facebooktwittergoogle_plusredditpinterestlinkedinmail

Publikované: Musicologica 1/2015, Rock pop jazz | Piatok, 14. august 2015, 07:00

Autor: | E-mail

Prienik jazzu do rôznych žánrov a subkultúr

Abstrakt:

Jazz ako univerzálny hudobný fenomén ovplyvnil niekoľko generácii a stále má schopnosť oslovovať nových poslucháčov a hudobníkov. Jazzová hudba bola vo svojich začiatkoch, okrem rôznych prejavov európskej tanečnej hudby, jediným žánrom populárnej hudby v podobe hot dance music a swingu. Pri jej rozširovaní a postupnom žánrovom štiepení sa stali dve zaujímavé veci. Jazz sa stal autonómnou oblasťou, ktorá paralelne fungovala popri artificiálnej a rozvíjajúcej sa populárnej hudbe. Jazz už nie je len samostatnou kategóriou, ale jeho prvky alebo princípy prechádzajú aj do ďalších hudobných žánrov a ich štýlov. Táto expanzia sa začala diať predovšetkým koncom šesťdesiatych rokov. V nasledujúcej dekáde prežíval jazz zlaté časy v rámci populárnej hudby vďaka fúzii s rockovou hudbou a o niečo neskôr s nástupom funky. V súčasnosti vďaka heterogénnosti hudby môžeme nájsť jazzové prvky, alebo aspoň jeho princípy, v skoro v každom hudobnom žánri a štýle. O vplyve jazzu na viaceré rockové štýly hovoria niektoré posledné publikované štúdie amerických bádateľov, ktoré sa pokúsime v tejto štúdii konfrontovať.

Kľúčové slová: , , , , ,

Prienik jazzu do subkultúr

Pomerne striktné pravidlá v subkultúrach, ktoré panujú vďaka ich ortodoxným vetvám, bránia v rámci hudobného žánru prílišnému experimentovaniu mimo zabehnutých stereotypov. Je to paradox, keďže mnohé subkultúry by nemohli vzniknúť bez hudobníkov, ktorí sa nebáli pred tým experimentovať. Postupne sú však títo hudobníci vytláčaní na perifériu, pretože sa neuspokoja s konvenčnosťou. Po čase totiž začne panovať v každej subkultúre stereotyp či tendenčnosť. Vždy sa však nájdu hudobníci, ktorí sú schopní prinášať nové prvky, čím posúvajú zdanlivo vymedzenú a zabehnutú hranicu na rozmedzie nových fúzií, prekračujú ich a tak zakladajú nové hudobné štýly a ich subštýly. Stopy jazzu v iných žánroch možno sledovať na jednej strane prostredníctvom samotných výpovedí rockových hudobníkov, ktorí vo svojich výrokoch tvrdia, že počúvali a obdivovali jazz, ďalej v konkrétnej spolupráci rockerov a jazzmenov v spoločných projektoch, na druhej strane v samotnom charaktere hudby, kde možno skúmať, či je v rockovej hudbe skutočne prítomný jazzový rytmus, jazzový prístup k improvizácii a forme, alebo ide len zdanlivé asociácie. O vplyve jazzu na viaceré rockové štýly hovoria niektoré posledné publikované štúdie amerických bádateľov, ktoré sa pokúsime v tejto štúdii konfrontovať. Na najväčších subkultúrach by sme chceli ukázať, ako sa začali do nich implementovať jazzové elementy.

Prienik jazzu do punk rocku

Ak chápeme punk ako subkultúru, ktorej základy sa objavili už v 60. rokoch u Franka Zappu a Velvet Underground, tak do punk rockovej hudby začal prenikať vplyv jazzovej subkultúry prakticky už od jej počiatkov na konci šesťdesiatych a na prelome sedemdesiatych rokov. Mnohí proto punkoví hudobníci boli očarení a priamo inšpirovaní jazzovou hudbou. Punkoví umelci buď spolupracovali s jazzovými majstrami (ako napríklad Patti Smith so saxofonistom Ornettom Colemanom, či britská skupina The Damned s Lol Coxhillom), alebo priamo preberali do svojej kompozičnej tvorby jazzový feeling, ktorý sa snažili napodobniť, no zároveň mu pridať osobitú výpoveď (skupina Television). Niektorí členovia proto punkových skupín1 The Velvet Underground a The Stooges počúvali jazzovú hudbu, čo sa muselo zákonite odzrkadliť aj v ich tvorbe. V mnohých skladbách Velvet Underground sa prejavovala voľnejšia forma či prvky improvizácie. Svoje skladby napĺňali improvizáciou na živých vystúpeniach, ale často hrali aj bez opory pevnej formy na divokých jam sessions. Tie prebiehali aj niekoľko hodín s postupnou gradáciou, zatiaľčo ich nahrával manažér Andy Warhol. Niektoré sessions sa ocitli ako bonusový materiál na ich albumoch. Spevák kapely Lou Reed bol veľkým obdivovateľom Ornetta Colemana, a preto sa snažil imitovať jeho prístup vo svojej gitarovej hre. Hudobníci ako Reed sa pokúšali napodobňovať jazzových majstrov, no zároveň prinášali vlastný zvuk, čo súviselo popri ich chuti experimentovať aj s interpretačnou nevedomosťou. Lou Reed sa ako kapelník snažil narábať aj s ďalšími jazzovými atribútmi, a to predovšetkým vo free jazzovej rytmike, na ktorú kládol veľký dôraz, keďže jeho ponuré básnické texty priam vyžadovali voľnejší rytmický tok. Je paradoxné, že na tvorbu charakteristického zvuku mal najväčšiu zásluhu práve nerockový nástroj – viola, ktorú John Cale amplifikoval a spolu tak vytvorili psychedelickú atmosféru na nahrávkach skupiny Velvet Underground. Ako sofistikovaný hudobník prinášal k Lou Reedovej živelnosti konfrontačný materiál. Naproti umeleckejšej podobe Velvet Underground priniesla skupina The Stooges tvrdší zvukový pohľad a pevnejšiu formu. Aj oni však niektoré skladby vygradovali do jam sessions podoby ako Velvet Underground. Podobne ako Velvet pracovali s netradičným nástrojom, a to so saxofónom Steve Mackaya, ktorý prinášal väčšiu disharmonickosť. Postupne sa punk začal zjednodušovať a radikalizovať aj vďaka novým garážovým skupinám, ktorých oslovoval jednoduchší a agresívnejší zvuk. Spomeňme napríklad britské kapely U.K. Subs, Sex Pistols, The Clash alebo americké skupiny The Ramones či MC5. Všetci spomenutí uprednostňovali zdanlivú jednoduchosť, domnelú “nahotu”, obyčajnosť a hlavne repetetívnosť. Punkové skupiny na rozdiel od proto punkových využívali pevnejšiu podobu jednoduchej dvojdielnej piesňovej formy. V protopunkových skupinách sa ako zdroj inšpirácie prirodzenejšie udomácnil bluesrock, rockabilly ako jazz. Protopunk v nich prirodzenejšie hľadal inšpirácie nielen po hudobnej, ale aj po textovej stránke. Uveďme ako príklad album London Calling skupiny The Clash (1979), kde sa nachádza pieseň „Jimmy Jazz“ alebo „Brand New Cadillac“ s pozostatkami bluesového rytmického patternu, bluesovej 12 taktovej hudobnej formy, značne ale vzdialenému od pôvodného východiska a transformovanému aj vo forme. Keďže rock and roll vznikol transformáciou blues, možno sa tiež domnievať, že 12 taktová forma piesne „Brand New Cadillac“ má čo do činenia viac s pôvodným rock and rollom alebo rockabilly než s blues. Napríklad ďalší notový príklad skupiny UK Subs – Stranglehold z albumu Another Kind of Blues (1979) ilustruje práve túto rock and rollovú priamočiarosť, údernosť a agresívnosť. Inšpirácia v blues je tu chápaná skôr ako naturalizmus, ľudovosť, prirodzenosť prejavu, s pôvodným bluesovým rytmom, bluesovou schémou alebo bluesovými dirty notes skladby z albumu ako napríklad „T.V.Blues“, alebo „Blues“ nemajú nič spoločné. Ak nebudeme za nepriamu inšpiráciu v blues považovať nečistú punkovú deklamáciu spevu. Aj samotný názov albumu vzdialene evokuje album Kind of Blue (1959) Milesa Davisa spred viac ako 20 rokov.

UK Subs – Stranglehold

Po expanzii podobných kapiel v roku 1977 začali vznikať aj skupiny, ktoré chceli opäť využívať komplikovanejšie štruktúry, čím sa dostávali na perifériu punk rockového štýlu. Kapely ako Wire, PIL2, The Pop Group, This Heat a mnoho ďalších sa stali súčasťou takzvaného post punkového obdobia, ktoré paralelne fungovalo s upadajúcim punk rockom. Opäť sa dostali do kompozičného procesu nástroje typické pre jazz – klavír či saxofón. Skupina Wire používala vo svojom  post punkovom období syntetizátory, zložitejšie aranžmány a skôr vrstvy zvuku – noise, počas celej svojej kariéry sa snažili o experimentovanie a tvorbu zložitejších aranžmánov, vyhýbaniu sa konvenčným prístupom podobne, ako sa o to vždy snažili vždy aj jazzmeni. Kapela tak otvárala priestor pre alternatívny rock a nové cesty pre skupiny Sonic Youth, či R.E.M, ktoré sa neskôr vyjadrili, že Wire mali na nich vplyv.

V ďalšom zaujímavom punk rockovom subžánri, aj keď je veľmi voľnou hudobnou parafrázou, ktorému sa prisudzuje inšpirácia jazzom, bol takzvaný punk jazz. Inšpiroval sa spojením free jazzu3 a fusion music počas 60. a 70. rokov. Je reprezentovaný kapelami ako Lounge Lizard, Universal Congress Of, Laughing Clowns and Zymosis, James Chance a skladateľom Johnom Zornom.4 Samotný John Zorn je veľmi mnohotvárnym umelcom. V niektorých jeho projektoch nie je cítiť nič z jazzu, naopak, John Zorn vie písať v hudbu aj v jazzovom štýle a určite tam možno nájsť aj prvky fusion music alebo i hard bopu, ako napríklad na CD Naked City.

Možno teda sumarizovať, že do rockovej hudby prúdili dva zdroje jazzových inšpirácií – vonkajšie, ale aj vnútorné podnety, ktoré predstavovali naozaj hudobné prostriedky:

  1. Za vonkajšie inšpirácie možno pokladať všetky výpovede rockových hudobníkov, ktorí sa odvolávajú na jazzové podnety, neznamená to však, že v ich hudbe musia byť prítomné zákonite jazzové prvky. Vonkajšie inšpirácie reprezentujú projekty, kde rockeri spolupracovali s jazzmenmi. To sú nepopierateľné historické fakty. Prítomnosť jam session predstavuje konkrétnu inšpiráciu prácou jazzmenov, ako sa na tento impulz svojho času odvolával aj Astor Piazzolla.5

  2. O vnútorných inšpiráciách možno hovoriť v tom prípade, ak pri analýze v konkrétnych skladbách naozaj počujeme jazzový rytmus. Ak je v skladbách prítomná improvizácia, neznamená to, že musí byť zákonite jazzová, veď improvizáciu nájdeme aj v stredovekej, renesančnej, barokovej hudbe a predsa to nie je jazz.6 Rovnako improvizáciu využíva množstvo ľudových kultúr, napríklad indická hudba, alebo africká ľudová hudba a tiež to nie je jazz. Pri detailnej analýze sa dá zistiť, či mali jazzový prístup k improvizácii a forme, alebo ide len zdanlivé asociácie s jazzom.

Jazzové elementy v subkultúre hardcore a post hardcore

Jazz plynulo prechádzal aj do ďalších oblastí tvrdej gitarovej hudby, ktoré vychádzajú priamo z punk rocku, najmä do hardcore. Tento hudobný štýl vznikol na konci 70. rokov v USA a jeho začiatky boli po hudobnej stránke typické rýchlym tempom, jednoduchými akordmi a naliehavým spevom, ktorý sa dostával na hranicu deklamovanej reči. Hardcore ako už napovedá jeho samotný názov, je najtvrdšou punkovou odnožou a radikálnym filozofickým a hudobným smerom. Klasické punkové slogany typu „No Future“ nielenže neriešili spoločenský stav a bezútešnú situáciu sedemdesiatych rokov, ale dokonca nahrávali „vyšším“ politickým silám. Mladí ľudia, žijúci takýmto sebazničujúcim životným štýlom, absolútne rezignovali na spoločenskú angažovanosť. Keď sa z toho dokonca stala móda a obchodný artikel, ktorý spochybnil establishment a profitovali na ňom biznismeni, punk bol teda zneužitý v politike a aj v ekonomike, mnohí s nechuťou odchádzali z punkovej scény a začali zakladať radikálne kapely a komunity. Základom hardcorovej scény je jej sebestačnosť a nezávislosť v princípe DIY – „do it yourself“, „independent“, keď všetku produkciu od nahrávania, vydávania časopisov, albumov a distribúcie si robia skupiny sami. Aj keď jej filozofia “jedinec proti svetu” sa až tak nezakladá úplne na pravde, keďže fanúšikovia hardcore sa zvyknú združovať do komunít. Hardcore je ako hudobný smer politický, keď otvorene reaguje na spoločenské témy. Po hudobnej stránky sa do tohto štýlu začali koncom 80. rokov implementovať prvky hard rocku, metalu aj hip hopu či funky, čím sa výrazne menil jeho rytmus, keďže v prvej fáze vývoja išlo prevažne o rýchle tempá bez výrazného akcentovania. Až neskôr ho kapely ako Biohazard výrazne spomalili. Jazz začal do neho prenikať v jeho ďalšej fáze, v takzvanom post hardcore. Ten sa začal tvarovať koncom 80. rokov a jeho hlavným predstaviteľom bola americká kapela Fugazzi, ktorá experimentovala so zvukom a s prvkom improvizácie. Podobne ako punk rockeri aj hardcoreoví predstavitelia vytvorili s jazzom fúziu do takzvaného jazzcore, ktorý na rozdiel od punk jazzu už nie je voľnou parafrázou jazzových skladieb, ale využíva jazzový rytmus a inšpiruje sa rôznymi typmi jazzovej improvizácie. Spomenúť môžeme kapely ako Zu, Pain Killer, Ephel Duath, Veil of Maya, Chelsea Grin a v súčasnosti veľmi obľúbenú americkú skupinu – IWrestledABearOnce. Jazzcore kombinuje prvky jazzu, hardcore a heavy metalu. Kompozície sú v malej piesňovej forme s príznačnou gradáciou a zvyčajne obsahujú metalové breakdowny7, hardcore gitarové riffy a jazzové akordické postupy. Dôležitou súčasťou kompozícií je ladenie nástrojov, keďže gitary bývajú ladené podľa rôznych modelov hudobných nástrojov. Najzaujímavejším z nich je takzvané chello ladenie (CGDAHE)8, ktoré sa používa kvôli zjednodušeniu jazzových akordov a metalových riffov. Typickými inštrumentmi pre jazzcore sú dve elektrické gitary, basgitara, bicie nástroje s dvojitým basovým pedálom, klávesy alebo syntetizátory, dva vokály – takzvané screaming9 a čistý vokál. Tieto dve techniky spevu sa v skladbách striedajú alebo prekrývajú.

Podobnosti a súvislosti jazzu s vývojom metalovej subkultúry

Metal, ako jedna z najväčších hudobných a spoločenských subkultúr, ktorý sa vyvinul od 90. rokov po hudobnej stránke k skladbám náročnej technickej interpretácii a k zložitým skladbám. Zo začiatku sa metal pokladal za dekadentnú hudobnú kultúru až neskôr sa vyvinul k sofistikovanejším podobám. V tejto súvislosti sa používa pojem instrumental metal alebo inštrumentálny rock, hoci ten je nepresný a vágny. Podobné súvislosti s vývojom jazzu, ako v jednoduchej v istom zmysle v začiatkoch primitívnej hudobnej forme, tu možno vidieť nielen v interpretačnej vyspelosti metalu v neskorších vývojových štádiách, ale v určitom zmysle aj vyškolenosť10 hudobníkov a estetická inšpirácia. To platí predovšetkým o škandinávskej metalovej scéne a v rámci nej typické nórske kapely, pre ktoré je príznačná rozsiahla podoba rôznych hybridných foriem v progresívnej línii. Časť avantgardných metalových skupín priamo čerpá z ambientu, folku, vážnej hudby a jazzu. Ako príklad možno spomenúť skupinu Living Colour. Jednou z takýchto pod kategórií je takzvaný jazz metal. Za zakladateľov tohto štýlu je považovaná floridská skupina The Ateist, ktorá už na debutovom albume Piece of Time (1989) predviedla, ako by mohlo fungovať spojenie metalu a jazzu. Na albume skupina experimentuje s jazzovými akordami pri príležitostných sólach gitary (Rand Burkey), alebo v pomalších častiach, vzdialene asociujúcich jazz v eklektických taktoch. Rovnako technický perfekcionizmus inštrumentalistov, čisté technické prevedenie bicích nástrojov, gitarových riffov bolo blízke dokonalosti jazzu. Dominantný vo výraze však zostáva thrash metalový zvuk a estetika death metalu pri sreaminogových vokáloch speváka Kellyho Shaefera. Album je považovaný za vôbec prvý „jazz metalový“ v histórii. Na ich tvorbu nadviazala holandská thrash metalová skupina Pestilence, ktorá na svojom štvrtom albume Spheres začala experimentovať s jazzovým zvukom. Ich ortodoxným fanúšikom sa to vôbec nepáčilo a označili ho za najhorší album v ich diskografii. Napriek tomu získala skupina mnoho nových priaznivcov z iných hudobných žánrov. A to je presne paradox, ktorý sme už spomínali – ortodoxní fanúšikovia nestoja o experimenty, ba priam vyžadujú stereotyp svojho žánru zo strany hudobníkov.

Ďalším štýlom metalovej hudobnej kultúry, v ktorom je asi najviac cítiť „vnútorný“ vplyv jazzovej hudby, je progresívny metal. Skladby sú tvorené spájaním zložitých štruktúr v harmónii a v rytme, ktoré často čerpajú z jazzrocku, artificiálnej hudby a progresívneho rocku. Nie je preto výnimkou, ak sa v kompozíciách vyskytujú rôzne metro-rytmické pásma a prekomponovaná hudobná forma s dôrazom na pestrú inštrumentáciu. Skladby bývajú oproti bežným metalovým produkciám omnoho dlhšie a majú konceptuálny presah. Progresívny metal začal prenikať do celého sveta na začiatku deväťdesiatych rokov a v súčasnosti fungujú stovky podobných zoskupení. Za najvýznamnejšie z nich možno považovať Dream Theater. Veľký dôraz sa v progresívnom metale dáva na rytmickú štruktúru, v ktorom sa experimentuje s kombinovaním rôznych pásiem, ktoré sa často v skladbách prelínajú. Významným prvkom podobne ako v jazze je takzvaný groove. Tento posvätný okamih jazzovej improvizácie a tajuplná alchýmia každého jazzového hudobníka priamo vstupuje do kompozičného procesu a je základným stavebným prvkom takzvaného groove metalu a súčasného nového sub metalového žánru – djent. Jeho hlavným predstaviteľom je americká skupina Meshuggah, ktorá na svojich albumoch experimentuje s polyrytmami a soundom. V rámci svojich skladieb využíva jazzovú premenlivosť v groove basgitary a časté modulovanie pri práci s kontrastom a gradovaním, hoci satanské posolstvo black metalu je tu stále prítomné v speve a deštrukcii zvuku. Na to, aby dosiahly nový sound používajú množstvo prídavných technických zariadení na gitare ako „overdrive pedal“, „reverb pedal“ a samozrejme kvalitné nástroje, gitarové combá a ozvučenie. Jej tvorbu veľmi dobre zanalyzoval americký muzikológ Jonathan Pieslak z New Yorskej Univerzity, ktorý o kapele zverejnil rozsiahlu štúdiu.11

Situácia okolo punk rockovej a hardcore kultúry v Československu

Punk rock sa dostával do Československa kľukatými cestičkami. Podobne ako ostatné zahraničné produkty aj samotný punk prišiel do Československa s oneskorením, až okolo roku 1978, teda dva roky po jeho svetovom rozmachu. Jeho šírenie prebiehalo cez rôzne informačné kanále. Na popularizovaní punku mala veľký podiel predovšetkým undergroundová scéna. Medzi prvými punkovými fanúšikmi nebola teda mladá generácia, ale prevažne starší hudobníci a poslucháči v priemere okolo 25 rokov. Pochádzali najmä z prostredia undergroundu a alternatívy. Medzi nich patrili aj známi hudobníci, ktorí ho aj distribuovali, ako napríklad Mejla Hlava alebo Mikuláš Chadima. V punk rocku videli ďalší zaujímavý a nekonvenčný estetický ideál. Medzi staršími predstaviteľmi z prostredia undergroundu a mladšími punkermi existoval vzájomný rešpekt a pocit solidarity, keďže politická moc sa intenzívne zaoberala obidvomi subkultúrami. Punkové skupiny často krát vystupovali na undergroundových akciách a na punkových koncertoch bolo možné vidieť mnoho postáv z československého undergroundu. V prvej československej punkovej vlne sa objavovali kapely, ktoré neboli štýlovo čisté, ale využívali punkové skladby iba na doplnenie svojho repertoáru alebo na experimentovanie so svojím zvukom, ktorý mal charakter fúzie. Ako napríklad skupina Mikuláša Chadimu – Extempore. Mnoho hudobníkov, ktorí koketovali s punk rockom, zároveň obdivovali art rock, ale táto hudba sa im zdala príliš zložitá. Bolo pre nich nepredstaviteľné, aby ju mohli hrať, no napriek tomu sa snažili vo svojich punkových pesničkách využívať aj črty jazzrockovej hudby, ktorú však zjednodušovali. Medzi takéto kapely patrili napríklad Zikkurat, Energie G, Kečup, či F.P.B. Výraznejším spôsobom začala jazzová hudba prenikať až do nasledujúcej novej vlny. Pekným príkladom tohto spojenia je kapela Krásne nové stroje, ktorá v prepracovaných aranžmánoch a krátkych improvizovaných pasážach prechádzala až do free jazzu. Prekračovala hranice medzi jazzrockom, novou vlnou a dokonca českou dychovkou. No tieto kapely mali veľmi ťažkú východiskovú pozíciu pre živú prezentáciu svojho tvorivého úsilia. Jednou z najvýznamnejších hudobných a kultúrnych udalostí v sedemdesiatych rokoch v Československu boli Pražské jazzové dny (1974 – 1982), ktoré boli významné nielen pre svoj progresívny charakter, ale aj tým že poskytli útočisko týmto alternatívnym žánrom a subkultúram. Už od tretieho ročníka dostávali výraznejší priestor popri jazzových žánroch. Pražské jazzové dny významnou mierou prispeli k šíreniu hudby mimo oficiálnej hudobnej kultúry, rozširovali tak nielen vzájomnú muzikantskú inšpiráciu, ale aj poslucháčsky vkus. A hoci to ortodoxní fanúšikovia jazzu vcelku zle prijímali, ostatní poslucháči mali príležitosť počuť a vidieť pre nich nedostupné kapely. A nie náhodou to bolo práve na Pražských jazzových dnoch, kde v roku 1978 pripravil Jozef Vlček prednášku o punk rocku, v rámci ktorej vysvetlil jeho hudobné a estetické princípy.

Záver

Na spomínaných subkultúrach punk rocku, hardcoru a metalu sme poukázali, že vývojové črty jazzu sa prejavili nielen v jeho mainstreame, ale jeho znaky sa odrazili aj v rôznych subkultúrach. Nebol tu však len jednosmerný obdiv rockových hudobníkov v rôznych subkultúrach, obdivujúcich jazzové remeslo a predstavivosť, ale často aj rešpekt jazzových majstrov, ktorí ocenili odvahu a nový prístup rockerov v subžánrových kapelách. Veď napríklad Sonny Rollins participuje na albume Rolling Stones Tattoo You (1981), Sting spolupracoval s mnohými jazzmenmi ako napríklad Branford Marsalis, Manu Katché, David Sanborn… Hoci sa rockeri často inšpirovali aj v jazze, predsa išli svojou samostatnou cestou a podarilo sa im počas historického vývoja obhájiť autentické smerovanie rockovej hudby. Pravdou však zostáva, že jazz v rocku zostával na periférii vnímania pre poslucháčov a tak možno povedať, že skôr odpozorovali základný prístup od jazzmenov, než skutočne používali autentické jazzové hudobné elementy. Na jednej strane pracovali zdanlivo s rytmickou sekciou, používali rytmické patterny, potrpeli si na modelovaní zvuku, pracovali s improvizačnými princípmi, avšak vytvorili si svoje vlastné vlastné rytmické patterny, vlastný sound, noise, ako aj improvizačný prístup.

Použitá literatúra:

Fujak, Július: Slovenské hudobné alternatívy. Nitra : UKFFF, 2006.

Glasper, Ian: Burning Britain – Historie britského punku 1980 – 1984. Praha : Volvox Globator, 2013.

Kajanová, Yvetta: K dejinám jazzu. Bratislava : Coolart, 2010.

Kajanová, Yvetta: K dejinám rocku. Bratislava : Coolart, 2010.

McNeil, Legs, McCain, Gillian: Zab mě prosím – Necenzurovaná historie punku. Praha : Volvox Globator, 1999.

Pieslak, Jonathan: Re-casting Metal: Rhythm and Meter in the Music. In: Music Theory Spectrum, vol. 29, No. 2, 2007.

Švamberk, Alex: No Future! Kapitoly o britském punku. MAŤA, 2011.

Poznámky:

  1. Proto punk – termín, do ktorého hudobní publicisti zaraďujú garážové kapely zo 60. a počiatku 70. rokov, ktoré dali základ vzniku punk rocku.
  2. Vznikla po rozpade Sex Pistols a jej spevák Johny Rotten už naďalej nechcel tvoriť skladby s trojakordovým rozpätím, ale viac experimentovať.
  3. Free džez bol hlavnou inšpiráciou aj v proto punku.
  4. John Zorn založil niekoľký významných subžánrových skupín ako Naked City či Painkiller.
  5. Kajanová, Yvetta: Postmoderna v hdube. Minimal, rock, pop, jazz. Bratislava : VUK, 2010, s. 63-69.
  6. Viď prácu: Jan Rychlík: Pověry a problémy jazzu. Praha : SNKLHU, 1959.
  7. Bubenícke prechody so sólovým významom.
  8. V angličtine je „h“ nahradená tónom „b“.
  9. Rozhnevaný spev, ktorý intenzívne kulminuje. Tomeček, Samuel: Vokál v rockovej hudbe. In: Musicologica, č. 1, 2012, http://www.musicologica.eu/?p=601
  10. Na rozdiel od punk rockových hudobníkov, metaloví muzikanti často krát študujú na konzervatóriách a univerzitách.
  11. Pieslak, Jonathan: Re-casting Metal: Rhythm and Meter in the Music. In: Music Theory Spectrum, vol. 29, No. 2, 2007.