Abstrakt:
Keď niektorí skladatelia v 50. a 60. rokoch písali o svojej vlastnej seriálnej hudbe, tvrdili, že ich prístup ku kompozícii má väčšiu legitimitu alebo autenticitu. Takéto tvrdenia často vychádzali z fiktívnej, krátkozrakej a dokonca šovinistickej filozofie historického pokroku a z teórie hudobného materiálu, ktorá bola podobne obmedzená. Tieto myšlienky boli niekedy presadzované absolútne, s malým uznaním historických a politických kontextov, ktoré ich formovali. Historické a politické kontexty sú však dôležité pre to, aby sme lepšie pochopili, prečo boli konkrétne estetické hodnoty presadzované, aspoň v prípade povojnového serializmu. Ak sa podobné tvrdenia objavia aj dnes, mohli by sme sa pýtať, prečo sa takéto hodnoty stále zdajú byť cenné. Inými slovami, prečo by sa myšlienky, ktoré formovali modernistickú hudobnú estetiku 50. rokov 20. storočia, stále zdajú byť významné pre niektorých skladateľov v 21. storočí? Táto esej sa pokúsi odpovedať na túto otázku. Najprv je však potrebné vrátiť sa ku kontextu, v ktorom sa povojnový serializmus v Európe rozvíjal.