Perspektívy rekonštrukcie Cithary Sanctorum (1636) a edície piesní Juraja Tranovského

Abstrakt:

Výročie reformácie prinieslo v roku 2017 viacero edičných projektov, ktoré sprístupnili dnešnému čitateľovi pamiatky, súvisiace s touto významnou udalosťou. Môžu nám slúžiť ako inšpirácia k edíciám domácich pamiatok, zároveň aj ako záväzok, aby podobné projekty vznikali aj u nás. Cithara Sanctorum (CS) je náš najväčší a počas uplynulých storočí najvydávanejší spevník. Je to monumentálne dielo Juraja Tranovského, ktorý toto dielo dokončil vo svojom poslednom pôsobisku, v dnešnom Liptovskom Mikuláši. Vydané bolo v Levoči u Vavrinca Brewera v roku 1636. V bohoslužobnej praxi sa spevník používal až do 20. storočia a hovoriť môžeme o desiatkach, až stovkách vydaní. Súčasný knihovedný výskum eviduje 215 vydaní. Cieľom tejto štúdie je poukázať na možnosti rekonštrukcie Cithary Sanctorum a jej perspektívy. Spracovanie tohto prameňa by posunulo hymnologický výskum vpred nielen u nás, ale v celom stredoeurópskom priestore. Prvým krokom by malo byť sprístupnenie pamiatky vo forme novodobej edície. Pramenná základňa je síce bohatá, ale dostupnosť starších vydaní je problematická.

 

Možné východiská edície kompletného kancionála

Vydania z mladších storočí (19. – 20. st.) sú vo väčšine prípadov dostupné. Aj tieto vydania[1] by stáli za pozornosť, nakoľko v ich prídavkovej časti nachádzame dobové i regionálne špecifiká. V prípade záujmu sú dostupné v knižniciach, či antikvariátoch na celom území Slovenska. Čo sa týka edície máme, samozrejme, na mysli vydanie zo starších storočí.

CS prešla v priebehu storočí značnou premenou. Mala tri redakcie. Pôvodná Tranovského Cithara Sanctorum sa delila na tri diely. Takto sa CS používala až do vydania z roku 1684. Vtedy do podoby spevníka zasiahol editor vydania, Daniel Sinapius Horčička, ktorý prerozdelil piesne v jednotlivých rubrikách a zaviedol zmenu v štruktúre spevníka. Sinapius spevník delí na štyri diely. Posledná redakcia spevníka je od Samuela Hruškovica z roku 1741. Hruškovic zachováva Horčičkovo delenie piesní, ale pridáva značný objem nových piesní. Do spevníka sa viac edične nezasahovalo a piesne neskôr pribúdali iba v rámci samostatne vytvorenej prídavkovej časti spevníka. Táto podoba kancionála bola používaná až do vydania nového Evanjelického spevníka z roku 1992. Podľa nášho názoru Hruškovicovu redakciu v súčasnosti ako edíciu vydávať nie je potrebné. Používala sa totiž v praxi ešte v druhej polovici 20. storočia. Tieto výtlačky sú dostupné a mnohí ľudia ich stále majú doma. Všetky vydania z tejto redakcie sú bez notácie, čiže pre muzikológov a hudobných nadšencov sú tieto vydania oklieštené o hudobnú zložku. Našu pozornosť by sme mali v tomto smere upriamiť na 17. storočie, v priebehu ktorého Cithara Sanctorum vychádzala v notovanej podobe. Ide o pôvodné vydanie z roku 1636 a ďalej vydania z rokov 1653, 1674, 1684, 1696.

Z muzikologického hľadiska sa ideálnym zdá byť to vydanie, v ktorom je najviac melódií. Hymnológia však nie je čisto muzikologická záležitosť. Do úvahy treba brať aj záujem zo strany bádateľov z iných odborov, napr. literárnych vedcov, teológov a i. Musíme si uvedomiť, že neskoršie notované vydania nie sú ani pôvodnou, ani konečnou verziou spevníka. Je to Cithara Sanctorum v čase premeny – akýsi medzistupeň od pôvodného vydania ku konečnej redakcii. Takýto prístup je značne skresľujúci, čo môže spôsobovať zmätky v ďalšej recepcii spevníka. Problémom neskorších notovaných vydaní tiež je, že niektoré pôvodne notované piesne sú v mladších vydaniach uvedené bez nôt. Nenotovaný exemplár z tejto „prechodnej“ redakcie (1728), zdigitalizovala Slovenská národná knižnica v Martine. Nájdeme ju v jej digitálnej knižnici a digitálnom archíve.[2]

Keď sa rozhliadneme po inšpiráciu do zahraničia, zväčša nám pohľad skončí pri práci nemeckých kolegov. Za príklad si môžeme vziať o. i. aj najnovšiu edíciu z dielne Franckesche Stiftungen v Halle.[3] Ide o edíciu spevníka Praxis Pietatis Melica Johanna Crügera. Spevník vychádzal v rokoch 1640 až 1779 a vyšlo približne 70 reedícií tohto spevníka. Je zjavné, že to bol spevník obľúbený, vplyvný a čo do počtu vydaní frekventovaný. Do istej miery môžeme vidieť analógiu medzi Praxis Pietatis MelicaCitharou Sanctorum. Autori edície Crügerovho kancionála berú ako vodiacu niť samotného zostavovateľa a jeho dielo. Ako predloha im slúži X. vydanie spevníka z roku 1661. Toto vydanie je posledným vydaním, ktoré vyšlo pod dohľadom samotného Crügera, čiže ide o poslednú možnú revíziu autora. Je to voľba z nášho pohľadu logická. Ak chceme verejnosti priniesť edíciu, zrejme by sme mali predstaviť pôvodné dielo zostavovateľa a nie neskoršie, upravované vydania. Keď sa však chceme zamerať na rozsah diela zostavovateľa Cithary Sanctorum, Juraja Tranovského, zistíme, že situácia je zložitá. Tranovský umiera v roku 1637 vo veku 45 rokov, čiže sa nedožil ani druhého vydania spevníka. Vydanie CS z roku 1636 je tak pre neho prvá a zároveň aj posledná revízia spevníka. V prípade záujmu o Tranovského dielo sa môžeme relevantne oprieť jedine o prvé vydanie spevníka.

 

Rekonštrukcia Cithary Sanctorum (1636)

V súčasnej dobe nemáme k dispozícii žiadny kompletne zachovaný exemplár vydania z roku 1636. Vychádzať môžeme jedine z niekoľkých nekompletných tlačí a tiež mikrofilmov, ktoré nachádzame na našom území, ale tiež v Českej republike a Maďarsku. Na našom území nájdeme pôvodné vydanie CS v knižnici Tranoscia v Liptovskom Mikuláši (signatúra X.G.3), v Slovenskej národnej knižnici v Martine (signatúra SNK SE 2318). Ako študijný materiál prichádza aj mikrofilm nachádzajúci sa v zbierke Ústavu hudobnej vedy SAV v Bratislave (signatúra b 134). V Széhényiho knižnici v Budapešti nájdeme Citharu Sanctorum v xeroxovej podobe a na mikrofilme. Tieto kópie vznikli na základe predlohy z Liptovského Mikuláša (sign. RMK II. 505b a sign. RNyT E-169/4). Prvé vydanie, pekne zreštaurované, ale tiež nekompletné, nájdeme i v Prahe v Ústrednej cirkevnej kancelárii Českobratskej cirkvi evanjelickej (sign. II.T.31). Exemplárom prvého vydania disponuje tiež Muzeum regionu Valašsko vo Valašskom Meziříčí (sign. L 439).

Na základe staršej hymnologickej literatúry máme vedomosti aj o možnej existencii ďalších výtlačkov prvého vydania CS. Ľudovít Haan v roku 1873 mal k dispozícii prvé vydanie.[4] Má ísť dokonca o vydanie so  zachovanou titulnou stranou. Haanov prepis tejto titulnej strany je pre nás dodnes smerodajný. Ján Mocko, autor zásadnej práce Historia posvätnej piesne slovenskej a historia kancionálu tiež vychádzal vydania z roku 1636.[5] Mocka však od nás delí celé storočie a v prípade Haanovom je to ešte o niečo viac. Osud výtlačkov, s ktorými oni pracovali nám nie je známy. Ladislav Burlas pri práci o Cithare Sanctorum publikovanej v roku 1954 v knihe Hudba na Slovensku v 17. storočí tiež pracoval s exemplárom prvého vydania, ktorý mal údajne k dispozícii od Konštantína Hudeca, pedagóga Katedry hudobnej vedy Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave. V súčasnosti je pre nás taktiež stratený.

Zo spomínaných dostupných výtlačkov sú všetky značne defektné. Do istej miery sa predchádzajúci majitelia týchto spevníkov snažili kompenzovať ich nekompletnosť tým, že do nich na niektorých miestach vsúvali chýbajúce časti v rukopisnej podobe. Možno konštatovať, že každý zachovaný exemplár postráda niekoľko desiatok strán a s nimi aj značný počet piesní. Z exemplára, z ktorého sme vychádzali na samom začiatku rekonštrukcie chýbalo 122 piesní.[6] Ani iné výtlačky na tom však neboli výrazne lepšie. Na základe vzájomného dopĺňania chýbajúcich strán z jednotlivých exemplárov dnes nám v prvom vydaní chýbajú 2 kompletné piesne a 16 piesní je defektných, čo je dané rôznym mechanickým poškodením strán na jednotlivých pamiatkach. Pri defektnosti všetkých existujúcich dostupných exemplárov je nutné počítať i s tým, že sa pamiatku nepodarí zrekonštruovať do stopercentnej podoby. V takomto prípade bude nutné chýbajúce 2 piesne, spolu s časťami ostatných poškodených piesní, doplniť pomocou niektorého z mladších vydaní. Ako najrozumnejšia voľba sa javí vydanie z roku 1653. Jedná sa o notované vydanie časovo najbližšie Tranovskému. Po komparácii spomínaných dvoch vydaní možno skonštatovať, že piesne, ktoré boli notované v 1636 sú notované i v roku 1653. Do tohto vydania (1653) bol pridaný pomerene veľký počet nových piesní. Pôvodný Tranovského repertoár je však identifikovateľný a takmer totožný s pôvodným vydaním. V prípade rekonštrukcie celkovo 17 piesní je možné o toto vydanie oprieť.

 

Metodológie pri realizácii edície CS (1636)

K edícii hymnologických prameňov možno pristupovať viacerými spôsobmi. Z novších vydaní môžeme opäť spomenúť Crügerovu Praxis Pietatis Melica. V nej sa editori Hans-Otto Korth a Wolfgang Miersemann držia samotného prameňa a nijako ho neupravujú, až na zjavné tlačiarske chyby, uvedené v edičnej správe. Texty prepisujú aj so starou nemeckou ortografiou, melódie ponechávajú v starých kľúčoch, dokonca zachovávajú tvary nôt bielej menzurálnej notácie. Editori sa tak nemuseli boriť s problémami vznikajúcimi pri prepise zo staršej menzurálnej do súčasnej notácie. Takýto prístup je istotou pre vedeckú komunitu, že nedošlo k posunom, či deformáciám nápevov i textov.

Ďalší prístup môžeme vidieť na reprezentatívnej edícii spevníčka Jesličky Staré nové písničky jezuitu Fridricha Bridelia z roku 1658. Edíciu pripravili Pavel Kosek, Tomáš Slavický a Marie Škarpová v roku 2012. Texty sú tu prepísané do súčasnej českej ortografie. Starostlivo však zachovávajú všetky špecifiká prameňa, ako sú veľké a malé písmená. Aj melódie sú prepísané do súčasnej notácie i kľúčov. Takýto prístup poslúži interpretom. Piesne sú hrateľné a spievateľné i pre človeka, ktorý nemá skúsenosti s hudobnou paleografiou a čítaním starej ortografie.

Významný nemecký hymnológ Konrad Ameln pripravil rovnako reprezentatívne vydanie zásadného luteránskeho prameňa, spevníka Valentina Babsta, ku ktorému písal predhovor Martin Luther.  Das Babstsche Gesangbuch von 1545, vyšiel vo vydavateľstve Bärenreiter vo faksimilovej podobe v roku 1988.

Zverejniť faksimile by bolo pri našich možnostiach najschodnejšie. Vzhľadom k tomu, že pôvodná Cithara Sanctorum v celosti nikde nie je dostupná, bolo by pre bádateľov a nadšencov prínosné vidieť prameň v pôvodnej podobe. Takéto riešenie by poslúžilo všetkým zainteresovaným odborníkom. Historický prameň, ktorý nie je bežne dostupný môže byť zaujímavý i so svojimi chybičkami krásy aj po typografickej stránke. Nehovoriac o súčasných personálnych možnostiach, ktoré nedovoľujú prepisovať texty a noty v takom rozsiahlom kancionáli, či už na spôsob Praxis Pietatis Melica, alebo Brideliových Jesliček. Hodnotnú faksimilovú edíciu starých tlačí je však možné pripraviť aj v našich podmienkach. Príkladom môže byť edícia Bardejovského katechizmu z roku 1581, ktorý pripravila Slovenská národná knižnica v roku 2013.

 

Návrh edície Tranovského duchovných piesní – melódie, texty

Pri nedostupnosti Cithary Sanctorum v pôvodnej podobe sa v súčasnosti aspoň parciálne snažíme vyplniť medzeru, tým, že pripravujeme edíciu piesní Juraja Tranovského. Tejto myšlienke predchádza viacročný výskum zameraný na určenie autorstva a genézy jednotlivých piesní spevníka. Na základe tohto výskumu dnes vieme do istej miery označiť Tranovského autorstvo. Malo by ísť približne o 180 piesní. Do úvahy pritom berieme Tranovského pôvodné piesne i približne 60 jeho prekladov z nemčiny i latinčiny. Čísla však nemusia byť pre túto chvíľu konečné. Porovnávací výskum pokračuje a v priebehu prípravy edície nie je vylúčená ďalšia identifikácia piesní. V našom prostredí vznikla v roku 2014 publikácia Cithara svätých Timotey Vráblovej, ktorá vo forme antológie sprístupňuje duchovné piesne 16. – 18. storočia. Tá poskytuje reprezentatívny výber staršej kancionálovej tvorby na našom území. Nie je určená na vedecké účely, ale súčasnému čitateľovi. Texty nie sú reprodukované podľa pôvodiny, písmeno po písmene, ale sú prepísané podľa súčasných pravidiel pravopisu.

Pri príprave edície piesní jedného autora nám ako inšpirácia opäť môžu poslúžiť edície zo zahraničia. Pri tohtoročnom 500. výročí reformácie vyšlo v roku 2017 niekoľko edícií piesní Martina Luthera. Jürgen Heidrich a Johannes Schilling pripravili vo vydavateľstve Carus-Verlag Stuttgart edíciu Martin Luther: Die Lieder. Zostavovateľom však nejde o „urtextové“ vydanie,  chceli ukázať ako sa Lutherove piesne šírili v prvom desaťročí od ich vzniku. Vychádzajú tak z rôznych typov prameňov – tlačených aj rukopisných od Wittenbergu cez Erfurt, Norinberg, Viedeň, až po Königsberg (dnes Kaliningrad), Breslau (dnes Vroclav), či Štrasburg. Ku každej piesni patrí krátka hymnologická štúdia. Piesne sú podávané s faksimilovými vyobrazeniami prameňov. Melódie editori prepisujú do súčasnej notácie, husľového kľúča. Na začiatku piesní však neuvádzajú polohu a typ pôvodných kľúčov, tak ako to býva zvykom v súčasných edíciách starej hudby. Prepis textov je paleografický, čiže prísne zachováva pravidlá dobovej nemčiny. Archaizmy, súčasnému čitateľovi nezrozumiteľné, sú vysvetlené za každou piesňou.

Ďalšiu edíciu Lutherových piesní pripravil Hans-Otto Korth z hallského Franckesche Stiftungen pod názvom Lass uns leuchten des Lebens Wort, Die Lieder Martin Luthers. Lutherove piesne sú tu prezentované podľa nosných hymnologických prameňov 16. storočia a vysvetlené v sprievodných textoch. Melódie sú prepísané do súčasnej notácie, v husľovom kľúči. Na pôvodné kľúče však editori nezabudli a uvádzajú ich na začiatku každej piesne. Aj táto edícia využíva paleografický prepis textov, pričom uvádza i rôzne varianty z viacerých prameňov.

Ukážkové vydanie Lutherových piesní a zároveň aj ich dánsky preklad zo 16. storočia pripravili Jørgen Kjærgaard a Ove Paulsen v edícii Luthers salmer på dansk, Tekst, melodi, liturgi og teologi. Nechýbajú faksimilové vyobrazenia, či transkripcia do modernej notácie a komentár k piesňam. Texty sú prepisované paleograficky, podľa dobového prameňa.  Archaizmy a zle zrozumiteľné formulácie sú vysvetlené za každou piesňou. Nápomocné sú v edícii tiež odkazy na parafrázované biblické pasáže.

Lutherove piesne sa šírili rýchlo a nájdeme ich v desiatkach prameňov 16. storočia. Nemeckí editori Lutherových edícií mali očividne starosti najmä z výberom prameňov. My takúto dilemu nemáme. Vychádzame z jedného zdroja – Cithary Sanctorum z roku 1636, v prípade defektnosti prameňa si vypomáhame vydaním z roku 1653. Edície Lutherových piesní sú však inšpiráciou v prístupe k prameňom. Moderné edície, ktoré v súčasnosti vznikajú na pôde vedeckých pracovísk v západnej Európe majú tendenciu čo najmenej zasahovať do pôvodnej podoby prameňa. Pamiatku tak nedeformujú a tá zostáva dostupná vo svojej pôvodnej podobe i ďalším generáciám. Hudobnú zložku logicky transkribujú do súčasnej notácie. Texty ponechávajú v dobovej ortografii s vysvetlivkami. Takáto by mala byť i naša snaha o zachovanie špecifík pôvodných melódií i textov. Piesne Juraja Tranovského preto v pripravovanej edícii prepisujeme paleograficky, striktne zachovávajúc pôvodnú podobu textov. Zásahy do textu sa dejú len v prípade zjavnej tlačiarenskej chyby, čo je zaznamenané v edičnej správe. Melódie zaznamenávame v súčasnej notácii. Špecifickým problémom pri Tranovského piesňach je častá absencia notovaného nápevu v prameni. K dispozícii máme len odkaz na melódiu v nadpise piesne. V takomto prípade je nutné melódie dopĺňať z iných dobových prameňov.

 

Záver

V prípade edície Cithary Sanctorum, aj v prípade edície samostatných Tranovského piesní je potrebné sa zmyslieť, čo chceme verejnosti poskytnúť. Edíciu vhodnú pre bežných čitateľov, hudobníkov, alebo pre vedeckú komunitu? Od účelu závisí i podoba edície. Chceme sprístupniť texty, melódie, či náhľady na typografické špecifiká prameňa, prípadne všetko naraz? Pre muzikológov je voľba jasná – ide predovšetkým o melódie. Hymnológia je však veda interdisciplinárna, a preto by bolo vhodné, aby edícia poslúžila čo najširšiemu okruhu záujemcov o problematiku.

Diskusiu môže vyvolať i vydanie, ktoré označíme za nosné. Najnedostupnejšie vydanie Cithary Sanctorum je v súčasnosti jej pôvodné vydanie z roku 1636. Edícia práve tohto vydania by uľahčila prácu mnohým ďalším bádateľom. Toto vydanie neskresľuje podobu spevníka a nezatemňuje nám jeho zostavovateľa. Je v ňom čitateľný pôvodný zámer autora. Nech budú edície realizované akokoľvek, zrejme to vyvolá diskusiu. Budeme veľmi radi, keď sa podarí tieto plány realizovať, aby mohlo k nejakej diskusii vôbec dôjsť. Slovami samotného Tranovského: „Vím, že jeden i druhý mistr a filosof se najde, kterýž to i ono valchovati a přemítati bude…“

 

Bibliographia:

AUGUSTÍNOVÁ, Eva: Cithara sanctorum bibliografia, Martin: Slovenská národná knižnica, 2011.

Bardejovský katechizmus z roku 1581. (Ed. Miloš Kovačka), Martin: Slovenská národná knižnica, 2013.

Johann Crüger: Praxis Pietatis Melica. EDITIO X. (Berlin 1661). 1. diel (Text: ed. Hans-Otto Korth, Wolfgang Miersemann), Halle: Verlag der Franckeschen Stiftungen, 2014.
Johann Crüger: Praxis Pietatis Melica. EDITIO X. (Berlin 1661). 2. diel (Apparat: ed. Hans-Otto Korth, Wolfgang Miersemann), Halle: Verlag der Franckeschen Stiftungen, 2015.

Das Babstsche Gesangbuch von 1545. (Ed. Konrad Amlen), Kassel: Bärenreiter, 1988.

Fridrich Bridelius Jesličky Staré nové písničky. (Ed: Marie Škarpová, Tomáš Slavický, Pavel Kosek), Brno: Host, 2012.

KORTH, Hans-Otto: Lass uns leuchten des Lebens Wort: Die Lieder Martin Luthers. Halle: Verlag der Franckesche Stiftungen, 2017.

Luthers salmer på dansk, Tekst, melodi, liturgi og teologi. (Ed. Jørgen Kjærgaard, Ove Paulsen), Eksistensen, 2017

Martin Luther Die Lieder. (Ed: Jürgen Heidrich, Johannes Schilling), Stuttgart: Carus-Verlag, 2017.

VRÁBLOVÁ, Timotea: Cithara svätých, Bratislava: Kaligram, 2014.

 


[1] AUGUSTÍNOVÁ, Eva: Cithara sanctorum bibliografia. Martin: Slovenská národná knižnica, 2011, 17 – 164.

[2] [On-line], [cit. 22. 10. 2017]. Dostupné z:   <http://dikda.eu/nabozenske-spevniky/>

[3] CRÜGER, Johann: Praxis Pietatis Melica. EDITIO X. (Berlin 1661). 1. diel (Text: ed. Hans-Otto Korth, Wolfgang Miersemann), Halle: Verlag der Franckeschen Stiftungen, 2014.
CRÜGER, Johann: Praxis Pietatis Melica. EDITIO X. (Berlin 1661). 2. diel (Apparat: ed. Hans-Otto Korth, Wolfgang Miersemann), Halle: Verlag der Franckeschen Stiftungen, 2015.

[4] HAAN, Ludevít: Cithara Sanctorum, jeji historia, její původce a tohoto spolupracovníci. V Pešti, Tiskem Viktora Horňanského 1873, 33.

[5] MOCKO, Ján: Historia posvätnej piesne slovenskej a historia kancionálu, Liptovský Mikuláš: Tranosius, 1909, 59.

[6] Základným exemplárom sa stal pre nás mikrofilm z Ústavu hudobnej vedy SAV v Bratislave (signatúra b 134).