovskému charakteru a obsahu sa stal obľúbeným v ranej cirkvi, ktorá ho prijala za svoj.[63] Ďalším chválospevom je Zachariášov spev, v liturgii známy ako Benedictus (Lk 1:67-79). Ide o spev chvály a vďaky pod vplyvom Ducha svätého, ktorý má podobu proroctva. Podobne ako pri Magnificate, aj Benedictus obsahuje viacero alúzií na starozákonné texty (1 Sam 25:32; 1 Kr 1:48; 8:15; 2 Krn 2:11; 6:4; Ž 40:14; 71:18; 88:53).[64] Chválospev sa od ostatných spevov vyznačuje hlavne svojím profetickým charakterom. Ide v podstate viac o proroctvo vyrieknuté vo forme chválospevu ako o spev. Zatiaľ čo prvá časť nesie židovské znaky (v. 68-75), druhá časť (v. 76-79) nesie zreteľné stopy kresťanského myslenia a teológie. Podľa niektorých učencov bol chválospev pôvodne mesianistickým žalmom.[65] Posledným z tejto triády chválospev je Simeonov chválospev (Lk 2:29-32), nazývaný v liturgii ako Nunc dimittis.[66] Spev sa skladá z troch dvojverší, je oslavou Božej spásy, ktorá prichádza skrze len nedávno narodeného Ježiša, ktorý je tu štylizovaný do role mesiáša. Ten prinesie svetlo celému pohanskému svetu, pričom pisateľ tu vzdáva hold práve Izraelu, ktorému mesiáš prinesie slávu.[67] Všetky uvedené najstaršie kresťanské chválospevy (hymny) vzišli alebo sú explicitne ovplyvnené judaizmom, čo len potvrdzuje kontinuálny vplyv judaizmu na rané kresťanstvo.[68]

V knihe Skutky sa píše, že keď boli sv. Pavol a Sílas vo väzení, „spievali Bohu chválospevy a väzni ich počúvali.“ (Sk 16:25). Hoci nevieme presne, o aký typ chválospevov išlo, pravdepodobne obaja spievali niektorý zo žalmov, ktoré sa aj naďalej v novozaloženej cirkvi používali. To potvrdzuje aj svedectvo prvých cirkevných otcov.[69] Starozákonné žalmy sa stali dedičstvom prvej cirkvi, ktorá ich aj naďalej používala vo svojej liturgii. Rozdiel oproti judaizmu spočíval v ich kristologicko-mesianistickej reinterpretácii. Trstenský píše: „Nový zákon prináša nový a radikálny spôsob interpretácie žalmov. Sú čítané a vysvetľované vo svetle Ježiša Krista ako prisľúbeného Mesiáša, ktorý prišiel na tento svet.“[70] Kniha Žalmy sa medzi prvými kresťanmi tešila veľkej obľube. Zo všetkých starozákonných alúzií (360) v NZ tvorí kniha Žalmy tretinu.[71] Jej vplyv badať v štyroch evanjeliách (Mt 17:5; Mk 1:11; 15:34; Lk 3:22; Jn 10:34; 13:18); v knihe Skutky (1:20; 13:33); v Pavlových listoch (Rim 1:23; 3:10; 1 Kor 10:26; 1 Kor 15:27) a Apokalypse (Zjv 19:1,3,6). Ako sme už vyššie uviedli, kniha Žalmy poskytla prvých kresťanom a pisateľom Nového zákona tematicky, motivický a myšlienkový substrát, na ktorý nadviazali a ktorý ďalej rozvíjali v intenciách kresťanského myslenia a teológie.

Aj ďalšie listy a epištoly NZ potvrdzujú významnú úlohu spevu a hudby pri bohoslužbách raných kresťanov. V liste Efezanom autor svojich adresátov nabáda: „Hovorte spoločne žalmy, hymny a duchovné piesne, v srdci spievajte a oslavujte Pána“ (Ef 5:19). Kresťania mali počas bohoslužieb spievať žalmy, hymny a duchovné piesne, pričom ide v podstate o synonymné a významovo prekrývajúce sa pojmy. Tieto piesne mohli mať podobu žalmov, alebo hymien s kresťanskými vyznaniami.[72] Nešlo o len o starozákonné žalmy, ale o piesne, ktoré boli výtvorom kresťanov.[73] Tento spirituálny spev mal oslavovať Boha a Ježiša (obaja sú v NZ nazývaní synonymne gr. kyrios – pán). Preklad v srdci spievajte nemá naznačovať, že išlo o vnútorný spev bez vonkajších prejavov. Takýto výklad by odporoval predchádzajúcim slovám o spoločnom hovorení (gr. laleō)[74] žalmov, hymien a duchovných piesní. S analogickým nabádaním sa stretávame v NZ aj v epištole Kolosanom, kde nachádzame takmer identickú výzvu: „vďačne spievajte vo svojich srdciach Bohu žalmy, hymny, duchovné piesne.“ (Kol 3:16). Pisateľ Jakubovej epištoly vyzýva tých, ktorí sa radujú, aby preto spievali žalmy (Jak 5:13). Chválospevy sa spomínajú ako jedna zo súčasti kresťanskej bohoslužby v 1 Kor 14:15,26. Medzi učencami sú do kategórie prvých kresťanských hymien zaraďované texty ako Flp 2:6-11; Kol 1:15-20; Ján 1:1-16; Hebr 1:3; 1 Tim 3:16 a 1 Pt 3:18,22.[75]

Posledná kniha Biblie sa zmieňuje o speve a hudbe na viacerých miestach. V Jánovej Apokalypse je viacero žalmov, proklamácií či vyznaní. Na rozdiel od chválospevov v Lukášovom evanjeliu bádať v Apokalypse vplyv „helenistických žido-kresťanov“.[76] V Zjv 4. kapitole štyri anjelské bytostí spievajú „bez prestania, dňom i nocou“ pieseň na počesť Všemohúceho Boha“ (Zjv 4:8,11). V nasledujúcej kapitole odznieva nová pieseň na počesť Krista – baránka a tých, ktorých vykúpil pre seba, teda vyvolených, ktorí s ním majú kraľovať „na zemi“ (Zjv 5:9-10). V Zjv 5,8 sa spomína aj hudobný nástroj, citaru, ktorú držia v rukách štyri bytosti a dvadsaťštyri starcov. Ekumenický preklad prekladá gr. kithara ako citara. V skutočnosti sa bádatelia nevedia zhodnúť na tom, o aký nástroj presne ide. Mohlo ísť o niekoľkostrunný nástroj, ktorý pripomína harfu, lýru, alebo môže ísť o predchodcu dnešnej lutny či gitary.[77] Ďalšie hudobné nástroje zmieňuje autor v 18. kapitole pri dramatickej deskripcii pádu Babylonu. Ten predstavoval v ranokresťanskej symbolike rímsku ríšu s jej politickým a náboženským systémom.[78] V Babylone už nikdy „nebude počuť hlas citaristov a hudobníkov, flautistov a trubačov…“ (Zjv 18,22). Hudba sa tu evidentne spája s prosperitou a šťastím.

 

Záver

V štúdii sme skúmali význam a funkciu hudby a spevu v Biblii. Analýza Starého a Nového zákona potvrdila, že hudba a spev zohrávali dôležitú úlohu v živote starých Izraelitov a neskôr vo vznikajúcom kresťanskom zbore. V prípade SZ máme k dispozícií viac informácií o konkrétnych hudobných nástrojoch ako v prípade raných kresťanov. Ako však ukázal náš rozbor, prví kresťania kontinuálne nadviazali na starozákonnú hudobnú tradíciu a preto je rozumné domnievať sa, že sa to prejavilo aj v prípade hudobných nástrojov, ktoré sa vo vtedajšom Izraeli používali. Oproti predchádzajúcim výskumom, ktoré sa viac orientovali na textovú analýzu hudobnej kultúry v starovekom Izraeli, sme vychádzali aj z archeologických nálezov, ktoré len potvrdili jej vyspelosť a rozšírenosť v čase písania Starého zákona. V štúdii sme chceli podať všeobecnú a stručnú charakteristiku hudobnej kultúry v Biblii a preto sme predmet výskumu vymedzili len na niektoré javy, ktoré sme uznali za dôležité analyzovať.

Bibliografia:

BARBIERO, Gianni: Song of Songs. Leiden, Boston : Brill, 2011, 542s.

BRAUN, Joachim: Music in Ancient Israel/Palestine. Archeological, Written, and Comparative Sources. Cambridge : William B. Eerdmans Publishing Company, 2002, 404s.

BRETTLER, Marc, Zvi: The Book of Judges. London : Routledge , 2002, 144s.

DOUGLAS, J. D. (ed.): Nový biblický slovník (druhé vydanie). Praha : Návrat domů, 2009, 1246s.

DUBOVSKÝ, Peter (ed.): Genezis (Komentáre k Starému zákonu, 1. zväzok). Trnava : Dobrá kniha, 2008, 830s.

DUNN, James, D. G.: Unity and Diversity in the New Testament. An Inquiry into the Character of Earliest Christianity (Third Edition). London : SCM Press, 2006, 470s.

ELIADE, Mircea: Posvátne a profánni. Praha . Oikoymenh, 2006, 148s.

FRIEDMANN, Jonathan, L.: Music in Biblical Life. The Roles of Song in Ancient Israel. London : McFarland &Company, 2013, 208s.

HESS, Richard, S.: Song of Songs. Michigan : Baker Academic, 2005, 288s.

KLEIN, Lillian, R.: The Triumph of Irony in the Book of Judges. Sheffield : Almond Press, 1989, 260s.

LONGMAN, Tremper: Song of  Songs. Michigan : Eerdmans Publishing Co, 2001, 254s.

MAREČEK, Petr: Evangelium podle Lukáše (Český ekumenický komentář k Novému zákonu).  Praha : Česká biblická společnost, 2018, 768s.

MRÁZEK, Jiří: Zjevení Janovo (Český ekumenický komentář k Novému zákonu). Praha : Česká biblická společnost, 2012, 262s.

MRÁZEK, Jiří: Evangelium podle Matouše (Český ekumenický komentář k Novému zákonu).  Praha : Česká biblická společnost, 2015, 512s.

POKORNÝ, Petr: List Efezským (Český ekumenický komentář k Novému zákonu). Praha : Česká biblická společnost, 2006, 101s.

SACHS, Curt: The Rise of Music in the Ancient World. East and West. New York : W. W. Norton and Company Inc, 1943, 324s.

SENDREY, Alfred: Music in Ancient Israel. New York : Philosophical Library, 2007, 680s.

STEINER, John: The Music of the Bible. London : Novello and Company, 1914, 265s.

TIŇO, Jozef (ed.):  Exodus (Komentáre k Starému zákonu, 3. zväzok). Trnava : Dobrá kniha, 2013, 950s.

TRSTENSKÝ, František: Úvod do knihy Žalmov. Ružomberok: Pedagogická fakulta Katolíckej univerzity v Ružomberku, 2008, 145s.

[1] V štúdii je použitý štandardný ekumenický preklad dostupný on-line na biblia.sk. Štúdia vznikla v rámci grantového projektu VEGA 1/0123/18 Poézia v poetologickej reflexii a Grant mladých UK/44/2019.

[2] SENDREY, Alfred: Music in Ancient Israel. New York : Philosophical Library, 2007, s. 35-59.

[3] SENDREY, Alfred: Music…s. 60.

[4] Prehľad viacerých hudobných nástrojov, ktoré objavila archeológia uvádza Braun aj s obrázkami vo svojej knihe mapujúce archeologické pramene k hudobným dejinám starovekého Izraela. Porov. BRAUN, Joachim: Music in Ancient Israel/Palestine. Archeological, Written, and Comparative Sources. Cambridge : William B. Eerdmans Publishing Company, 2002,  s. 47-320.

[5] BRAUN, Joachim: Music…s. 5.

[6] STEINER, John: The Music of the Bible. London : Novello and Company, 1914; SACHS, Curt: The Rise of Music in the Ancient World. East and West. New York : W. W. Norton and Company Inc, 1943; SENDREY, Alfred: Music in Ancient Israel. New York : Philosophical Library, 2007 (ide o nové vydanie pôvodnej práce z roku 1969).

[7] DUBOVSKÝ, Peter (ed.): Genezis (Komentáre k Starému zákonu, 1. zväzok). Trnava : Dobrá kniha, 2008, s. 205.

[8] SENDREY, Alfred: Music…s. 276-277; BRAUN, Joachim: Music…s. 16.

[9] DUBOVSKÝ, Peter (ed.): Genezis…s. 210.

[10] SENDREY, Alfred: Music…s. 263; STRANGLING, D. G. – KITCHEN, K. A.: Hudba a hudebni nastroj. In: DOUGLAS, J. D. (ed.): Nový biblický slovník (druhé vydanie). Praha : Návrat domů, 2009, s. 306. Ďalšie klasifikácie na základe funkcie pozri v BRAUN, Joachim: Music…s. 11-12.

[11] SENDREY, Alfred: Music…s. 263.

[12] Porov. STRANGLING, D. G. – KITCHEN, K. A.: Hudba…s. 308. Sendrey po analýze veľkého množstva starovekých prameňov, ktoré spomínajú tento nástroj došiel k názoru, že „nemôžu byť pochybností o tom, že nebel bol vzpriamený a prenosný typ hranatej harfy.“ SENDREY, Alfred: Music…s. 289, tiež 278-288; porov. tiež BRAUN, Joachim: Music…s. 22-24.

[13] BRAUN, Joachim: Music…s. 16.

[14] BRAUN, Joachim: Music…s. 17.

[15] SENDREY, Alfred: Music…s. 342.

[16] Heb. šôpār sa zvykne odvodzovať z asýrskeho shapparu (divoká koza). Ďalší autori poukazujú na viacero nezrovnalostí v tomto výklade. Porov. SENDREY, Alfred: Music…s. 343; BRAUN, Joachim: Music…s. 26

[17] Sendrey uvádza viacero citátov z rabínskej literatúry potvrdzujúcich sakrálny význam tohto hudobného nástroja. Porov. SENDREY, Alfred: Music…s. 344-347.

[18] Detailnejší rozbor jednotlivých hudobných nástrojov pozri v SENDREY, Alfred: Music…s. 262-386; BRAUN, Joachim: Music…s. 12-35 a stručne v STRANGLING, D. G. – KITCHEN, K. A.: Hudba…s.306-309.

[19] Rozbor týchto nástrojov pozri v BRAUN, Joachim: Music…s. 32-35 a na rôznych miestach v SENDREY, Alfred: Music…s. 262-386.

[20] Obrázok prevzatý z BRAUN, Joachim: Music…s. 76

[21] ELIADE, Mircea: Posvátne a profánni. Praha : Oikoymenh, 2006, s. 17-47.

[22] SENDREY, Alfred: Music…s. 84.

[23] SENDREY, Alfred: Music…s. 84-85.

[24] Neilos (alebo tiež Nilus) v 5. stor. n. l. vo svojom diele Narratio spomína nomádsky zvyk oslavovať objavenie studne tancom a spevom. Porov. Narratio, V.

[25] SENDREY, Alfred: Music…s. 74.

[26] V ďalších veršoch tejto vojenskej epizódy sa o priamom angažovaní Jahveho píše: „Tak vám vraví Hospodin: ‚Nebojte sa a nedeste sa tohto mohutného davu. Nebude to boj váš, ale Boží.“…V tomto prípade nemusíte bojovať. Rozostavte sa a zostaňte stáť. Uvidíte, ako vás Hospodin zachráni. Júdovci a Jeruzalemčania, nebojte sa a nedeste sa! Zajtra vyrazíte proti nim a Hospodin bude s vami.‘“… 22 Len čo začali jasať a chválorečiť, nastražil Hospodin zálohy proti Ammónčanom, Moábčanom a obyvateľom seírskeho pohoria, ktorí napadli Judsko, takže utrpeli porážku.“ (2 Krn 20:15,17,22).

[27] FRIEDMANN, Jonathan, L.: Music In Biblical Life. The Roles of Song in Ancient Israel. London : McFarland &Company, 2013, s. 59-60; tiež SENDREY, Alfred: Music…s. 504.

[28] SENDREY, Alfred: Music…s. 495-496. Podrobnejší rozbor pozri SENDREY, Alfred: Music…s. 495-507.

[29] SENDREY, Alfred: Music…s. 505.

[30] Popri oslavných účeloch nachádzame v SZ aj smútočné využitie hudby a spevu v žalospevoch či tzv. pohrebných spevoch. Za elegické piesne možno považovať celú knihu Náreky (1-5)  alebo Dávidov žalospev nad smrťou Šaula a Jonatána (2 Sam 1:18-27), Ábnera (2 Sam 3:33-34) a syna Abšalóma (2 Sam 18:33).

[31] BLAIKLOCK, E. M.: Poezie. In: DOUGLAS, J. D. (ed.): Nový biblický slovník (druhé vydanie). Praha : Návrat domů, 2009, s. 786.

[32] TIŇO, Jozef (ed.):  Exodus (Komentáre k Starému zákonu, 3. zväzok). Trnava : Dobrá kniha, 2013, s. 751.

[33] SENDREY, Alfred: Music…s. 73.

[34] Rozbor levitov a ich hudobných a speváckych rolí pozri vo FRIEDMANN, Jonathan, L.: Music…s. 123-126.

[35] K problematike datovania a autorstva jednotlivých žalmov pozri TRSTENSKÝ, František: Úvod do knihy Žalmov. Ružomberok: Pedagogická fakulta Katolíckej univerzity v Ružomberku, 2008, s. 12-29.

[36] TRSTENSKÝ, František: Úvod…s. 52-59. Existujú aj ďalšie stratifikácie žalmov na jednotlivé žánre. Porov. TRSTENSKÝ, František: Úvod…s. 15; 59-62.

[37] TRSTENSKÝ, František: Úvod…s. 24-29; SENDREY, Alfred: Music…s. 113-114.

[38] SENDREY, Alfred: Music…s. 97-98.

[39] SENDREY, Alfred: Music…s. 93, 98.

[40] Sendrey odmieta závery učencov, ktorý všeobecne tento typ žalmov označujú za subžáner didaktickej poézie opierajúc svoje tvrdenia o texty ako Ž 32:8 či Ž 78. Ostatné skladby s označením maskil pre absenciu  didaktického obsahu nemožno do tejto pomyselnej kategórie zaradiť. Sendrey preto navrhuje definovať skladby maskil ako typ kajúcnych piesni. Porov. SENDREY, Alfred: Music…s. 103-104. Rozbor ďalších typov žalmov z hľadiska nadpisov pozri v SENDREY, Alfred: Music…s. 96-112.

[41] Žalm ako lyrický náboženský žáner sa vyskytuje aj babylonskej a ugaritskej literatúre. Židia sa touto literatúrou inšpirovali a súčasne ju obohatili o špecifiká ich náboženskej skúseností a tradície. „Archeologický výskum uplynulého 20. storočia priniesol pozoruhodní literárne pamiatky. Zachovali sa hymny, modlitby, požehnania a pod., ktorými sa Egypťania, obyvatelia Mezopotámie a okolitých národov obracali na svoje božstvá. Po formálnej stránke použitých obrazov a slov nesú známky podobnosti so žalmami Starého zákona.“ Porov. TRSTENSKÝ, František: Úvod…s. 63, 64-76; tiež SENDREY, Alfred: Music…s. 94-95.

[42] Napríklad Ž 65:10-14; 104:13-16 a 147:7-9. Porov. SENDREY, Alfred: Music…s. 93-94.

[43] TRSTENSKÝ, František: Úvod…s. 28-29; FRIEDMANN, Jonathan, L.: Music…s. 116-117.

[44] FRIEDMANN, Jonathan, L.: Music…s. 117.

[45] TRSTENSKÝ, František: Úvod…s. 48.

[46] Midraš Raba rozdeľuje spísanie Knihy Prísloví, Kazateľa a Veľpiesne do troch etáp Šalamúnovho života. Prvou etapou je obdobie mladosti, počas ktorej Šalamún napísal Veľpieseň pod vplyvom mladíckeho elánu. Druhú etapu tvorí obdobie hľadania múdrosti a zrelosti. V tomto období mal Šalamún napísať Knihu prísloví. Posledná etapa je Šalamúnova staroba, v ktorej kráľ spoznal márnosť všetkých veci a vyjadril tieto svoje pocity a závery v knihe Kazateľ. Porov. LONGMAN, Tremper: Song of  Songs. Michigan : Eerdmans Publishing Co, 2001, s. 3.

[47] K otázke autorstva a datovania knihy pozri BARBIERO, Gianni: Song of Songs. Leiden, Boston : Brill, 2011, s. 45-46; HESS, Richard, S.: Song of Songs. Michigan : Baker Academic, 2005, 17-20; LONGMAN, Tremper: Song…s. 2-9.

[48] SENDREY, Alfred: Music…s. 87.

[49] Porov. BARBIERO, Gianni: Song…s.2-3.

[50] BRETTLER, Marc, Zvi: The Book of Judges. London : Routledge , 2002, s. 62-64, tiež 65-74; KLEIN, Lillian, R .: The Triumph of Irony in the Book of Judges. Sheffield : Almond Press, 1989, s. 43.

[51] Porov. BRUCE, Frederick, Fyvie: Debóra. In: DOUGLAS, J. D. (ed.): Nový biblický slovník (druhé vydanie). Praha : Návrat domů, 2009, s. 154.

[52] KLEIN, Lillian, R .: The Triumph of Irony…s. 47.

[53] SENDREY, Alfred: Music…s. 516.

[54] SENDREY, Alfred: Music…s. 517-521.

[55] Pieseň mora spolu s Chválospevom Debory je medzi učencami považovaná za jeden z najstarších textov Biblie. Ide o prvú explicitnú zmienku o náboženskom využití spevu v SZ. Porov. FRIEDMANN, Jonathan, L.: Music…s. 31.

[56] TRSTENSKÝ, František: Úvod…s. 26-27.

[57] SENDREY, Alfred: Music…s. 85, 523.

[58] SENDREY, Alfred: Music…s. 189.

[59] Porov. Mk 14:26.

[60] MRÁZEK, Jiří: Evangelium podle Matouše (Český ekumenický komentář k Novému zákonu).  Praha : Česká biblická společnost, 2015, s. 441.

[61] Magnificat sa používa v katolíckej liturgii od doby sv. Benedikta (6. stor.) ako súčasť večernej modlitby nazývanej nešpor (alebo tiež vešper z lat. vesper).

[62] Podrobný rozbor chválospevu pozri v MAREČEK, Petr: Evangelium podle Lukáše (Český ekumenický komentář k Novému zákonu).  Praha : Česká biblická společnost, 2018, s. 75, 79-82.

[63] DUNN, James, D. G.: Unity and Diversity in the New Testament. An Inquiry into the Character of Earliest Christianity (Third Edition). London : SCM Press, 2006, s. 143-144.

[64] Porov. MAREČEK, Petr: Evangelium podle Lukáše…s. 86; DUNN, James, D. G.: Unity…s. 144.

[65] DUNN, James, D. G.: Unity …s. 144. Podrobný rozbor chválospevu pozri v MAREČEK, Petr: Evangelium podle Lukáše…s. 86-89.

[66] Nunc dimittis je od 5. stor. súčasťou večerných modlitieb v Katolíckej cirkvi.

[67] Podrobný rozbor chválospevu pozri v MAREČEK, Petr: Evangelium podle Lukáše…s. 103-104.

[68] DUNN, James, D. G.: Unity …s. 144-145; hlbší rozbor pozri s. 253-287.

[69] SENDREY, Alfred: Music…s. 189.

[70] TRSTENSKÝ, František: Úvod…s. 78.

[71] TRSTENSKÝ, František: Úvod…s. 78.

[72] V niektorých prípadoch ako potvrdzuje 1 Kor 14:2-5, 15 mohlo ísť o prejavy glosolalie, teda o hovorenie jazykmi pod vplyvom Ducha svätého. Je však nepravdepodobné, že autor listu na tomto mieste narážal na tento prejav charizmy. Porov. POKORNÝ, Petr: List Efezským (Český ekumenický komentář k Novému zákonu). Praha : Česká biblická společnost, 2006, s. 76.

[73] SENDREY, Alfred: Music…s. 190.

[74] Gr. laleō sa v NZ používa na označenie bežnej konverzácie (Mt 9:18; 9:33; Mk 1:34; Lk 1:70), ale aj vyznaním viery. Potvrdzujú to práve epištoly Efezanom a Kolosanom (Ef 4:25; 6:20; Kol 4:3-4). Porov. POKORNÝ, Petr: List Efezským…s. 76.

[75] Dunn vymenováva aj ďalšie miesta v NZ, o ktorých sa vedú diskusie o ich hymnickom pôvode či funkcii. Porov. DUNN, James, D. G.: Unity…s. 146-152.

[76] DUNN, James, D. G.: Unity …s. 145; 152-153.

[77] MRÁZEK, Jiří: Zjevení Janovo (Český ekumenický komentář k Novému zákonu). Praha : Česká biblická společnost, 2012, s. 78.

[78] Výklad tejto symboliky pozri v MRÁZEK, Jiří: Zjevení Janovo…s. 145-146, 163.