Rocková subkultúra v Bratislave

Abstrakt:

Hoci rocková subkultúra vznikla v Bratislave koncom 50. rokov, skupiny dostali príležitosť profesionálne vystupovať až od roku 1963. Na jednej strane rock vytláčal jazz ako žáner, na druhej strane tu boli rôzne problémy cenzúry. Bratislavská rocková subkultúra v priebehu vývoja prechádza od hard rocku cez art rock, zákazy sa týkali najmä punk rocku a heavy metalu. V 90. rokoch atraktívnosť rocku ako žánru začína vytláčať hip hopová subkultúra a rock prežíva najmä vďaka polyštýlovým prepojeniam.

Hoci rocková subkultúra vznikla v Bratislave koncom 50. rokov, skupiny dostali príležitosť profesionálne vystupovať až od roku 1963. Na jednej strane rock vytláčal jazz ako žáner, na druhej strane tu boli rôzne problémy cenzúry. Bratislavská rocková subkultúra v priebehu vývoja prechádza od hard rocku cez art rock, zákazy sa týkali najmä punk rocku a heavy metalu. V 90. rokoch atraktívnosť rocku ako žánru začína vytláčať hip hopová subkultúra a rock prežíva najmä vďaka polyštýlovým prepojeniam.

K najstarším subkultúram v Bratislave patrila trampská hudba, jazz a šansón. Situácia v jazze začiatkom 60. rokov sa aj kvôli väčšiemu záujmu bratislavského obecenstva o rockovú hudbu zhoršila a viacero jazzmenov odchádza z Bratislavy do Prahy, medzi nimi aj Laco Déczi, Ivan Dominák a Laco Tropp.

Keď sa v roku 1964 organizovala trojdňová celoslovenská prehliadka tanečných a jazzových orchestrov v Bratislave. Kritik píše, že hudobníci sú aktívni, pozitívne naladení a sú na vynikajúcej úrovni. Podujatie usporiadal „SUV ČSM s celou řadou dalších oficiálních složek uspořádal v Bratislavě celoslovenskou přehlídku tanečních a džezových orchestrů. Vítězný Akademia club z Bratislavy oslnil uvedením skladeb Neala Heftiho, Counta Basieho a Quinsyho Jonesa. Technická uroveň i kus poctivé práce na frázování, dynamice i přednesové vyrovnanosti mne doslova udivily.1 Prehliadku spomína aj Ladislav Šoltýs, keď si uvedomuje nástup rocku ako žánru: Prvé miesto získal big band zo Žiliny pod vedením Ing. R. Mašlonku, z revivalových súborov Revival Jazz Band z Bratislavy, z tanečných súborov sa na 1. mieste umiestnila skupina zo Závodného klubu Niklovej huti v Seredi. Osobitú kategóriu tvorili big–beatové skupiny. Z nich sa najviac páčili Prúdy.2

Prelomiť stav väčšej úspešnosti rocku medzi mládežou sa pokúsil aj pozaunista Ervín Padušitzky, ktorý založil skupinu Istropolitana (1963 – 1967) so soulovou orientáciou a vplyvmi rocku. Súbor hrával na vysokoškolskom internáte Horský park. V roku 1966 usporiadali 1. jazzový festival na internáte Bernolák, kde účinkovali aj maďarskí a rakúski hudobníci, avšak ďalšie ročníky sa neuskutočnili kvôli zmenej politickej situácii a emigrácii Padušitzkého do Švajčiarska (1969).

Porovnajme kvantitatívne jazzovú a rockovú bratislavskú subkultúru. Pokým od 60. rokov až do súčasnosti sa v rôznych štýloch rockovej hudby pohybovalo na bratislavskej scéne okolo 1500 hudobníkov, jazzová hudba v Bratislave sa dala počítať sotva niekoľkými desiatkami hudobníkov a skupín. Od 40. rokov 20. storočia až do súčasnosti existovalo v Bratislave asi 60 jazzových ensemblov. Počínajú Orchestrom Studio Jazz Ladislava Faixa (1939), cez Bratislavské jazzové kvarteto Ladislava Gerhardta, Combo Petra Lipu, Bratislava Hot Serenaders až po súčasný Radio Band Radovana Tarišku (2017).3

V 60. rokoch bolo na bratislavskej scéne okolo 35 jazzmenov, v 70. rokoch ich pribudlo asi desať. V 80. rokoch sa na bratislavskej jazzovej scéne objavilo približne 20 nových jazzových tvárí zásluhou miešania sa jazzu s crossroads štýlmi. Podobná situácia bola aj v ďalších dekádach po roku 1989. Celkovo od obdobia moderného jazzu od roku 1954 až do súčasnosti na bratislavskej jazzovej scéne pôsobilo okolo 90 hudobníkov. Pokiaľ porovnávame počet rockových a jazzových skupín v Bratislave, aj tam sú čísla značne odlišné. Do roku 1989 fungovalo v Bratislave asi 175 rockových amatérskych, poloamatérskych a profesionálnych skupín.4 Po roku 1989 až do súčasnosti to bolo ďalších 1405 skupín v rôznych štýloch a fúziách rockovej hudby od hard rocku, art rocku, heavy metalu, cez punk rock, new wave, jazzrock, funky, blues, reggae až po elektronickú hudbu.

Rock

Rock a nástup novej rockovej subkultúry postupne vytlačil záujem o jazz.6 Rock and rolly zneli na klziskách alebo kúpalisku Tehelnom poli v Bratislave už v 50. rokoch.7 Hoci štátny rozhlas vysielal charakterom úplne iný typ populárnej hudby, valčíky, tangá, foxtroty, swing, ľudové piesne, dychovky, ale aj budovateľské piesne, mladá generácia hľadala nový prejav, ktorý po modernom jazze prezentoval rock and roll. Mládež sa dozvedala o nových trendov prostredníctvom zahraničných rozhlasových staníc ako Slobodná Európa, Hlas Ameriky, Radio Luxembourg, Volá Londýn, viedenského rádia, pretože Bratislavčania svojou polohou mesta vedeli zachytiť signál z Rakúska. Z toho dôvodu bola na kopci na Kolibe inštalovaná rušička signálu, avšak aj napriek tomu sa dali tieto stanice zachytiť na krátkovlnných pásmach.8 V 60. rokoch bola v Bratislave na Nám. SNP predajňa zahraničnej tlače. Dali sa tu kúpiť aj anglické komunistické noviny The Daily Worker,9 kde bol zverejňovaný program Radio Luxembourg. Prvé amatérske kapely sa začali formovať v roku 1958 v rôznych kluboch, napríklad skupina Sršni (1959) v klube v Dimitrovke, Meteor (1959) hrávali pod hlavičkou Komuálnych služieb mesta Bratislavy. Neskôr vznikalo v Bratislave veľa rockových skupín a hudobníci sa stretávali najmä v krčmách.10 Patrili k nim skupiny Twist (1960), Rockin´Boys, Shadows, Neoton, Kométa, Sputnik, Mephisto a iné. Začiatkom 60. rokov pôsobilo na Slovensku 38 “ambicióznych a pomerne dobre známych súborov.11Všetky bratislavské rockové kapely mali mužské obsadenie, objavili sa však aj dievčenské skupiny ako napr. Girls Angels (1963), Dominik/Honey Girls (1965) pri Závodnom klube CHZJD (Chemické závody Juraja Dimitrova). Mnohé z nich účinkovali len na školských večierkoch, tanečných podujatiach, študentských kluboch (Horský park, Mladá Garda), na Čajoch o piatej v PKO, alebo jednoducho len tam, kde mali skúšobňu a kde nacvičovali. Niektorým sa však podarilo prepracovať až ku koncertným vystúpeniam v amfiteátri Pionierskeho paláca (Thomastic, 1964), na Filmovom festivale pracujúcich na hradnom amfiteátri (Blue Stars), vo V-Klube alebo v PKO. Niektoré účinkovali v hoteli Carlton (The Numbers), v klube Atlon (pod kinom Praha, skupina Mephisto), alebo v Kultúrnom dome na Vajnorskej ulici, ktorý bol otvorený v roku 1967. Tieto koncerty boli určené na počúvanie, ale bolo celkom prirodzené, ak na vystúpení rockovej kapely mládež spontánne aj tancovala. Uvedomelí usporiadatelia’ a súčasne mladí zväzáci však mládež upozornovali, aby sa slušne správali, keď sa pokúšali tancovať rock and roll, napríklad na Mladej Garde.12

Profesionálny status mali iba bratislavské kapely Prúdy Pavla Hammela, ktorých vznik v roku 1963 sa pokladá za štart celej éry slovenského rocku. Za nimi nasledovali profesionálne skupiny The Beatmen a Soulmen Deža Ursinyho (1964, 1967), Jolana (1963) a Players Ľuba Beláka (1966). Členovia skupiny Gattch (1965 – 1971) mali svoje domovské pôsobenie v Nových Zámkoch, ale študovali na konzervatóriu v Bratislave a tu aj najviac účinkovali, čo znamenalo príliv hudobníkov z mimo bratislavských miest do hlavného centra Slovenska. Ďalej tu boli skupiny Gentlemen (Jozef ‘Dodo’ Šošoka, Vlado Chvalný), Blues Five, Meditating Four, New Soulmen (1968 – 1969) a Provisorium D. Ursinyho (1969), Collegium musicum (M. Varga, 1969) a Fermáta (1972). K ich profesionálnemu pôsobeniu treba spomenúť, že mali možnosť už využívať všetky výhody novozaloženej slovenskej agentúry Slovkoncert (1969) a vydavateľstva Opus (1971), situovaných v Bratislave. Dovtedy ich koncerty sprostredkovávala Koncertná a divadelná kancelária alebo Pragokoncert, niektorým kapelám sa rozbehlo aj úspešné koncertovanie v zahraničí.

Pre formovanie bratislavskej bigbítovej subkultúry bolo dôležité otvorenie V klubu na Nám. SNP. Zriaďovateľom bol Socialistický zväz mládeže a dodnes sa o ňom hovorí ako o legendárnom Véčku. Pri vstupe do klubu sa kontrolovali indexy, doklady vysokoškolských študentov, ktorí sem mali výlučne prístup, avšak do Véčka sa dostala ‘na čierno’ mládež zo stredných škôl „cez okno z dnešnej Kolárskej ulice.13 V klub otvorila v roku 1965 svojím koncertom skupina Black and White, účinkovali tu Blues Five, Gentlemen, Prúdy, Meditating Four, Honey Girls, We Five, Tajfún a iné. Véčko ako symbol rockerov a mládeže reflektovalo uvoľnenú atmosféru druhej polovice 60. rokov, bigbítu a hippies, pop music, classical rocku, hard rocku, blues a jazzu. Mládež sem chodila tancovať, ale aj počúvať rockové skupiny v slobodnej etape dejín Bratislavy. Od roku 1966 sa tu konali aj nesúťažné koncerty festivalu Bratislavská lýra. Bola to úžasná zhoda okolností, keď politické oživenie, otváranie sa svetu prostredníctvom komunizmu s ľudskou tvárou na jednej strane, rock, pop, jazz, blues a hard rock na druhej strane prezentovali jedného a toho istého poslucháča. V piatky sa vo Véčku uskutočňovali jazzové koncerty. Všetci tu sedeli ležérne na schodoch, dokonca aj záujemci o pop music sedeli na zemi, pretože v tom čase nepotrebovali „noblesu“ celebrít ako po roku 1989. Vo V klube účinkovali Beach Boys (USA), Tremeloes, Manfred Mann, ale hrali tu aj Olympic, Waldemar Matuška, Václav Neckář, Jiří Schelinger, Hana Hegerová, Helena Vondráčková a iní. Vystúpenia vo V Klube boli dôležité, pretože spájali profesionálov, poloamatérov a začínajúcich hudobníkov. Na jam session po koncertoch sa ukázala prirodzená muzikalita každého hudobníka a všetci sa tu odhalili vo svojich ozajstných schopnostiach, nielen pripravenom a naučenom programe. Vo Véčku začínali aj Peter Lipa, Meky Žbirka, Janko Lehotský, Marián Varga, Ľubo Belák, Jožo Barina či Karol Duchoň.

Pre študentov, zúčastňujúcich sa podujatí vo Véčku, bolo dôležité, že oproti Véčku blízko Grand Café bol nočný bufet, ale aj Kryštál bar, kde sa dalo za lacné peniaze najesť (párky, klobása, fazuľová polievka), čo symbolizovalo študentský život tak, ako to ospevovala skupina Elán v piesni Klasika (1986).

Klubový život v druhej polovici 60. rokov v Bratislave sa rozvíjal aj vo vysokoškolských internátoch Mladá garda, kde sa konali Čaje o piatej a tanečné kurzy. Tu začínali aj dvojica Lasica – Satinský. Ďalšia klubová scéna bola v Horskom parku oproti internátu Mladá garda. V klube na Bernoláku hrával Braňo Hronec s orchestrom a speváčkami Janou Belákovou a Vlastou Čeplíkovou, Ľubo Belák kvintet s Evou Kostolányiovou. Internát Bernolák bol napokon aj miestom konania 1. Slovenského beatového festivalu v roku 1969. Po úspechoch slovenského rocku a reflexii verejnosti sa pokúsili zorganizovať takýto festival podľa vzoru 1. Československého beatového festivalu v pražskej Lucerne (1967).

Festival bol podujatím mladých a koncerty sa konali na Bernoláku a vo Véčku. Dodo Šuhajda pripomenul účinkovanie anglickej skupiny Cressida. „Podarilo sa nám ju dostať do Bratislavy na slovenský beatový festival v roku 1969. Hrali pre nás úplne neznámy štýl, progresívny rock s prvkami symfónie. Vo Véčku mali úspech.“14 Príchod vojsk Varšavskej zmluvy ukončil slobodnú a uvoľnenú atmosféru bratislavských klubov a Véčka, pretože všetky študentské podujatia začala kontrolovať ŠtB. Postupne sa scéna rozpadávala do ďalších subkultúr. Rockoví fanúšikovia a jazzmeni vyhľadávali aj iné scény, napríklad PKO, Domy kultúry, ktoré neboli natoľko pod dohľadom cenzúry, alebo neskôr Štúdio S (od roku 1982). Véčko už nemalo takú atmosféru, pretože pôvodné tanečné live večery vytlačil fenomén diskoték a reprodukovanej hudby.

Jazz a rock však neboli jedinými žánrami, pestovanými v Bratislave. Okrem jazzových a rockových skupín tu pôsobilo množstvo tanečných, zábavných skupín a orchestrov pre hru do tanca a čajoch na vysokoškolských internátoch. V nich účinkovali speváčky Jana Beláková, Sally Sellingová, Oľga Szabová, Eva Máziková, Eva Kostolányiová, ale aj Jana Kociánová, Zora Kolínska, Eva Sepešiová. Medzi orchestrami vynikali Orchester Gustáva Offermana, Juraja Velčovského, Braňa Hronca, ktoré sa tešili výrazným úspechom doma a v zahraničí. Dokonca aj jazzoví hudobníci ako Karol Ondreička, Dušan Húščava spomínajú, že s Orchestrom Gustáva Offermana a jeho pop music sa dostali na vystúpenia na západ.15 Tento typ populárnej hudby sa vysielal aj v televízii, pretože jazz a rock sa svojím žánrovým charakterom pokladali za nevhodné na prezentáciu pre všetky typy diváka.

V 70. rokoch patrili Elán a Modus medzi profesionálne najúspešnejšie bratislavské pop rockové kapely. Ich začiatky však boli spojené s pôsobením v zahraničí, kde hrávali barový a tanečný repertoár. Neskôr sa k nim pridali skupiny Prognóza, Burčiak, Taktici a iné. Skupiny vychádzali z hard rocku a z podhubia bratislavského undergroundu 60. rokov, ale k pôvodným inšpiráciám pridávali funky alebo jazzrockové prvky.

V súlade s celkovým otváraním sa svetu 60. roky v spevohre Novej scény priniesli americké muzikály Pobozkaj ma, Katarína (1963), My Fair Lady (1965), Hello Dolly (1966), Don Quijote (1967), Fidlikant na streche (1968) a West Side Story (1969). Za prvý slovenský pôvodný muzikál na bratislavskej Novej scéne sa pokladá Revízor od Teodora Šeba-Martinského (24.2.1973). Avšak aj do slovenskej muzikálovej scény postupne prenikali prvky rockovej subkultúry. Prelom vo vývoji predstavoval pôvodný rockový muzikál Mariana Vargu a Pavla Hammela: Cyrano z predmestia s premiérou 8.9.1977 v Bratislave na Novej scéne. Predchádzal mu úspech prevzatého muzikálu poľských autorov Katarzyna Gärtner/Ernest Bryll: Na skle maľované (libretto Alta Vášová, texty piesní: Ján Štrasser, Kamil Peteraj, premiéra 19.10. 1974, dve obnovené naštudovania z rokov 1981, 1991 a nové naštudovanie 2005 – 2009).

Obrovský úspech Na skle maľované komentuje herečka Emília Vášaryová, ktorá tu účinkovala v úlohe anjela:

Ľudí fascinovala aj obrovská zelená šikmina, na ktorú zbojníci skákali. To bol vklad režiséra Karola L. Zachara…“ Príťažlivý pre obecenstvo bol scenár, v ktorom „…si neskôr herci už všeličo vymýšľali a dopĺňali Brylla.16 Prvé uvedenie však bolo kritizované: „Divadelnosť a poetická iskrivosť básnikovho textu, adekvátne poslovenčeného E. Štercovou, beatová hudba s ľudovou melodikou, prelínajúca sa žilami slovesnej zložky ako tatranská bystrina … našli z veľkej časti neodolateľný výraz v podaní členov činohry SND. … táto inscenácia sa nestala dokonalou pre kazy, ktoré samoúčelnosťou deformovali línie základnej autorskej i režijnej koncepcie…17

Cyrano z predmestia bol prijatý „ako vyvrcholenie cieľavedomého úsilia … spevohry Novej scény o zrod pravého slovenského musicalu.18Vlastnej javiskovej realizácii musicalu predchádzalo vyriešenie niektorých personálnych a technických problémov. Balet Novej scény bol doplnený o 20 pohybovo i spevácky nadaných externistov. (Divadlo ich získalo konkurzným výberom spomedzi 336 uchádzačov!) Bolo nemožné angažovať na Novú scénu na niekoľko sezón beatovú skupinu, preto sa nahrala beatová hudba na pásku… Spev z javiska ide formou play-becku naživo.19

Heavy metal a punk rock

V 70. rokoch sa menil pohľad na bratislavského hudobníka, ako obyvateľa Bratislavy, pretože nastal príliv hudobníkov z rôznych miest Slovenska. Do Bratislavy prichádzalo mnoho mladých ľudí, ktorí tu študovali a obohacovali život v meste svojimi záujmami a hudobnými aktivitami. Viacerí profesionáli prežili svoje detstvo a teenagerské roky v iných mestách. K takým patrili Gabriel Jonáš, Peter Lipa, Peter Breiner, Pavol Habera, Maťo Ďurinda, Pavel Drapák a iní. Bratislavskými hudobníkmi, ktorí sa tu narodili, prežili detstvo a natrvalo spojili svoju kariéru s mestom boli Dežo Ursiny, Fedor Frešo, Marian Varga, Pavol Hammel, Jozef Ráž, Matúš Jakabčic, Juraj Bartoš, Juraj Griglák, Andrej Šeban, Peter „Peci“ Uherčík, Martin Uherčík (Dereš, Ex Tip, Isabelle), Michal Kovalčík…

Bratislavská rocková scéna postupne ožíva prostredníctvom garážových skupín, avšak už nielen rozvíjaním hard rocku, ale aj heavy metalu, novej vlny a punk rocku.20 Monografia Víta Filu Bratislavský nárez dokumentuje históriu skupín v období 1978 – 2008. Nepriamo naznačuje, že po zlatých časoch V klubu, kde sa často miešali profesionáli a poloamatéri, po politickom zmrazení v 70. rokoch rockoví hudobníci prešli do bratislavského podzemia. Hranica medzi rockovým podsvetím a oficiálnymi rockovými i pop music kapelami sa vyostrila. Rockeri cvičili v súkromných priestoroch v pivniciach, garážach, občas v kultúrnych domoch a príležitostne vystupovali v bratislavských kluboch. Pri starom železničnom viadukte a hlavnej stanici v „Kraicovskej garáži nad Jaskovským radom“ začínala skupina Bager (1980) a Metalinda (1984), Grafit mala skúšobňu v suteréne budovy Národného výboru v Dúbravke (1983), Hever (1981 – 1984) cvičila v KD Ružinov, Geneza (1979 – 1983) v rodinnom dome u Paľa Kratochvíla na Devínskej ceste nad Riviérou. Skupina Egreš pôsobila v DK Lamač, ktorý jej poskytoval skúšobňu a oni za to mali povinnosť jeden krát v mesiaci vystupovať. Medzi bratislavskými hudobníkmi už nebola taká súdržnosť ako v 60. rokoch a objavila sa rivalita a prestíž ,,privilegovaných staromestských hudobníkov“ a rockerov z okrajových častí mesta. Keď sa Roman Čelista Csölle ako starousadlík stal spevákom v skupine Egreš, neskôr Grafit, musel cestovať do Lamača alebo Dúbravky, „čo bol pre fešáka zo starého mesta poldenný výlet.“21

V 80. rokoch v Bratislave pôsobili Acheron, Čenkovej deti, Grafit, Death, QT Blues Band, Halušky, Hartus, Hromozvod, Interval, Kosa z nosa, Krakatit, Mahuliena, Makar Čudra, Metelica, Perinbaba, Pressburg (1987), Regata (1983)… V bratislavských kluboch sa usporiadavali diskotéky, napríklad v klube Steps na Panenskej ul. v pivničných priestoroch, alebo v klube Unic (otvorený v roku 1976) a Elam (otvorený 1982).

Diskotéky v STEPSe sú v piatok, sobotu a nedeľu od 17 do 21:30 hod. Vstupné je aj tu 7 korún a usporiadatelia úzkostlivo dbajú na to, aby sa dnu dostali len tí, ktorým to umožňuje štatút, (je zarámovaný a vyvesený na chodbe), čiže vysokoškolákom s platným indexom, mladým, ktorí už skončili vysokú školu a dievčatám od osemnásť rokov. Kapacita klubu – stodvadsať miest“.22

Diskotéky v kluboch „sa stali módou, šlágrom“ a boli ostro sledované, pretože sa tu nesmel podávať alkohol, mohli sa jej zúčastniť len študenti s vysokoškolským indexom, museli sa slušne správať a byť slušne oblečení.

Sedemkorunové vstupné, výber piatich druhov nealkoholický nápojov, zákaz fajčenia a záverečná o pol desiatej hodine tvoria predpoklady slušnej zábavy, na ktorú pre istotu dozerajú aj traja usporiadatelia – študenti.“23V tom istom článku vo výstrižku v kronike Unic klubu hovorí Viliam Ordódy, že „…v mnohých kaviarňach i nočných baroch totiž hudobníkov nahradila moderná aparatúra s disco-jockeyom…“

Centrom heavy metalu 80. rokov a rockovej scény mladých sa javil Dom kultúry v mestskej časti Lamač, prezývaný „miestny Woodstock,24 kde sa v roku 1983 konali pravidelné metalové večery, avšak čoskoro boli zakázané.25 Rockový underground muzikantov v počte 20-80 sa stretával v kaviarni Korzo pri Morovom stĺpe, ktorý volali Šuster26 a o sebe hovorili ako o „chlapcoch od Morového stĺpa zo Šustra.“ Fandili big bítu, blues a mestskému folku. Niektorí rockeri z 80. rokov mali skúsenosti s marihuanou a ich stretnutia na skúškach a v pivárňach boli spojené s konzumáciou alkoholu. Hudobníci zo skupiny Grapefruit o tom hovoria: „…v Grapefruite to nebude fungovať podľa hesla cvičia len zbabelci alebo stačí si dať bylinu a hráš ako Paganíni27. Neustále sa konfrontovali s ideológiou, pretože väčšina týchto skupín nemala schválené texty cez prehrávky MDKO (Mestský dom kultúry a oddychu), čo síce znamenalo cenzúru, ale súčasne aj povolenie požadovať za vystúpenie honorár. Keďže túžili hrať na kvalitnej aparatúre a na prestížnych pódiách, tak pristúpili aj na kompromisy. Skupina Grapefruit si dala ostrihať dlhé vlasy, symbol heavy metalistov, pretože to bola podmienka organizátorov v Dome ROH (dnešný Istropolis), aby tam mohli vystúpiť (1983). Grapefruit mali schválené texty, ale pod ich hlavičkou vystupovalo mnoho umelcov na čierno a bez cenzúry. Na jednom ich koncerte v Lamači sa popri nich na pódiu objavili pražskí hudobníci, ktorí spievali provokatívny text „o zasratých papalášoch, čo si pupky vozia na tragačoch,28 čo bolo ideologické faux pas, avšak zostalo bez povšimnutia oficiálnych predstaviteľov. Pod ich hlavičkou vystúpila aj americká speváčka, ktorá poslucháčom vyrazila dych svojou angličtinou viac, než jej skutočný spev. Angličtina bola v 80. rokoch pre všetkých vzdialenou neznámou, keďže povinným maturitným jazykom bola ruština. Počuť anglicky hovoriaceho turistu bolo naozaj výnimočnou udalosťou, skôr sa dalo v Bratislave počuť nemčinu.

Skupina Gemer (1981 – 1989) sa pôvodne volala Stres, ale tento názov bol nevhodný pre socialistické umenie, tak sa premenovali na skupinu Gemer, podľa bratislavskej pivárne, v ktorej práve sedeli. Názov Gemer však tiež nevyhovoval pri prehrávkach, pretože Gemer bola „najchudobnejšia oblasť na Slovensku.“29 V roku 1985 na SFPP v Martine ich po generálke stiahli z hlavného pódia a nedovolili hrať len na vedľajších pódiách v Žiline a Martine.

Bratislava v 80. rokoch už nepredstavovala meku rockového diania. Bratislavské rockové kapely sa museli konfrontovať so skupinami na celoslovenských podujatiach ako napríklad na Prehliadke najlepších amatérskych skupín Beatfórum vo Zvolene (1980) alebo na Hudobnom festivale mladých v Bojniciach. Všetky kapely, ak chceli existovať, museli vystupovať na Festivale politickej piesne v Martine, kde museli prezentovať svoju lojálnosť voči politickému systému. Keď sa spevák skupiny Krokoband Karol Vilček odmietol zúčastniť SFPP v roku 1985 kvôli svojmu odmietavému postoju voči ideológii, Krokoband si musel nájsť náhradného speváka.30 Každopádne, bratislavské kapely patrili k tým odvážnejším pri pódiovej prezentácii. Skupina Grafit (1983 – 1985) používala na koncertoch špeciálnu chemickú dymiacu a horiacu zmes, aby sa atmosférou priblížili západným kapelám. Zmes vytvorila opar nad kapelou a zahalila do dymu prísediacich v prvých radoch.31 Thrash metalová bratislavská skupina Cerberus (1985) používala mnoho pyrotechnických efektov a kulisy v podobe stredovekého hradu. „Besniaci metalový dav“, ktorý stál a aplaudoval skupine Cerberus, sa pokladal za „narušenie verejného poriadku32 na koncerte na Zemplínskej šírave v lete 1988, kde hudobníkov v hoteli strážili príslušníci Verejnej bezpečnosti. Sledovali ich až pokým sa nevzdialili od ich okresu.  Agenda (1982) pôsobila v klube mládeže Nová doba III. a písal pre nich texty aj Martin Sarvaš, textár skupiny Tublatanka. Pri ich oficiálnom debute na koncerte na Vajnorskej ulici pod názvom Za mier a život–proti jadrovej vojne proti americkej politike Ronalda Reagana, v ktorom skupina videla príležitosť konečne vystúpiť na verejnosti, mal spevák Marcel Valerián na tričku nápis American Footbal, za čo dostali zákaz 6 mesiacov vystupovať. To jej však dodalo ešte väčšiu príchuť zakázanej kapely a atraktívnosti pre poslucháčov, ale mohli koncertovať len v menších bratislavských kluboch ako Primaf alebo Junior. V roku 1987 vystupovali v amfiteátri na Partizánskej lúke, ale aj na Búdkovej ceste, kde sa v druhej polovici 80. rokov konali monster koncerty, podľa vzoru veľkých rockových svetových scén pod otvoreným nebom pre mladých ľudí v Bratislave. K nim patril napríklad koncert pre vysokoškolákov Elán v Elame na Partizánskej lúke (19.5.1984), kde vystúpila skupina Elán a laureáti diskotékových súťaží a klubových podujatí. Zúčastnilo sa ho 3 000 návštevníkov.33 Keď skupina Regata vystupovala v Nitre, kde na nich čakalo 1 000 fanúšikov, pred halou sa pobili Rómovia, ktorí nemali s koncertom nič spoločné, no zasahujúci príslušníci Verejnej bezpečnosti to využili ako príležitosť, aby zakázali kapelu v celom okrese.34 Ivan Líška, spevák skupiny Regaty síce pôsobil v televízii ako asistent režiséra, ale jeho kapela sa nikdy do televízie nedostala kvôli nevhodnosti tejto subkultúry pre masového diváka.

Vzťah medzi bratislavským veľkomestským prostredím a inými slovenskými rockovými kapelami je možné pochopiť zo zápisu z kroniky klubu Elam, kde vystúpila martinská skupina Team (bez Pavla Haberu) 10.4.1985: „Team z malého mesta je tu, veľkomesto otvor náruč!!

Väčšina bratislavských skupín za vrchol svojho pôsobenia pokladala vystúpenie v bratislavskom PKO, pretože tak mohli osloviť svojich undergroundových fanúšikov a nezaprieť ideály rocku, blues, či heavy metalu. Bratislavské PKO „bolo snom každého bigbíta: kto odohral koncert v estrádnej hale (PKO) a nebodaj mal vypredané, patril do prvej ligy.35 Viaceré zo skupín vystúpili na podujatí Blues na Dunaji (1980–1988) v PKO, ktoré organizoval mág bratislavského undergroundu, Ladislav Agnes Snopko, speaker Zamatovej revolúcie 1989. Ale väčšina skupín bola odkázaná na účinkovanie v spoločenských sálach MDKO (Mestský dom kultúry a osvety) alebo vo vysokoškolských kluboch, ktoré patrili Socialistickému zväzu mládeže. Ďalšie méty pre bratislavské rockové kapely 80. rokov predstavovala prezentácia v programe Televízny klub mladých (TKM) alebo televíznej hitparáde Triangel, kde sa väčšinou zaraďovala pop music alebo štýly, ktoré neboli provokatívne. Tam ich ciele končili, pretože bratislavská scéna už ďalšie možnosti neposkytovala. V DK Nivy začínali gitarista Andrej Šeban a spevák Marian Greksa (1981) so skupinou Demikát. Ako undergroudová kapela dosiahla skupina Demikát svoj vrchol na vypredanom vystúpení v bratislavskom PKO pred 2 000 divákmi v roku 1983. Tých fanúšikov, ktorí sa pokúšali dostať do vnútra na ich koncert cez vytlačené sklenené dvere, vyhnala polícia pomocou psov.36

Mnoho teenagerov v tom období v Bratislave pokladalo za svoj sen mať svoju vlastnú kapelu (skupina Hromozvod, 1977 na ZŠ v Karlovej Vsi, skupina Interval, 1980, OBKaSS Bratislava IV na Komsomolskej ul.). Pôsobenie kapiel však narúšal odchod členov na povinnú vojenskú prezenčnú službu. Ani v jednej kapele nebola žena.

Osobitou kapitolou bolo zhotovovanie nahrávok, pretože väčšina skupín sa do štúdia nikdy nedostala. V roku 1984 nahrala skupina Čenkovej deti v nepoužívanom bazéne rodinného domu Ďura Velčovského na niekoľko mikrofónov cez mixpult na kazetový magnetofón niekoľko piesní. Niektorým sa podarilo prepracovať až tesne k vydaniu albumu. Prekročili cez množstvo odohratých živých koncertov bežný priemer a ich popularita rástla. K takým patrili Regata, Cerberus, rocková podoba skupiny Demikát. Väčšinou k vydaniu albumu nedošlo, pretože niektorí členovia skupín emigrovali, a napokon heavy metalová orientácia, paródia punku a novej vlny znamenala pre vydavateľa ideologické riziko. Po revolúcii sa vydavateľstvo Opus rozpadlo a zmenili sa aj podmienky na trhu, kde záujem poslucháča smeroval k západnej produkcii než domácim skupinám. Napríklad skupina Dereš nahrala v roku 1988 štyri skladby v Opuse, ale vyšli až v roku 2016.37 Skladba Na panské! skupiny Dereš (1985) bodovala ešte v roku 1999 v Rádiu Koliba v hitparáde Zlatá žila. V skupine Dereš pôsobili ako textári Martin Sarvaš, Fero Vizváry a Monika Kozelová, začínal tu bubeník Martin Uherčík. Skupina Isabelle (1987) nahrala 2 albumy vo vydavateľstve Opus (1991, 1993) a ako prvá slovenská rocková kapela účinkovala v USA na festivale v Austine v Texase (1991). Acheron vydali album v roku 1996. Po revolúcii sa niektorým z nich rozbehla kariéra. Napríklad skupina Cerberus účinkovala vo Viedni na festivale Marshall Metal Battle a RockHouse klube, v Budapešti na Petőfi Csarnok a v Čechách. 

Za alternatívnu skupinu sa pokladala Kosa z nosa (Braňo Špaček, 1987), legenda bratislavskej scény s inšpiráciou v punk rocku. Na detskom ihrisku Rozlet na nám. Hraničiarov v Petržalke realizovali 17. novembra 1989 koncert v sále pre 50 ľudí. Keď medzi pesničkami zneli výkriky „Václav Havel,“ „Charta“, jeden poslucháč z publika zavolal políciu, ale to už začínala nová slobodná éra.

Z undegroundovej rockovej scény vychádzala profesionálna bratislavská kapela s celoslovenskou pôsobnosťou Tublatanka, v 90. rokoch k nim pribudli profesionálne skupiny Metalinda a Hex. Z amatérskej rockovej scény 80. rokov sa medzi profesionálnu špičku vypracovali Andrej Šeban, Marian Greksa, Peter ‘Peci’ Uherčík, Juraj Burian, Martin Ďurinda, Juraj Černý, Dušan Obenrauch, Teo Skovay a iní. V skupine Bager hosťovala speváčka Oľga Záblacká, neskôr televízna moderátorka. Viktor Kočiščák, gitarista skupiny Bager, prešiel do profesionálnej skupiny Midi Roba Grigorova. Pre mnohé kapely písal texty Martin Sarvaš, ktorý tak podporoval rockové podhubie v Bratislave. Spolupracoval aj so skupinou Halušky (1981) a Dereš, ale najmä so známymi a populárnymi skupinami Tublatanka a Hex.

Celkom nové črty subkultúry sa javili v bratislavských punkových skupinách. Prvé oficiálne vystúpenie punku v Bratislave a aj na Slovensku sa uskutočnilo v roku 1983, keď skupina Paradox po prvýkrát verejne koncertovala.Dovtedy hrávali len v pivnici vlastného domu v Karlovej Vsi (1980 – 1983). O pár mesiacov účinkovali pred 1500 ľuďmi na amatérskom podujatí Obvodnej súťaži politickej piesne v PKO v Bratislave. Hoci bol punk nasmerovaný proti socialistickej ideológii, paradoxne toto podujatie organizovali pod hlavičkou podpory politickej piesne. Spojením členov Ex Tip (bývalý Tip, vznik 1979) a Paradox vznikla punková skupina Zóna A, ktorá účinkovala v Lamači (1984). Nedostali povolenie na verejné vystúpenia, pretože ich texty neprešli cez cenzúru a koncerty boli sprevádzané násilnosťami. V období 1985 – 1987 nesmeli znova verejne účinkovať. V roku 1987 si trúfli verejne avšak ilegálne vystúpiť v Horskom parku v Bratislave. Stále mali zákaz vystupovania a na koncert v Horskom parku nemali povolenie, keď zasiahla ŠtB a zatkla viac ako 30 ľudí. Až keď v roku 1988 Zóna A vystúpila v Prahe na festivale Rockfest, znamenalo to prelomenie pôvodných zákazov, represálií a súčasne aj prienik punku do hudobného života na Slovensku. Koncerty skupiny Zóna A boli často zrušené ŠtB, ktorá jej členov až do roku 1989 sledovala a predvolávala na výsluchy. V zakázaných filmoch Príbeh slečny (1985) a Nezmením sa! (1989) je konflikt medzi ideológiou a punkovou anarchiou opísaný len ako „pesimistická odpoveď punku na optimistickú socialistickú budúcnosť“, ako „nedorozumenie“ medzi oficiálnymi autoritami a mladými punkermi, hoci skutočnosť v realite tejto subkultúry bola iná. Ich texty sa ukázali ako problematické najmä pokiaľ ide o tematiku rasovej diskriminácie, propagáciu nacizmu a pod. Pravdepodobne najmä ideológia, ale aj konzervatívnosť a konvenčné smerovanie populárnej hudby boli hlavnými príčinami, prečo profesionálna rocková scéna na verejnosti skôr reflektovala bratislavskú skupinu new wave Demikát (1981) a až o 3 roky neskôr prvú punkovú skupinu Zóna A (1984), hoci vo svetovom vývoji bola postupnosť opačná. Dovtedy sa všetky alternatívne a problémové hudobné aktivity diali na klubovej scéne alebo v menej kontrolovaných ObKaS. Pokračovateľmi punkových bratislavských formácií bola Slobodná Európa.

Rock po roku 1989

Vo všeobecnosti možno hodnotiť nastupujúce 90. roky ako prelomové z hľadiska recepcie progresívnych prvkov prostredníctvom umeleckých osobností. Vytráca sa problém aktuálneho získavania informácií o progresívnych trendoch v jednotlivých žánroch. V tomto období niet prakticky žánru, ktorý by nemal v Bratislave zastúpenie. Hudobníci aktuálne reagujú na nové trendy so snahou o pôvodnú tvorbu.

Subkultúra heavy metalu sa v Bratislave začala trieštiť na množstvo segmentov. Medzi nimi sa objavuje napríklad aj gothic rock38 alebo hard core. Viacero skupín sa hlási k alternatívnemu rocku a indie rocku, kde sa skrýva množstvo žánrových prienikov. Medzi nimi napríklad skupina Lavagance, Free Faces, Home Made Mutant, Para, Korben Dallas… Pôvodný záujem mládeže o rockovú hudbu začína vytláčať subkultúra hip hopu.

Atmosféru zatvoreného PKO po roku 2010 čiastočne nahradzujú koncerty v renovovanej Starej Tržnici a Kultúrnom Centre Dunaj. K takým patril projekt Hrana Oskara Rózsu a už nežijúceho bratislavského rodáka Mareka Brezovského v KC Dunaj a v bratislavskej Starej Tržnici (2015), ktorý po rokoch znova mobilizoval v niekoľkotisícovej návštevnosti bratislavské publikum na koncert s pôvodnou slovenskou produkciou. Hoci sa rekonštruoval a znovuotvoril priestor legendárneho V klubu (2003), mladí ľudia si už zvykli na nové miesta, pretože sa pre nich príznačným genius loci stal Randal klub a Majestic Music Club v priestoroch Ymca (na Karpatskej ul. 2).

Obľubu si získavajú aj iné podujatia, ktoré súťažia o pozornosť bratislavského poslucháča – napríklad Jarné Bratislavské jazzové dni (od r. 2008 v Starej Tržnici alebo v Ateliéri Babylon), alebo festival starého jazzu Golden Age so záberom na starú Bratislavu do prvej polovice 20. storočia (od r. 2014 vo V klube). Zakladajú sa ďalšie festivaly. Na presahy medzi vážnou hudbou a inými umeleckými žánrami je zameraný festival Konvergencie (od roku 2 000). Uprising reggae festival sa uskutočňuje v letnom augustovom poslednom týždni pri jazere na Zlatých pieskoch (od r. 2008). Nové žánrové podujatia ako napríklad Gypsy Jazz Festival (od r. 2012 v Divadle Aréna), Medzinárodný Flamenco festival (1998 – 2009) a World Music Festival Bratislava (od r. 2016) otvárajú Bratislavu, slovenskú metropolu, novým multikultúrnym prienikom zo všetkých kútov sveta.

Táto práca bola podporovaná Agentúrou na podporu výskumu a vývoja na základe Zmluvy č. APVV-14-0681.

Bibliografia:

BERKA, Tomáš – – FREŠO, Fedor: Rocková Bratislava. Bratislava: Slovart, 2013.

BROŽÍK, Vladimír – HORA, Fero: sprievodný text na LP Beatová horúčka 1965 – 1970, Opus 1989.

FILA, Vít (ed.): Bratislavský nárez. Amatérske rockové skupiny 80. rokov. Bratislava: Fidat, 2009.

GABAUER, Alfred: Nový slovenský musical Cyrano z predmestia. Hudobný život VIII/21, (1977), 2.

Hudec, Marek: Chcel byť chuligánom, nie dirigentom. Zomrel Marián Varga. Sme, [online], Kultúra, ˂https://kultura.sme.sk/c/20622780/vo-veku-70-rokov-zomrel-skladatel-marian-varga.html>. [cit. 2. aug. 2017].

-jb- Dobré zprávy z Bratislavy. Melodie II/12, (1964), 177.

KAJANOVÁ, Yvetta & HEVIER, Daniel: Penetration of Jazz into Various Genres and Subcultures. In Jazz from socialist realism to postmodernism, (Yvetta Kajanová – Rüdiger Ritter – Gertrud Pickhan eds.), Frankfurt am Main: Peter Lang Verlag, 2016, 265 – 281.

KOŽELUHOVÁ, Nikoleta: Bratislavské hudobné kluby. Dipl. práca, Bratislava: UK, 2017.

KRET, Anton: Ernest Bryll, Katarzyna Gärtnerová – Na skle maľované, Sme, [online],˂https://www.sme.sk/c/3950819/ernest-bryll-katarzyna-gartnerova-na-skle-malovane.html#ixzz51nXibw3g>.[cit. 28. jún 2008].

Kronika UNIC-klubu, 1982.

MAČUGOVÁ, Gizela: Na skle maľované v činohre SND. Hudobný život VI/23, (1974), 4.

MARKUŠOVÁ, Marína:Gotický rock ako subkultúra a fenomén v súčasnej postmodernej spoločnosti. Dipl. práca, Bratislava: FiF UK, 1997.

PROCHÁDZKA, Peter – ŠEBO, Juraj: Legenda V-klub. Bratislava: Albert Marenčin – Vydavateľstvo PT, 2015.

TASR: Bratislavské Véčko, fenomén 60. rokov. Teraz. Kultúra, [online], 12. júla 2013, ˂http://www.teraz.sk/kultura/bratislavske-vecko-hudobne-kluby/52256-clanok.html>

TASR: P. Lipa: Keď sa človek dostal do Véčka, komunizmus ostal na ulici. Teraz.sk, [online], ˂http://www.teraz.sk/kultura/p-lipa-ked-sa-clovek-dostal-do-vecka-kom/149483-clanok.html?mostViewedArticlesInSectionTab=1>. [cit. 6.8.2015].

1 -jb- 1964, 177.

2ŠOLTÝS 1975, 22.

3 KAJANOVÁ 1999, 140, 83, 139.

4 BERKA – FREŠO 2013, 6.

5 Tamže.

6KAJANOVÁ –HEVIER 2016, 265 – 281.

7 BERKA – FREŠO 2013, 6.

8 Tamže, 30.

9 Tamže, 31.

10 Chcel byť chuligánom, nie dirigentom 2017.

11BROŽÍK – HORA 1989.

12 ŠEBO 2010, 82.

13 Bratislavské Véčko, fenomén 60. rokov 2013.

14 TASR: P. Lipa: Keď sa človek dostal do Véčka, komunizmus ostal na ulici 2015.

15 LÁBSKA-KAJANOVÁ – HÚŠČAVA 1994, 8; LÁBSKA – ONDREIČKA 1991, 5.

16 KRET 2008.

17 MAČUGOVÁ 1974, 4.

18 GABAUER 1977, 2.

19 Tamže.

20 FILA 2009.

21 Tamže, 32.

22 Z kroniky UNIC-klubu z roku 1982. KOŽELUHOVÁ 2017, 41.

23 Z kroniky Unic klubu, Igor Ličko, politický pracovník oddelenia kultúry SÚV SZM, výstrižok z novinového článku v kronike zo dňa 15.10.1982, KOŽELUHOVÁ 2017, 41.

24 FILA 2009, 31.

25 Tamže, 61.

26 Tamže, 49.

27 Tamže.

28 Tamže.

29 Tamže.

30 Tamže, 78.

31 Tamže, 34-35.

32 FILA 2009, 19.

33 Z kroniky Elam klubu. KOŽELUHOVÁ 2017, 60.

34 FILA 2009, 103-104.

35 BERKA – FREŠO 2013, 45.

36 FILA 2009, 25.

37 Dereš: Na Panské, Mapmusic 2711-001-2-2.

38MARKUŠOVÁ 1997.